7. Sv. Omša – Príprava – 1 – Očistenie sa

Na začiatku každej sv. omše sa snažíme v úkone kajúcnosti očistiť svoje duše, aby boli dostatočne pripravené na stretnutie s nekonečne čistým, svätým, milujúcim Bohom. Väčšinou však toto posvätné ticho svojou dĺžkou nestačí na spomenutie svojich prehrešení, tobôž na oľutovanie z hĺbok srdca. Každý totiž potrebuje rôzne dlhý čas – záleží od každého, čo sa v jeho srdci udialo od posledného stretnutia s Pánom. Nie je možné na začiatku sv. omše udeliť každému dostatočné množstvo času. Preto vás pozývam, aby sme svoju dušu očistili ešte pred sv. omšou. Ako?

Príď na sv. omšu o 5 minút skôr ako zvyčajne chodievaš. Neboj – tých 5 minút ťa nezabije ani nezničí tvoju kariéru, ani nespôsobí katastrofu, ak odídeš z domu, z práce či zo stretnutia s priateľmi o 5 minút skôr. Keď prídeš do kostola, sadni si po pokľanutí pred Pánom do ticha jeho prítomnosti. Skús ako malé dieťa – oprieť sa svojou dušou spokojne o svojho milujúceho Otca, ktorý ťa ako vždy tak aj v tej chvíli bude držať vo svojom náručí a vyrozprávaj mu všetko, čo sa prihodilo zlé a čo si „vyparatil“ tak, ako sa ku všelijakým prehreškom priznáva malý synček či dcérka svojmu ockovi, o ktorom vie, že ju aj tak miluje a aj bude vždy milovať. Nech z tvojho srdca vytryskne úprimná ľútosť ako prameň, ktorý očistí tvoje srdce slzami lásky – srdce, ktoré ublížilo, hoci často nechcelo, ktoré nedostatočne milovalo, nedostatočne dokazovalo svoju lásku skutkami a slovami lásky, svojím časom udeleným milovanému… V tichu kostola, keď v ňom ešte nie je tak veľa ľudí, nech zaznejú úprimné vzlyky tvojej lásky, nech ich môže utíšiť Otec svojím milosrdenstvom, nech môže s úsmevom osušiť slzy tvojej ľútosti chápajúci a odpúšťajúci Otec.

Pokračuj v čítaní

6. Sv. omša – Pokľaknutie

Dnes už tak často nevidíme v živote okolo nás, žeby niekto pred niekým kľakal. Akurát sa občas stane, že nejaký mladý romantik si pri vyznávaní lásky pred svojou milovanou pokľakne na jedno koleno. No pokľaknúť pred šéfom svojej firmy – to sa jednoducho nerobí, nepatrí a vôbec – je to jednoducho trápne.

Jediné kľačanie, ktoré zostalo ešte zo starých čias, je práve pokľaknutie pri vstupe do kostola a kľačanie v kostole pri modlitbe. A tak prichádzame k druhému úkonu, ktorý nasleduje po prežehnaní pri vstupe do kostola, a tým je pokľaknutie.

Pokľaknutie vyjadruje hlbokú úctu k tomu, pred ktorým si kľakám, ale aj podriadenosť, odovzdanosť a dôveru.

Pokračuj v čítaní

5. Sv. omša – Prežehnanie sa pred vstupom

Vo východných gréko-katolíckych či pravoslávnych cirkvách sa oddávna začínala liturgia okiadzaním celého priestoru kostola a pokropením svätenou vodou. Kedysi pred 2. vatikánskym koncilom bolo aj v rímskej liturgii viac kropenia svätenou vodou či okiadzania celého chrámu. Keďže kadidlo aj voda sú posvätené, tento obrad mal za úlohu predovšetkým vyčistiť chrám – vyhnať z priestoru chrámu všetkých zlých duchov, ktorí sa do chrámu dostali buď spolu s veriacimi, ktorí urobili nejaké zlo a pred vstupom do chrámu sa neočistili, nezbavili zla, ktoré urobili, alebo sa do chrámu tí zloduchovia zatúlali v snahe škodiť veriacim, odvádzať ich od právd viery, vsievať im do srdca pochybnosti. Svätená voda a posvätené kadidlo ich páli, ničí, smrdí im. Preto musia utiecť a chrám sa takto pred sv. omšou vždy vyčistil.

Po 2. vatikánskom koncile sa kropenie vodou a incenz kadidlom akosi vytratil z dennodenného používania na škodu veriacich. Ako pozostatok z kropenia veriacich na začiatku sv. omše, ktoré je teraz dovolené na sv. omšiach v nedeľu, zostala už iba malá svätenička so svätenou vodou, ktorou sa má veriaci vždy pri vstupe do kostola prežehnať. Takto by sa mal zbaviť všetkých zloduchov, ktorí by ho mohli počas sv. omše vyrušovať. Koľkí to však robia povrchne, neuvedomujúc si to a tak sa sila tohoto úkonu oslabuje. Nejaký slabý účinok to samozrejme má, ale nie taký, ako keď to človek robí skutočne uvedomelo a so skutočnou túžbou patriť celý Bohu a zriecť sa akejkoľvek naviazanosti na zlého. Potom sa nečuduj, ak si v kostole roztržitý a nemôžeš sa sústrediť na sv. omšu, na kázeň, že ťa to stále vedie k posudzovaniu toho, čo majú ľudia okolo oblečené, ako sa správajú, namiesto toho, aby si sa naplno stretol s Bohom Otcom. Nečuduj sa, že keď máš takto stále zatvorené srdce pre Boha a otvorené pre zlého, že z kostola vychádzaš a už ohováraš, že prídeš domov a vykričíš sa, ponížiš alebo pri najhoršom zbiješ svoje deti za to, že nepočúvali v kostole kázeň, alebo chodili poza kostol, namiesto toho, aby si im múdro ukázal svoje milosrdenstvo a lásku a popudil ich tak k otázke: „Odkiaľ berieš, otec, toľko trpezlivosti a lásky ku mne? Aj ja by som to chcel… Oci, ako to dokážeš?“ Vtedy zmôžeš veľa. Ale bez Boha v srdci sa ti môže ľahko stať, že ti deti na tvoje správanie odpovedia: „Čo je to za viera, ktorá ťa robí horším človekom bez kúska citu, milosrdenstva a lásky? Načo vlastne chodíš do toho kostola, keď si ešte horší, keď z neho prídeš domov? Nikdy neprijmem takúto vieru, nechcem už nikdy chodiť do kostola, nevidím v tom zmysel, aby som bol ako ty? NIKDY!!!“ A toto je už iné kafe…

Pokračuj v čítaní

4. Sv. omša – Vstup do chrámu

Ako sa každý z nás rád vracia na miesto, kde ho prijímajú takého aký je, kde ho milujú, kde sa necíti sám a opustený ale obklopený milovanými – jednoducho domov, tak by sme mali aj my – dcéry a synovia Nebeského Otca radi vracať do Domu, kde On stále prebýva.

Ako matka neustále prebýva doma a s odchodom matky vyhasne teplo domova, ako matka neustále myslí na svoje deti, ktoré odišli z rodičovského domu, a vždy ich privíta s otvorenou náručou, keď sa vracajú, vybozkáva a načúva ich rozprávaniu, dodá silu, pokoj, povzbudí a zahrnie a obíjme svojou láskou, tak aj Boh neustále prebýva v chráme, neustále myslí na svoje milované dcéry a synov, ktoré odišli z jeho domu a trápia sa tam, kde žijú, a vždy si tieto svoje deti privinie v náručí, keď sa k Nemu vrátia, načúva ich rozprávaniu, zdieľa s nimi ich bolesti, starosti, povzbudí, naplní pokojom, múdrosťou, silou a odvahou a zahrnie láskou.

Ako padne ťažko matke, ak jej deti, prichádzajúc domov, ju ani nepozdravia, neobíjmu, ani si neuvedomia, že ona tam býva a správajú sa, akoby tam vôbec nebola. Ako jej zovrie srdce, keď im chce vliať do srdca pokoj, poradiť a oni k nej ani nedvihnú pohľad, ignorujú ju… Ako ťažko je aj Bohu ako Otcovi, keď jeho deti pri vstupe do jeho domu – do chrámu, ho ani nepozdravia, neuctia, možno si aj sadnú, ale všetko robia tak, akoby tam ani nebol, keď si neuvedomia, že On tam býva. Ako mu zovrie srdce ako milujúcemu Otcovi, keď svojim deťom chce vliať plnosť pokoja a lásky, poradiť im a oni k Nemu nedvihnú ani len raz pohľad svojho srdca, ingnorujú ho…

Pokračuj v čítaní

3. Sv. omša – Vyčistiť chrám duše

Kristus na nás na sv. omši čaká, aby nás naplnil všetkými vyberanými milosťami, ktoré majú našu dušu posilniť, uzdraviť, očistiť a nasýtiť tak, aby bola schopná ďalej kráčať a zvládnuť úlohy, ktoré sú pre ňu na dané obdobie pripravené… My sme však tak plní všetkých možných vecí, ktoré do našich duší nepatria, že keď tam chce Kristus vložiť svoje dary a milosti, nemajú sa už ako dostať do preplneného srdca, odrážajú sa, stekajú po povrchu a dnu sa vôbec nedostanú. Ako sa hovorí: „Plný krčah nenaplníš… Musíš ho najprv vyliať…“

No povyhadzovanie všetkých tých obrovských balvanov, kameňov, štrku a piesku, zhnitých, splesnutých a zapáchajúcich odpadkov trvá dlho, ba niekedy je nám tak ľúto aj toho, aj tamtoho, aj tohoto tu ľaľa, že prakticky nič zo srdca nevyhodíme a potom darmo čakáme, že Ježiš s nami na sv. omši urobí zázraky a neprávom všetku vinu zvaľujeme na Ježiša: „Načo ja len chodím na tú sv. omšu, čo z toho mám? Nič to na mne nemení, stále som taký istý, ako predtým… Aj Ježiš je prikrátky na moje neduhy a hriechy, nepodarilo sa mu za tak dlhý čas so mnou niečo urobiť. Príliš dlho čakám, už ma to nebaví. Nebudem už chodiť do toho kostola. Je to zbytočné…“

A takto sa kvôli vlastnej vine my sami zbavujeme množstva pomoci pre svoj život. Potom, keď svoj život a situácie v ňom nezvládame, a tie nás doženú k nešťastiu, depresii a smútku, v prvom rade začneme vyčítať Bohu, prečo nič nerobil, prečo nás nechránil… Vtedy už akosi zabúdame na to, že Boh nám už dávno predtým ponúkal všetky možné spôsoby ochrany pred zlom, všetky dostupné varianty posilnenia sa a povzbudenia v konaní dobra a v boji proti zlu, a my ako slepí sme ich vôbec nevyužívali… Ako veľmi sa prekvapíme, keď nám toto všetko Boh raz ukáže v pravom svetle, keď sa pred ním po smrti postavíme tak veľmi sebaistí vo svojej viere vo vlastnú spravodlivosť a v Božiu nespravodlivosť a nedostatočnosť…

Pokračuj v čítaní