4. Sv. omša – Vstup do chrámu

Každý z nás rád vracia na miesto, kde ho prijímajú takého aký je, kde ho milujú, kde sa necíti sám a opustený. Ale obklopený milovanými – jednoducho domov.

Tak by sme mali aj my – dcéry a synovia Nebeského Otca radi vracať do Domu, kde On stále prebýva. Ako matka neustále prebýva doma a s odchodom matky vyhasne teplo domova, ako matka neustále myslí na svoje deti, ktoré odišli z rodičovského domu, a vždy ich privíta s otvorenou náručou, keď sa vracajú, vybozkáva a načúva ich rozprávaniu, dodá silu, pokoj, povzbudí a zahrnie a obíjme svojou láskou, tak aj Boh neustále prebýva v chráme, neustále myslí na svoje milované dcéry a synov, ktoré odišli z jeho domu a trápia sa tam, kde žijú, a vždy si tieto svoje deti privinie v náručí, keď sa k Nemu vrátia, načúva ich rozprávaniu, zdieľa s nimi ich bolesti, starosti, povzbudí, naplní pokojom, múdrosťou, silou a odvahou a zahrnie láskou.

Ako padne ťažko matke, ak jej deti, prichádzajúc domov, ju ani nepozdravia, neobíjmu, ani si neuvedomia, že ona tam býva a správajú sa, akoby tam vôbec nebola. Ako jej zovrie srdce, keď im chce vliať do srdca pokoj, poradiť a oni k nej ani nedvihnú pohľad, ignorujú ju… Ako ťažko je aj Bohu ako Otcovi, keď jeho deti pri vstupe do jeho domu – do chrámu, ho ani nepozdravia, neuctia, možno si aj sadnú, ale všetko robia tak, akoby tam ani nebol, keď si neuvedomia, že On tam býva. Ako mu zovrie srdce ako milujúcemu Otcovi, keď svojim deťom chce vliať plnosť pokoja a lásky, poradiť im a oni k Nemu nedvihnú ani len raz pohľad svojho srdca, ingnorujú ho…

Comments are closed.