Kategória: Asertívne správanie

Asertivita je užitočným komunikačným nástrojom, jej aplikácia závisí od kontextu, a preto nie je vhodné byť asertívny vo všetkých situáciách.

Musíte mať na pamäti, že náhle použitie asertivity môže byť vnímané ako akt agresie zo strany druhých.
Okrem toho, aj keď sa asertívne komunikačné štýly používajú správne, neexistuje žiadna záruka úspechu. V tomto článku Psychológia-Online budeme hovoriť o Asertívna komunikácia: príklady a tieto  techniky postupne rozvíjať.
Tiež by vás mohlo zaujímať: Dynamika asertívnej komunikácie Index
Niektoré techniky na rozvoj asertívnej komunikácie
Charakteristika asertívnej komunikácie
Asertívna komunikácia: príklady dialógov

Niektoré techniky na rozvoj asertívnej komunikácie
Chcete vedieť, ako rozvíjať komunikáciu založenú na asertivite? Ďalej odporúčame nasledujúce techniky na rozvoj asertívnej kapacity:
Vyberte položku správnom čase a mieste.
Použite jeden bezpečný hlas.
Hovorte pevne, ale pokojne.
Opakujte (ako zlomený záznam), kým nebudete počuť.
Urobte ofenzívu. Opýtajte sa Vysvetlite, ako sa cítite. „Mám pocit, že ma tlačíš. ¿Prečo ma tlačíš, aby som to urobil? ¡Nechcem to robiť!
V prípade potreby ponúknite záväzok.
Odmietnite možnosť dôkladnejšie prediskutovať problém a zmeniť tému.
Odmietnutie pokračovať v diskusii o téme a / alebo odchode.

Asertivita  znamená  osobovať si niečo, tvrdiť a vyhlasovať sa považuje za významnú možnosť ako utvárať primerané, ústretové, bezkonfliktné medziľudské vzťahy.

Pojem asertivita je označením pre priame, primerané sebapresadzovanie ako spôsob sebauplatňujúceho a sebapresadzujúceho správania. Asertivita znamená nekonať na úkor druhých, ale tiež nepripustiť správanie druhých  na svoj účet.
 
Asertivita je schopnosť jasne, primerane, slušne vyjadrovať svoje želanie, myšlienky, názory jak pozitívne, tak aj negatívne, aby neboli porušované vlastné potreby (pasivita) a súčasne neboli porušované  potreby druhých ľudí (agresivita).

Asertivita nie je prirodzený spôsob správania sa – treba sa asertivnej komunikácii učiť, učiť sa ako vyriešiť konflikt a zlepšiť vzťahy medzi ľuďmi. Je to spôsob správania, ktorý je demokratický, presadzuje vlastné práva a neporušuje práva druhých, pokiaľ nie je ohrozený fyzický život – existencia a psychický život – sebaúcta.

Asertivitu, ktorá je ponímaná ako súbor určitých spôsobilostí, môžeme rozdeliť do niekoľkých typov podľa spôsobu jej prejavu:
Základná asertivita, ktorá je označením pre jednoduché vyjadrovanie názorov, myšlienok, citov a postojov a nezahŕňa ďalšie špecifické sociálne spôsobilosti.
Empatická asertivita prekračuje rámec základného vyjadrenia citov a potrieb a obsahuje vnímavosť a citlivosť voči ostatným ľuďom. Znamená preniknúť do vzťahu k inému človeku, rešpektovať jeho názory, radosť, ale aj smútok. Porozumenie druhému človeku pomáha hodnotiť situáciu perspektívne a redukovať priamu agresivitu.

Eskalujúca asertivita, ktorá má stupňujúci sa charakter. Je užívaná v tých situáciách, kedy partner na naše prejavy nereaguje a porušuje naše práva. Stupňovaním asertívnych prejavov však poskytujeme druhej osobe dostatočný priestor pre možnosť zmeny správania.
Konfrontatívna asertivita je určená pre situácie zistenia rozporov medzi slovami a skutkami v správaní druhého človeka, ktorá je zameraná na doplnenie a vysvetlenie problému.
 

Pokračuj v čítaní

Ak chce človek podať dobrý výkon, musí byť dobre technicky vyzbrojený, poznať techniku svojho výkonu. To isté platí aj o asertivite. Existuje niekoľko techník, ktoré slúžia ako pomôcka.Najznámejšia technika je pokazená gramofónová platňa. Niekoľkokrát kľudne, slušne, jasne a zreteľne požiadame o to, čo chceme, prípadne odmietneme to, čo nechceme raz, dvakrát i viackrát. Metóda je postavená na tom, že keď niečo požadujeme, tak náš oponent nemá obyčajne v zásobe viacej než dve nie. Keď o to požiadame tretíkrát, tak obyčajne vyhovie. Je to preto, lebo ten druhý vie a cíti, na čo máme nárok a právo.

Príklad:

Chápem vás, ale ja to nemôžem urobiť.

Chápem vás, ale ja to naozaj nemôžem urobiť.

Chápem vás, ale ja to skutočne nemôžem pre vás urobiť. 

Základy „asertivního tréninku“ popsal v roce 1949 Andrew Salter. Jeho cílem bylo naučit své žáky (klienty) přiměřenému projevování emocí, umění dát najevo svá přání, oprávněné požadavky.

Člověk se nemá bát oponovat, říci ne – a to jak za použití argumentů, tak i pouhým setrváváním na svém. Má být schopen „druhým ukázat sám sebe“ – takový jaký je, bez příkras. Ovšem tak, aby nebyla dotčena práva ostatních.
Člověk se má dále naučit umění vyrovnávat se s (oprávněnou i neoprávněnou) kritikou i s vlastními chybami. Má se naučit požádat druhého o laskavost bez pocitů trapnosti, má ovládnout umění přistoupit na kompromis, má se naučit bránit se, když s ním chtějí druzí manipulovat.
V naší kultuře se od děstství setkáváme s tvrzením typu:
„Snaž se, když to takhle s tebou půjde dál, nic z tebe nebude“.
„Co by tomu řekli lidé“. Působí tak na nás rodiče i učitelé (většinou mají dobrý úmysl). Působení této výchovy může dokonat ještě životní partner, který je podstatně náročnější na druhé než na sebe. Výsledkem těchto „výchovných“ snah je, že v podvědomí máme pocit, že jsme zklamali rodiče, že jsme v mnoha ohledech neschopní (budižkničemu).
Po výcviku asertivity bychom si měli uvědomit, že:
a)Nejsme ideální lidé (Ale kdo je bez chyby! Hodnocení vždy záleží na tom, kdo nás srovnává a s kým.)
b)Nejsme budižkničemu (Množí jsou na tom hůř. Navíc nás asertivní výcvik zbaví úzkostí a strachu a vše nám půjde lépe.)Asertivitu nesmíme chápat jako nácvik pouhých taktických manévrů k dosažení cíle. Není to cesta k vítězství, ale ke kooperaci, k nácviku optimální sociální komunikace, k řešení problémových a konfliktních situací.
Asertivita musí respektovat morální zásady. Co je nemorální, nemůže být asertivní. Asertivní výcvik by měl pomoci zejména méně průbojným osobám ke zdravému sebeprosazování.