Kategória: Duchovný boj

Aby sme ľahšie chápali, čo v plnosti znamená sv. omša, pripodobním sv. omšu návšteve. Túto organizujeme buď sami alebo celá rodina pri príležitosti narodenín alebo nejakého sviatku niekoho, koho máme radi, prípadne iba jednoduchej priateľskej návšteve priateľ priateľa.

Čo zvyčajne robíme, keď ideme na nejakú návštevu? Hovorí sa, že sa nepatrí prísť na návštevu s prázdnymi rukami, predovšetkým vtedy, keď sa jedná o narodeniny, meniny, výročie svadby, alebo iný významný sviatok nášho priateľa, priateľky. Preto každý z nás už niekoľko dní pred návštevou premýšľa a láme si hlavu nad tým, aký darček by mohol svojmu priateľovi priniesť.

Aká farba je jeho obľúbená, čo má najradšej zo sladkostí, akú tortu alebo koláč mu najviac chutí, aké sú jeho koníčky, čím sa zamestnáva vo voľnom čase, kam rád chodieva, akú hudbu má rád, čo mu chýba, o čom v poslednom čase rozprával, že by si rád kúpil, no buď na to nemal peniaze, alebo to nikde nemohol zohnať… atď. Jednoducho je toho spústa, čo by sme mali vedieť o našom priateľovi, ak by sme chceli pre neho pripraviť darček, ktorý sa mu bude páčiť, nad ktorým zajasá a povie: „Tak toto je ten najkrajší darček v živote, ktorý som od niekoho dostal. Presne toto som chcel, presne toto mi už tak dávno chýbalo. Ďakujem!“. Práve v takej chvíli sa celý šťastný obráti so žiariacimi očami na vás a vás zaleje obrovská radosť, ktorá sa nedá opísať a ničím nahradiť. Dôležitý je teda dar, s ktorým prichádzame k svojmu priateľovi.
Ale vieme aj to, že ak by sme prišli s hocijako drahým darom, a nepridáme k tomuto daru to najdôležitejšie, nebude mať tento dar silný a dlhotrvajúci účinok. Dar totiž môže byť úplne jednoduchý, lacný a možno aj nie tak praktický, a predsa môže vyvolať obrovskú vlnu šťastia. Všetko totiž závisí od toho, čo duchovné zo svojej duše spolu s týmto darom svojmu priateľovi odovzdávame. A to vidno na tvojich očiach, do ktorých sa tvoj priateľ zahľadí, keď tvoj dar od teba prijíma, to cítiť končekami prstov, keď sa vám pri podávaní daru spoja, to cítiť srdcom, ktoré neoklameš lacnými frázami… Jednoducho to z teba žiari, alebo nie.

A podľa toho je tvoj dar bezcenný, alebo ako poklad, v ktorom bude navždy ukryté tvoje priateľstvo, tvoja úprimná neskrývaná radosť zo stretnutia, tvoja vernosť až po smrť, tvoja odovzdanosť a odvaha biť sa za priateľa do poslednej kvapky krvi, tvoja otvorená náruč, v ktorej sa priateľ môže skryť a chvíľu si odpočinúť, tvoje úplné a bezpodmienečné prijatie priateľa takého, aký je, tvoja láska, ktorá ho bude hriať pri každom pohľade na tvoj dar aj po dlhých rokoch života… Pretože dar je dôležitý, no dôležitejšie je tvoje srdce, ktoré spolu s týmto darom priateľovi odovzdávaš. Pretože dar je akoby drahokam. Ak naň z tvojho srdca svieti lúč lásky a všetkého, čo k nej patrí, pri prechode cez tento drahokam sa rozbije na tisíce farieb a žiariacich hviezd, ktoré v sebe ukrýva a tvoj dar bude ako nádherný žiariaci drahokam, na ktorý sa nedá vynadívať a ani rokmi nestráca na svojej hodnote. Ak je tvoje srdce prázdne, na dar nebude svietiť lúč tvojej lásky a tvoj dar bude ako drahokam ukrytý v tme – bezcennosť, na ktorú sa zabudne hneď po tvojom odchode.

Význam

Možno sa niektorí z vás budú pýtať: „A prečo ste vybrali ako tému prvého seriálu katechéz práve sv. omšu a nie niečo iné, zaujímavejšie?

Možno sa niektorí z vás budú pýtať: „A prečo ste vybrali ako tému prvého seriálu katechéz práve sv. omšu a nie niečo iné, zaujímavejšie? Sv. omša mi už tak zovšednela…“ Nuž, preto svätá omša, pretože je to ten najväčší a najdokonalejší zázrak a zážitok, ktorý môžeme tu na zemi zažiť. Nič silnejšie a mocnejšie pod slnkom nebolo a ani nebude… Prečo?

Zoberme si napríklad také stretnutie dvoch milovaných osôb, ktoré milujú jeden druhého. Tá láska medzi nimi je tak silná, že sa počas takéhoto stretnutia navzájom sýtia svojou láskou, pokojom, odpustením, radosťou, záujmom a prijatím. Ak je ich láska obrovská, zapáli sa v nich v určitom čase aj túžba úplne sa darovať jeden druhému celým telom, celou dušou a srdcom. Takýto zamilovaný dokáže pre milovanú urobiť čokoľvek na svete, dokonca, ak by jej hrozila smrť, dokáže sa namiesto nej obetovať, len aby milovaná osoba žila.

A ak si zoberieme matku, ktorá miluje svoje deti – jej láska je tak veľká, že keby deťom hrozila smrť vyhladovaním, je schopná rozrezať svoje žily a dať im piť vlastnú krv, len aby ich zachránila od smrti.

Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev.

Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje.

Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta. Vzťah medzi Bohom a človekom je nemožné pochopiť od významu obety. Kain zabil Ábela, potom, čo Kainova obeta nebola Bohom prijatá. Najdramatickejší príbeh obety sa udial keď Abrahám išiel obetovať vlastného syna Izáka. Vystavanie oltára a prinášanie obety je súčasťou každej významnejšej udalosti Starého zákona. Obeta je to, čo odlišuje katolícku svätú omšu od protestantov a iných cirkví.

Najprorockejší predobraz slávenia obety v súčasnej podobe je príbeh z knihy Genezis, kde Abrahám sa vydá na cestu a ako prichádza do územia, kde dnes sa nachádza Jeruzalem, vyjde mu v ústrety kráľ Melchyzedech, ktorý mu prináša chlieb a víno. Melchydezech bol kráľom Salome, čo dnes je oblasť miesta na ktorom sa nachádza Jerusalem. Dovtedy svet poznal krvavé obety, predovšetkým obety zvierat. Primitívne kmene prinášali aj obety ľudí. Melchyzedech priniesol nekrvavú obetu v podobe chleba a vína. Takto sa Melchyzedech môže oprávnene považovať za predobraz Ježiša Krista. Melchyzedech Abraháma pri ich stretnutí požehnáva. Tým sa však predobraz obety, ktorú priniesol Ježiš Kristus nekončí. Vieme, že Abrahám rovnako dostal za úlohu obetovať vlastného syna Izáka. Táto obeta je druhou časťou, ktorá sa naplnila v Ježišovi Kristovi, keď on Syn Boha bol obetovaný za odčinenie hriechov. Prorocké slová zaznievajú z úst Abraháma, keď sa ho syn Izák pýta, kde vezmú zápalnú obetu a on mu odvetil: “Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.” A tohto baránka si obstaral v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi.

Už skorá ranná Cirkev identifikovala v tomto príbehu Ježiša Krista.
Ten predobraz je nielen v ochote Otca obetovať Syna, ale aj v tom, že Syn niesol drevo ako predobraz dreva kríža hore na kopec, ktorý bol predobraz výstupu na Golgotu. Tam, bol postavený oltár rovnako, ako na mieste ukrižovania Ježiša bol postavený oltár nie mieste jeho skonania. Logikou každej obety je, že nevinný platí za hriech vinného. Obeta sa stala súčasťou židovského národa. Dokonca Starý zákon sa zmieňuje o tom, ako počas egyptského zajatia sa Egypťania ponosovali na Hebrejov, že stále majú prestávky a prinášajú obety. Po oslobodení tri knihy Starého zákona, Numeri Levitikus a Deutorónium veľmi detailne predpisujú ako židia majú prinášať obety.