Okultné pozadie homeopatie

Dr. Vladimír Bíba, Mgr. Aleš Franc a kolektív.

Homeopatia sa v ČR stala veľmi populárnou a rozšírenou metódou liečenia. V tomto článku sa zaoberáme jej okultným pôvodom a praxou. Citácie sú z odborných publikácií (českých aj zahraničných) významných predstaviteľov všetkých homeopatických smerov. Odbornými aspektami homeopatie sa zaoberá kniha J. Heřta a kolektívu: „Homeopatie, clusterová a anthroposofická medicína“, Nakladateľstvo LN, 1997. Toto pojednanie sme písali pre kresťanskú laickú verejnosť, a preto sme volili jednoduché a zrozumiteľné vyjadrenia.

Princípy, na ktorých je homeopatia založená

A) Princíp podobnosti (Similia similibus curentur) Tento nosný zákon homeopatie hovorí, že látka vyvolávajúca u zdravého človeka určité príznaky vraj dokáže liečiť chorého, ktorého choroba sa prejavuje podobnými príznakmi. Princíp podobnosti je kľúčom pre voľbu homeopatika pri liečbe.

B) Životná sila (Dynamis) Homeopatia verí, že živý organizmus je ovládaný duchovnou životnou silou, ktorá je zodpovedná za život organizmu a riadi aj jeho hmotné telo. Jej narušenie sa v tele prejaví ako choroba. Homeopatická liečba preto smeruje k ovplyvneniu tejto životnej sily, a jej uzdravenie má viesť následne i k uzdraveniu hmotného tela.

C) Pôvodca choroby (miasma) Homeopatická teória odmieta, že by príčiny chorôb boli materiálneho pôvodu. Za pôvodcu choroby sa považuje narušenie životnej sily tzv. „miasmatami“ – znečisteniami, ktoré sú vždy pôvodu duchovného. Hahnemann veril v existenciu troch základných miasmatických chorôb: vnútorného syfilis, vnútorného svrabu a vnútornej kvapavky, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné choroby.

D) Princíp nekonečne malých dávok (infinitenzimálne dávky) Tento princíp tvrdí, že preparát sa stáva tým účinnejším, čím viac je zriedený. Za najúčinnejšie preparáty sa považujú tie, ktoré neobsahujú ani jednu molekulu východzej, „účinnej“ látky.

E) Princíp riedenia (potenciácia) Liečivá látka sa do konečnej koncentrácie narieďuje (potenciuje). Táto látka sa v pomere 1:9 (označuje sa ako D1), alebo 1:99 (označuje sa ako C1) pridá do tekutiny (najčastejšie voda, alebo zriedený lieh) a zmes sa pretrepáva. z takto pretrepanej zmesi sa zoberie 1 diel, ktorý sa v rovnakom pomere mieša s tekutinou a rovakým spôsobom sa spracováva. Každé riedenie sa značí nárastom indexu o jednotku (napr. D2, D3….Dx resp C2…..Cx).

F) Princíp dynamizácie (pretrepávanie) Pretrepávanie pri potenciácii sa nazýva dynamizácia. Podľa homeopatickej teórie sa týmto trepaním uvoľňuje z látky jej duchovná esencia, ktorá je tu v nedynamizovanom stave „zviazaná hmotou“. Táto duchovná esencia má byť vlastným nositeľom účinku homeopatického preparátu. Konečná lieková forma homeopatika od určitého riedenia (D24, resp. C12) neobsahuje ani jednu molekulu východzej látky a je tvorená buď samotným cukrom (u granúl, alebo bobúľ), alebo rozpúšťadlom, obvykle liehom (u roztokov, kvapiek).

G) Liek terénny (konštitučný) Homeopatickí pacienti sú podľa svojich fyzických dispozícií a povahových vlastností rozdelení do niekoľkých typov (konštitúcií). Každej konštitúcii zodpovedá určitá homeopatická substancia, na ktorú tento typ reaguje pri liečbe.

Účinnosť homeopatie ani mechanizmus jej prípadného pôsobenia sa nikdy nepodarilo vedecky preukázať. Jej princípy sú celkom nezlučiteľné s vedeckými poznatkami biológie, fyziky, chémie i farmakológie. Odborníci preto predpokladajú, že všetky prípady uzdravenia sú „placebo efektom“. Spolu s homeopatmi tak predpokladajú, že homeopatia aspoň priamo neškodí. Ak však chceme vysvetliť vplyv homeopatie na človeka, musíme sa pozrieť na jej duchovné pozadie. Ak ju sledujeme z tejto strany, zistíme veľmi skoro a zreteľne, že je duchovnou náukou, vyrastajúcou z okultných koreňov. Cieľom snahy o jej vedecké vysvetlenie je pokus túto skutočnosť zastrieť.

Okultný pôvod homeopatie

Zakladateľom metódy je nemecký lekár Ch. F. Samuel Hahnemann (1755-1843), ktorého postulátov sa homeopati pridŕžajú podnes. O Hahnemanovom najúspešnejšom diele „Organon racionálnej liečby“ i dnes prehlasujú, že „celé generácie homeopatických lekárov od čias Hahnemanna až po súčasnosť vychádzajú z Organonu“ [1].

Hahnemann opakovane prehlasoval, že homeopatia je „božská“ metóda a prehlasoval ju za „spásnu pravdu“ [1 str. 9]. Napísal, že ten kto ju používa „priamo sa naväzuje na božstvo, na stvoriteľa sveta“ [1 str.10]. Homeopatiu mu vraj zjavil samotný boh, ktorého nazýval „Veľkým duchom, ktorého uctievajú všetci obyvatelia všetkých slnečných systémov“ [14 str.11]. „Bolo načase, aby múdry a dobrotivý stvoriteľ a udržovateľ človeka učinil prietrž týmto hanebnostiam (mienená prax klasickej medicíny) a vyjavil liečiteľské umenie, ktoré je opakom už zmieneného… Bol najvyšší čas, aby dobrotivý stvoriteľ dal objaviť homeopatiu“ napísal ďalej [1, str. 49-50].

Hoci sa Hahnemann sám považoval za jediného v dejinách, kto vykonal skutočnú revíziu dovtedajšej medicíny a pri tom našiel cestu k pravde, homeopatický pedagóg dr. Burnett pri štúdiu Hahnemannovho diela dokonca zapochyboval, či je Hahnemannova teória skutočne pôvodná [16, str 16]. Veď zákon podobnosti poznal už Hippoktrates v 5. stor. pred n.l., nepatrnými dávkami liečiv liečil už Paracelsus v 16. stor. a teória životnej sily bola rozpracovaná už v Rgvédách v 10. stor. pred n. l. Duchovnú esenciu dobýjali z hmoty už stredovekí alchymisti a o zajatí ducha hmotou špekulovali gnostici od antiky cez stredovek až k metafyzikom minulého storočia.

Niet sa čo diviť, že i mnohé iné ezoterické liečebné smery majú k homeopatii veľmi blízko. Medzi nimi zvlášť mesmerizmus, Kresťanská veda a tiež Jungiánska psychoanalýza.

Homeopatia a príbuzné liečebné metódy

A) Mesmerizmus Rovnaký, božský pôvod ako homeopatii prisudzuje Hahnemann i „mesmerizmu“, metóde liečenia pomenovanej podľa zakladateľa F. A. Mesmera (1734-1815), o ktorej napísal: „Táto liečivá sila… je zázračným, nedoceniteľným darom božím prepožičaným človeku. Mesmerizmus dokáže dotykom, aj bez neho, ba dokonca i z určitej vzdialenosti, iba prostredníctvom silnej vôle…, prenášať životnú silu zdravého jedinca (obdarovaného touto silou) na iného človeka [1, str. 229]. Sám Hahnemann mesmerizmus doporučuje. Dosvedčuje, že patrí do rovnakej oblasti liečenia pôsobením na „životnú silu“ ako homeopatia. Eppenich uvádza, že po Hahnemannovi zostal písomný záznam, v ktorom píše, že najlepších výsledkov liečby je možné dosiahnuť kombináciou homeopatie a živočíšneho magnetizmu [17, str. 110].

Podstatou mesmerizmu bolo tzv. magnetizovanie pacienta magnetizérom, ktorý napr. skladaním rúk prenášal na nemocného svoju „uzdravujúcu energiu“. Podľa Inglisa a Westovej „cieľom Mesmerovej liečby bolo vyvolať u pacienta stratu ovládania mysle a tela (kŕče,rozštiepenie a katatonické stavy)“. Autori v tejto praxi vidia podobnosť v pôsobení šamanov a strokerov [2, str. 169]. Škótsky chirurg J. Braid z mesmerizmu vyvodil i dnes rozšírenú hypnózu. Tento hypnotický tranz má podobné rysy zmeny mysle ako napr. transcendentálna meditácia, hladina alfa u Silvovej metódy a z nej vychádzajúca Modrá alfa, či rôzne stavy tzv. terapie vizualizáciou, alebo jogínska meditácia. Zweig uvádza, že mesmerizmus tým, že umožnil vznik hypnózy, dal základ vzniku Feudovej psychoanalýzy [18].

Obdivom k Mesmerovi sa netají ani súčasný známy homeopat Rýc: „Mesmer, Kent…. i Hahnemann boli velikánmi, ktorí poodhalili závoj Isidin… “ [19, str.19].

B) Kresťanská veda Nie je tiež nezaujímavá príbuznosť homeopatie a tzv. „Kresťanskej vedy“, čo je sekta, ktorá kladie veľký dôraz na uzdravovanie. Jej zakladateľka M. Baker Eddy prevzala pre svoje učenie východiská z ktorých vychádza i homeopatia. Napísala: „Homeopatia zduchovňuje liečivo takým opakovateľným riedením, že sa aktívna látka stáva podobnejšou ľudskej mysli, než substancia tzv. mysle, ktorú nazývame hmotou, a účinnosť látky sa úmerne zvyšuje“[11, str. 157]. Tieto špekulácie začala Bakerová rozvíjať, keď bola pomocou mesmerizmu uzdravená zo svojej dlhoročnej neurastémie. Stalo sa to po tom, čo hodinár P. P. Quimby, ovplyvnený hypnotickými pokusmi liečiteľa dr. Poyena, Barkerovú presvedčil, že choroba je iba klam zmyslov, a teda obyčajný blud. Bakerová túto teóriu nábožensky rozvinula: „Chorobu nelieči ľudská myseľ, ale božia myseľ, alebo vôľa boha“ [2, str 239]. Ona sama homeopatiu vo svojom živote praktizovala. Jej ponímanie pripomína klasickú Kentiánsku homeopatiu. Kent rovnako veril, že pri liečení nemocí je možné vychádzať zo stavu mysle. Jeho repertorium obsahuje veľkú kapitolu „Mind“ (myseľ), obsahujúcu popis najrôznejších stavov ľudskej mysle, podľa ktorých sa má zvoliť správne homeopatikum, ktoré následne vylieči i telesné nemoci. Tak, ako Kresťanská veda nazýva nemoc klamom zmyslov, podobne i významný indický homeopat Shankaran je presvedčený, že „nemoc je vlastne blud a chorobné prejavy sú bludné“ [20, str.32-34].

C) Jungiánska psychoanalýza Za zakladateľa psychoanalýzy sa pokladá lekár českého pôvodu Zigmund Freud. Ten bol na svojej stáži v Paríži zreteľne ovplyvnený hypnózou, ktorá sa tu začala rozvíjať zásluhou dr. Mesmera. Freud sa naučil hypnotizovať svojich pacientova údajne u nich vyvolať potlačené zážitky a sklony z ich podvedomia. Pomocou výkladu snov a výpovedí zhypnotizovaných, volil potom terapiu. Medzi jeho žiakov patril i C.G.Jung, zanietený obdivovateľ špiritizmu, mystiky a alchýmie. Jung bol vo svojom živote aktívny aj v náboženskej oblasti. Za pomoci alchýmie a gréckej mytológie vytvoril teóriu archeotypu, akéhosi bájneho pravzoru, spoločného všetkým ľuďom na základe ich historického a „prehistorického vývoja“, uloženého v kolektívnom vedomí ľudstva. Typickými archeotypmi sú napr. „Múdry starec“, „Otec a matka“, „Hrdina“, „Cirkusant“ a ďalšie, charakterizujúce človeka podľa jeho psychických, duchovných a sociálno-genetických vlastností a štádií jeho vývoja. Jung v svojich dielach nepovažoval Ježiša Krista za historickú osobu, ale iba za bájnu postavu – archeotyp.

Niektorí homeopati vidia súvislosť medzi homeopatiou a jungiánskou psychoanalýzou. Americký psychoanalytik a homeopat Wittmond nazval homeopatické konštitučné lieky archeotypmi a sám Jung považoval homeopatiu za pokračovanie alchymistickej praxe [4, str.124-125]. Niektorí homeopati dnes používajú psychoanalýzu k výkladu snov pacientov, čo im umožňuje presnejšiu voľbu homeopatika i lepšie pochopenie jeho duchovného pôsobenia [21, str. 8-12]. Podľa mnohých homeopatov majú sny pacientov, ktorí sú liečení homeopaticky výrazne mystickú a psychoanalytickú povahu.

Ako vidieť, všetky tri spriaznené prúdy majú dva spoločné menovatele: na ich počiatku stojí rovnaká osoba, dr. Messner a rovnaké učenie – duchovný pôvod choroby. I Messner ale má svojich predchodcov – náboženských heretikov, starovekých gnostikov a hermetických filozofov.

Hahnemannove učenie je dodnes pre homeopatov dogmou, takmer nedotknuteľnou doktrínou.Akákoľvek kritika zo strany vedy je odmietaná. Už v minulom storočí Kent nabádal homeopatov: „Majte sa na pozore pred skúsenosťami vedcov. Hahnemann pre nás vytýčil zákony, ktoré môžeme študovať a na nich môžeme stavať… Je načase uznať autoritu“ [3, str 12]. „V homeopatii sú platné samotné princípy, a všetko čo s nimi nie je v súlade je nutné ponechať stranou.“ [3, str. 36].

I samotní vedci, zaoberajúci sa homeopatiou, sami ukazujú na duchovné súvislosti homeopatie a na to, že pri aplikácii homeopatie sa ľudia dostávajú na pôdu ďalších okultných metód: „Pole sa nám tak výrazne rozširuje o smery, ktoré sa skôr do nášho rámca nevošli, o psychoanalýzu, o psychosomatickú medicínu,ale aj o orientálne smery typu ayurvédy, alebo tradičnej čínskej medicíny. To tak veľmi kontrastuje s bezduchým redukcionizmom západnej medicíny.“ [13, str.64]

Duchovné ambície homeopatie

Z horeuvedených ukážok je zrejmé, že homeopatia nie je len obyčajnou metódou liečby, ale uceleným filozofickým systémom s kultickými rysmi. Známy český propagátor homeopatie Čehovský otvorene píše: „Domnievam sa, že práve religiózna podstata homeopatie je najlepšou zárukou toho, že sa táto metóda bude ďalej šíriť a zlepšovať život stále väčšiemu množstvu ľudí“[22]. I predstavitelia súčasnej homeopatickej „vedy“ berú homeopatiu ako „prostriedok poznávania a pochopenia ľudského tvora v celej jeho celistvosti“[12, str.44]

Celú filozofiu homeopatickej liečby je možné stručne zhrnúť takto: Choroba má duchovnú príčinu, spočívajúcu v narušení duchovnej „životnej sily“, ktorá za normálneho stavu riadi chod organizmu i psychiku každého človeka. Užitie homeopatika však toto narušenie onej duchovnej „životnej sily“ odstráni a umožní tak tejto sile ďalej riadiť telesné, mentálne i duchovné zdravie človeka a nastolí harmóniu medzi človekom, prírodou a kozmickými silami. Správne zvolené homeopatikum týmto spôsobom odstráni „príčinu“ všetkých nemocí a utrpení človeka.

Už vyššie zmienený Kent prehlásil: „Oblasť, ktorú zaujíma (duchovný pôvodca choroby – miasma-) je skutočne nesmierne široká, pretože siaha až k prvotnej ľudskej chybe, prvotnému hriechu, prvej, skutočnej chorobe našej rasy „[23, str.25]. Čehovský, ktorý sa z našich homeopatov blíži Kentovmu ponímaniu azda najviac, a ktorý rovnako túto teóriu rozvíja [22, str.18], ponúka na očistenie od miasmy homeopatický liek [4, str.130]. Niet sa teda čomu čudovať, že poniektorí homeopati nazývajú homeopatické uzdravenie „spasenie v malom“ a že Hahnemann označil homeopatiu za „spásnu pravdu“.

Homeopatia chápe ako súčasť „spásnej pravdy“, podobne ako niektoré módne spasiteľské smery, i fyzické uzdravenie. Nezostáva však iba pri ňom, ponúka, práve ako tieto smery, napríklad i prosperitu. Preto napr. Čehovský ďalej uvádza: „…môžeme na svojich homeopatických pacientoch pozorovať, ako posilňujú v priebehu liečby svoje sociálne zotavenie, stávajú sa sebavedomými a rešpektovanými osobnosťami“[24, str.219].“Vrchol zdravia predstavuje pravdepodobne niekto, kto má v dokonalom poriadku nielen orgány, ale je na vysokom stupni mentálneho a psychického vývoja. A takéhoto človeka je možné stvoriť z pôvodne nemocného práve homeopatickou metódou“[4, str.62].

Homeopatia taktiež sľubuje, podobne ako už zmienené metódy transcendentálnej meditácie, či jogy, uvedenie do akejsi harmónie a poriadku s prírodou a kozmickými silami. Vánová preto uvažuje o možnosti využitia homeopatie na „Obnovenie pamäte ľudstva na stratený prapôvod s prírodou a silami vesmírneho Poriadku“[25]. Taktiež Oxfordský homeopat Cartwright pozerá na homeopatiu ako na obnovu liečenia prírodnými prostriedkami a v homeopatii vidí rovnaké princípy ako má šamanizmus. Píše: „Ako homeopatia, tak praktiky šamanov liečia nemoc ducha“[26, str.16-17].

I v praktickej aplikácii sa prejavujú duchovné ambície homeopatie. Odborná homeopatická literatúra napríklad často popisuje prípady liečby ťažkých chorôb (AIDS a pod.), keď síce homeopatia človeka nezachránila od smrti, ale umožnila mu zomrieť v zmierení, vyrovnaní sa so smrťou. Inokedy dokázalo jediné podanie homeopatika „urobiť zázrak a vyhnať ducha“ z posadnutého človeka po tom, čo z neho kňaz neúspešne vyháňal démona, a tak autor, homeopat z Bombaja uzatvára: „Homeopatia skutočne robí zázraky“[39].

Homeopati majú veľké ambície i do budúcna. Rýc uviedol: „Cieľom našej spoločnosti je…. v neposlednom rade stáť filozoficky v plnej pripravenosti na hranici medzi medicínou dneška a zajtrajška“[27] a Chappel, riaditeľ zahraničných aktivít prestížnej London College of Clasical Homeopathy konštatuje: „Homeopatia je so širokým prúdom ďalších liečebných metód pripravená dostať sa do predných pozícií v medicíne“[28, str.75].

Súvislosti s inými formami okultizmu

Pri popise histórie homeopatie sa sami jej priaznivci obracajú na okultné smery v minulosti, hlavne na astrológiu a alchýmiu a predovšetkým na okultnú časť myšlienok ináč zaujímavého mysliteľa 16. stor. Paracelsusa [4, str. 124]. Astrológia v homeopatii slúžila na zostavenie typológie a alchýmia rozpracovala postupy „zduchovňovania hmoty“.

A) Homeopatia a astrológia Astrológia slúžila v staroveku hlavne na dopytovanie sa na božiu vôľu a k zostavovaniu horoskopov. K obom účelom malo slúžiť momentálne rozostavenie obežníc slnečnej sústavy.

Homeopatickú typológiu, podľa ktorej sa predpisujú homeopatické konštitučné lieky, rozvinul na základe astrologickej, horoskopickej symboliky Leon Vannier [29, str. 45-48]. Každý homeopat ktorý predpisuje konštitučnú liečbu, tak aplikuje astrológiu. Aj predstaviteľ českej lekárskej homeopatie, ktorá sa snaží tváriť vedecky, priznal: „Hahnemannova metóda v mnohom pripomína astrológiu… Obe vedy majú… vo svojej nedegradovanej a najzjednodušenejšej podobe fantastické kúzlo mnohotvárnosti a individuality.“[14, str7-8].

Nie sú to však iba duchovné východiská, či konštitučná liečba, ktoré spájajú astrológiu s homeopatiou. I bežná homeopatická diagnostika či terapia používa astrologické prvky. Mnohé látky používané v homeopatii preukázateľne nevykazujú (pri pokuse) účinky prisudzované im homeopatmi a ich používanie vychádza iba z astrologických a alchymistických predstáv. Tak napr. kovové zlato (Aurum metallicum) je celkom neaktívna a pri jeho požití ústami sa neprejavia žiadne účinky. Napriek tomu je dôležitým liekom v homeopatii, napr. u pacientov ambicióznych, so snahou byť perfektnými, prvými, u ktorých tieto sklony, pokiaľ nie sú korunované úspechom vedú k úzkostiam, beznádeji, depresiám až samovražedným sklonom a tiež k hypertenzii. To preto, lebo v astrologických a alchymistických predstavách je zlato symbolom slnka, ktoré je „prvé“ v celej slnečnej sústave. Ezoterické predstavy o slnku sú potom v homeopatii premietané do účinkov homeopatika Aurum metallicum a do jeho liečebného využitia. Rovnaké je to i v mnohých ďalších prípadoch (napr. oxyd kremičitý – Silicea – hoci opäť nemá žiadne účinky, používa sa pri “ náchylnosti k črevným parazitózam, zhoršujúcim sa pri zmenách Mesiaca“[30, str.294]. Jouanny uvádza pri homeopatiku napr. „zhoršenie pri novmesiaci a niekedy pri splne“[42 str.94].

Významný homeopat Norland zasa prirovnáva homeopatický preparát Merkurium (ortuť) k planéte Merkúr:“Merkúr i znamenia, ktorým vládne – Blíženci a Panna, sú dobre známe z astrológie… Reprezentujú transformáciu a premenu, princíp života ako takého a sú zosobnením a metaforou alchymistického spracovania ortuti. Je zaujímavé, že prostriedky používané v homeopatii sú Mercurius solubilis (rozpúšťajúci a rozpustný) a Mercurius vivus (žijúci, živý)[31].

B) Homeopatia a alchýmia Alchymisti sa snažili o hľadanie kameňa mudrcov (lapis filosoforum). Podstatou ich činnosti však bola snaha o odhmotnenie éterickej esencie z hmoty (tzv. piatej esencie, kvintesencie). Táto substancia sa zošľachťovala a prechádzala niekoľkými stupňami, kým nedospela k „dokonalosti“. Alchymista sa pred svojím pokusom častokrát uvádzal za pomoci pôstu a dychových cvičení do tranzu. Paracelsus sa už 200 rokov pred Hahnemanom pokúšal pomocou tejto esencie liečiť na základe „zákona podobnosti“ choroby. Hoci Hahnemann Paracelsusa považoval za blúznivca, sám prebral mnohé jeho okultné predstavy a dnešní homeopati ho považujú za Paracelsusovho nasledovníka.

Kent iba nahradil pojem „kvintesencia“ pojmom „pralátka“ a vo svojich prednáškach uviedol: Keď uvažujeme o prapodstate, nachádzame sa v kráľovstve pralátky… Prasubstanciu nie je možné merať čo do kvantity, možno ju posudzovať iba z hľadiska kvality, podľa stupňa dokonalosti. Na príklade si objasníme význam tohoto rysu vo priamom vzťahu k homeopatii. Ak ste podávali Sulphur v potencii 55M a liek prestal účinkovať, tačí podať potenciu CM a účinok sa hneď prejaví. Z toho je jasné, že sme prestúpili určitú hranicu a dosiahli sme vyššiu kvalitu…[3, str.65-68].

Homeopatia a náboženstvo

A) Homeopati a kresťanstvo Hoci je biblické kresťanstvo v očiach veriacich na hony vzdialené akémukoľvek okultizmu, zástancovia okultizmu to tak zďaleka nevidia. Božie meno zneužívajú špiritisti, jasnovidci, liečitelia a samotnú Bibliu obvykle okultisti otvorene nespochybňujú. Ani homeopati nie sú výnimkou.

Nemecký homeopat českého pôvodu dr. Barták napríklad vidí homeopatické uzdravenie v 4. knihe Mojžišovej 21;6-9, kde sa hovorí o medenom hadovi, ktorého mal Mojžiš urobiť, aby pri pohľade naň boli uzdravení tí, ktorí boli uhryznutí na púšti ohnivým hadom [32, str. 7]. Dethlefsen zasa považuje prijímanie Večere Pánovej za podanie homeopatických koncentrácií Kristovej krvi a tela: „Od tých čias sa Kristove nemocné telo a preliata krv, podávali a stále sa podávajú vo vysokých homeopatických potenciáciách, viazaných na chlieb a víno ako látkové nosiče v podobe hojivého lieku“[10, str.142]

Homeopati však nezostali iba pri „teológii“. Uvádzajú aj duchovné zážitky s videním Krista. Journal of Homeopathy takto popisuje napr. skúšku podania homeopatického lieku Anacardium Orientale na človeku:“Myslí si, že jeho myseľ je oddelená od tela. Má ilúziu rozdvojenia… Najnázornejším symptómom je ilúzia, že na jednej strane je diabol a na druhej strane anjel… myseľ a telo sa javia pri tom ako oddelené. V tomto stave osoba nie je pri zmysloch, nie je „v tele“… Je tu spojenie s ríšou smrti a s ríšou duchov… Má ilúziu, že vidí mŕtvych… počuje hlasy… Predstavte si, že vidí hrôzostrašné fantómy. Má ilúziu, že vidí démonov. Má ilúziu Krista pri návšteve kostolného cintorína.“[33, str.3-7] Čehovský uvádza nasledujúci kuriózny prípad homeopatika Lachesis: „Lachesis je had žijúci na strome… Pacient typu Lachesis… často máva iracionálny pocit viny, pričom nemôže udať adekvátnu príčinu… má vždy nejaký významný vzťah k jablkám… To, čo je obsiahnuté v ľudskom konštitučnom type Lachensis, existuje teda aj v Starom zákone a tiež v jede hada žijúceho v Guayane.“[4, str.126].

Najvnútornejšie „kresťanské“ vyznanie môžeme nájsť u prírodného liečiteľa, bylinkára a homeopata Zentricha:“A bol to práve Ježiš Kristus, kto nám ukázal najvyššiu úroveň (i homeopatického zákona podobnosti), keď smrťou prekonal smrť.“[34, str.20].

Musíme tu s poľutovaním konštatovať, že homeopatia si našla svojich priaznivcov i v radoch cirkvi. Býva zmieňovaný fakt, že Matka Tereza homeopatiu používala a že aj niektorí pápeži sa nechali homeopaticky liečiť. Zakladateľ homeopatie Hahnemann však Krista nenávidel a doslova pred svojou smrťou povedal: „Konfucia… samotného objímem čoskoro v ríši šťastných duchov, jeho, dobrodincu ľudstva, ktorý nám ukázal pravú cestu múdrosti už 650 rokov pred tým blúznivcom (Kristom)“[35, str.78]. Rovnako Hahnemannov životopisec sa zmieňuje o jeho otvorenej nenávisti k Ježišovi Kristovi.

B) Homeopati a východné náboženstvá Za zmienku tu stojí budhizmus. Definovať teóriu budhistickej viery je takmer nemožné. Niektorí budhisti dokonca hovoria, že ide čisto len o prax. Jej cieľom je prekonanie utrpenia osvietením skrze meditáciu. Buddha chápal odstránenie utrpenia ako odstránenie klamu, teda presne to, čo učí Kresťanská veda. Kanadský homeopat Geunther hádam preto uviedol, že „budhistická meditácia je v zásade homeopatickým spoznávaním skutočnosti“[10, str.122]. Homeopatickí lekári Dalhlke a Palmié boli propagátormi budhizmu v Európe.

Homeopati niekedy špekulujú i o použití homeopatík u chorôb s karmickou ochranou [40], či o vzťahu karmy a homeopatie [41], čím implicitne zastávajú vieru v reinkarnáciu.

Gnostické korene homeopatie

Charakterizovať gnózu nie je ľahké. Gnostici všeobecne tvrdili, že človek bol pôvodne rovnakej podstaty ako Boh. Svojim pádom a následným vyhnaním z raja ale upadol do zajatia hmoty, ktorá je v gnóze chápaná ako hriešna a jej tvorcom je nižší boh – Demiurg, satan. Človek svojim pádom do hmoty získal jej satanskú prirodzenosť.

Samotný človek je v gnóze chápaný ako duch, ktorý žije v tele. Pokiaľ si človek uvedomí prevahu svojho ducha nad hmotou svojho tela, vymaní sa z jej zajatia a zjednotí sa so svojím duchovným Ja, ktoré tak znovu obdrží stratenú božiu prirodzenosť. Takto sa duch dostáva do „duchovného“, nadprirodzeného sveta, ktorý je našimi zmyslami nepoznateľný, a ktorý je ďaleko dôležitejší, ako svet materiálny. Sami homeopati uvádzajú možnosť, že „bol sám Hahnemann silne ovplyvnený gnostickou tradíciou“ [4, str.61], a že gnóza je jednou z filozofických polôh homeopatie[24, str.21]. Je to logické, pretože hlavné princípy homeopatie z gnózy priamo vychádzajú. Duchovná príčina nemoci (narušenie Dynamis), dobýjanie duchovnej esencie z hmoty a jej zušľachťovanie dynamizáciou a potenciáciou, únik z hmotného sveta do duchovného pôsobenia (infinitenzimálne dávky), to všetko je aplikácia gnostických predstáv.

Gnostický pohľad na homeopatiu vyjadril známy a našimi homeopatmi uznávaný nemecký psychoterapeut a homeopat Dethlefsen: „Vyhnanie z raja, alebo z vedomia jednoty je pádom… do hmoty… iba materiálny svet je hriešny. Tak bola myslená poznámka o jedovatosti celej prírody, keď sme hovorili o príprave homeopatických prostriedkov… Na hmote lipol odjakživa prívlastok niečoho zlého, temného,satanského“ [10, str. 38].

Gnostickú vieru v rovnakú podstatu Boha a človeka niektorí homeopati rozšírili aj na rastliny, zvieratá a neživú prírodu. Kent hovorí:“Ale ten, kto uvažuje racionálne, existenciu Boha pripustí, pripustí, že je hmotný, že je tvorený nejakou substanciou… pralátka je nadaná tvorčou inteligenciou, tzn. že je schopná poučne riadiť a formovať bytie celého organizmu, zvieraťa, rastliny, či nerastu… Má túto vitálnu silu iba človek?… Nemajú ju tiež zvieratá a nerasty?“[3, str.63-64]. Táto „pralátka“ tu zjavne nahradzuje Ježiša, o ktorom Biblia hovorí, že je to On, ktorý všetko nesie svojim slovom [Žd 1,3]. Tak je tu popieraný pravý Boh Otec, aj Jeho Syn – Ježiš Kristus a v tomto systéme sa na Božie miesto dostáva „pralátka“, „prasubstancia“.

Gnostici rovnako verili v existenciu dvoch úplne odlišných svetov, sveta duchovného a sveta materiálneho, pričom svet duchovný (neviditeľný) je svetu hmotnému (viditeľnému) nadradený. Každý hmotný prejav, tu napr. choroba, mal vo svojej podstate duchovnú príčinu:“Poznáme dva svety, svet príčin a svet dôsledkov. V tom druhom, hmotnom, nám k vnímaniu slúžia oči, prsty, nos, ucho, ide o svet výsledkov. Svet príčin je neviditeľný, nepoznateľný piatimi zmyslami… Homeopatia existuje ako zákon, jej príčiny pochádzajú zo sveta príčin. Keby neexistovala vo svete príčin, nemohla by existovať ani vo svete dôsledkov“ [3, str.69]

Niektoré gnostické prúdy preto považovali za sprievodcov nemocí zlé duchovné bytosti (archotonov). Ich praxou bolo sa týmto „mocnostiam“ vyhrážať a prehlasovať do duchovného sveta ich odsúdenie. Túto prax odsudzuje napr. Júdova a Petrova epištola.

I v ranno-kresťanskej herézii si hľadala gnóza svoje miesto. Vďaka totálnemu zduchovneniu človeka (duch, ktorý iba dočasne žije v tele) bolo gnostikom zaťažko prijať, aby obeť Kristovho tela bola pre vykúpenie človeka dostatočná. Začali preto špekulovať o tom, že Kristus mal iba zdanlivé, tzv. duchovné, astrálne telo. Gnostické špekulácie ohľadne Krista nie sú cudzie ani dnešným homeopatom:“Narodil sa do chudoby v stajni, stýkal sa s colníkmi a neviestkami, trpel bezprávím, bol trýznený a usmrtený, bol zoslaný dole do pekiel. Až potom, keď človek zostúpi do najhlbšej tmy, stane sa zrelým pre vlastný vzostup… Dokiaľ človek vlastní materiálne telo, je viazaný k polarite“(polarita je tu chápaná ako hriešna hmota)[10, str.138-142]. Povšimnite si, že Ježiš, ktorého ponúka Dethlefsen, netriumfuje na kríži, ale v pekle. M. Baker Eddy to vyjadrila omnoho zrozumiteľnejšie:“Materiálna krv Ježiša preliata na zlorečenom dreve nebola pre očistenie od hriechov o nič účinnejšia, ako keď prúdila v jeho žilách“[11, str 330].

Praktické dôsledky používania homeopatie

Väčšina odbornej homeopatickej literatúry hovorí o zmenách psychiky, ktoré sú sprevádzané mnohokrát rôznymi mystickými prežitkami u niektorých osôb, liečených homeopaticky. Veľmi často sa napr. popisujú sny mytologického charakteru u ľudí po podaní homeopatika, alebo trebárs zvýšená citlivosť k tzv. geopatogénnym zónam [6]. Podľa homeopatickej literatúry sny často sprevádzajú homeopatickú liečbu už od jej počiatku. Pri prvom podaní lieku vraj niekedy aj osoby, ktorým sa sny nikdy nesnívali, majú sny výrazne mytologického charakteru: „V prvých fázach… bývajú napríklad sny, v ktorých dôležitú rolu hrá stojatá voda, ktorá postupom času začína prúdiť, mení sa v povodeň, ktorá odnáša a ničí staré schátralé budovy, symbolizujúce staré ego, v ktorom sú konzervované chorobné symptómy“. Autor tu vidí analógiu k alchymistickému „rozpúšťaniu – dilutio“. Obsahom sna bývajú alchymistické a psychoanalytické symboly ako: „kráľ, tri bohyne, Eroboroshad, požierajúci vlastný chvost, trojhlavý had, draci, podzemné pramene, podzemné labyrinty…“[4, str.128-129].

O tom, že si homeopatia činí nárok na človeka, a to ako pacienta, tak i jeho homeopatického lekára, možno vidieť i na dnešných homeopatických kurzoch pre odborníkov, poriadaných skúsenými a „zasvätenými“ homeopatmi. Dr. Krejčová píše v časopise pre lekárov o homeopatickom kurze toto:“Tam sa pre nás mohol odohrať aj objavný „mužský a ženský program“, alebo rituál noci v splne. Premena myslenia je to hlavné, čo si mohol začínajúci homeopat odniesť z dlhšieho stretnutia. Dá sa to prirovnať k „zasväteniu“, k „prijímaniu do rádu“. Nezáleží, ako nazveme súzvučenie s homeopatiou, s liekom, s pacientom… „[7, str.27].

Podobne to vyjadril Kent, ktorý o homeopatii napísal: „Ak k nej (myslený je lekár k homeopatii) nevzplanie ozajstným citom, zostane preň iba vecou pamäti a povrchnej vzdelanosti. Ako sa ju učí milovať, homeopatia sa stáva jeho jedinou vášňou,… dokáže dôjsť až na najvyšší stupeň“[3, str.159].

Hádam najmarkantnejšie túto až trochu „extrémnu závislosť“, známu u počítačových gamblerov, vyjadril doc. Mužík: „…všetkých nás dohromady spája vznešené puto homeopatie. Homeopatie, ktorá sa stala doslova „drogou“ pre každého, kto sa s ňou aspoň trochu dôvernejšie zoznámil. Pri hlbšom prenikaní do jej tajov sa nás predsa stále viac a viac zmocňuje, až sa na nej stávame doslova závislými“[36]. Taktiež Prof. dr. Raynaud, homeopat a dekan Farmaceutickej fakulty v Lyone o homeopatii uvádza: „Akonáhle do nej vniknete, spravidla jej zostávate verní. Možno i preto toľko lekárov vo Francúzku prepadlo homeopatii“ [37, str.20-21].

Zdá sa, ako by tu bol človek ovládaný nejakou nehmotnou homeopatickou duchovnou silou, ktorá ho činí závislým. Zahraničný lektor homeopatických kurzov priamo hovorí: „…liečiteľ (myslí sa homeopat), nikdy neprichádza sám. S vašimi dobrými úmyslami a činmi sa prejavia zároveň aj duchovné, či iné sily“ [28, str.93].

Je potrebné sa ešte krátko pristaviť pri homeopatmi veľmi často uvádzanom argumente, že homeopatia je bezrizikovou terapiou, ktorou nie je možné pacientovi ublížiť. Samotná homeopatická literatúra ale uvádza opak. Homeopatia sa môže prejaviť ako na psychickom, tak na fyzickom zdraví. Súčasná predsedkyňa homeopatickej spoločnosti k tomu hovorí: „Správne vybraný liek, ale taktiež náhodne trafený, môže mať ďalekosiahle účinky v živote pacienta, dokáže vyplaviť zapadnuté emócie… preto je nezodpovedné túto skutočnosť neuznať a neupozorniť na ňu pacienta… Všeobecne varujeme pacientov pred nekoordinovaným užívaním homeopatík… predčasná je ale potom radosť z odstránenia lupín, ak ich potlačenie vyvolá pneumóniu“ [38, str.17-18]. Homeopatický časopis dokonca uvádza i možnosť: „zhoršenie až k exitu“ (smrti) [9, str.9] po užití nesprávneho homeopatika. Ako ďalšie z možných dôsledkov „zlej voľby“ homeopatickej liečby je napr. uvedené:
1) zmeny menštruačného cyklu (k horšiemu)
2) poruchy spánku trvajúce viac ako týždeň
3) zhoršenie duševných a povahových symptómov [9, str.11]

Taktiež vo vedeckej literatúre sú popisované prípady poškodenia zdravia po aplikácii homeopatík a aj medzinárodné WHO centrum pre sledovanie nežiadúcich účinkov vo švédskej Upsalle má zaznamenané prípady poškodenia zdravia, niekedy i veľmi vážne, po použití homeopatík veľmi nízkych riedení. Pritom je nutné podotknúť, že nežiadúce účinky u homeopatík, na rozdiel od klasických liečiv, sa bežne nesledujú a veľkú pozornosť im nevenuje ani zmienené WHO centrum. Preto sa dá predpokladať, že tieto správy sú iba zlomkom skutočných škôd.

Biblický postoj

Ak sme sa až doposiaľ zaoberali prevažne duchovnými východiskami a súvislosťami ako ich charakterizujú samotní homeopati, chceli by sme teraz v stručnosti pripojiť niekoľko bodov na zamyslenie nad ich učením.
1) Bol to Boh, ktorý dal objaviť homeopatiu? Už Hahnemann zdôrazňoval „božský“ zrod tejto metódy a ním opakované tvrdenia o homeopatii, ako o „spásnej pravde“ je potrebné dať do súvislostí s jeho duchovnou a náboženskou orientáciou. Pritom nadprirodzený pôvod homeopatie je jej základom a bez tohoto „božského zjavenia“ by vraj táto metóda vôbec nemohla vzniknúť. To je tiež dôvod, prečo o tomto aspekte píšeme, ináč totiž samotný fakt, že je niekto špiritista, či inak sa zaoberá protibožskými činnosťami, nedokazuje falošnosť jeho objavov. Že bez nadprirodzeného „zjavenia“ by homeopatia údajne nevznikla nezdôrazňuje iba sám Hahnemann, ale aj význační bádatelia v homeopatii: „Práve poznanie Prozreteľnosti učinilo z Hahnemanna muža a práve Božia Prozreteľnosť ho nakoniec priviedla k pochopeniu poriadku“ [3, str. 79]. Hahnemann nenávidel Ježiša Krista ako blúznivca. Za pravého spasiteľa považoval Konfucia [5, str.161]. Podľa svedectva Biblie teda nemohol mať s pravým Bohom, Hospodinom, žiadny vzťah a nemohol k nemu prísť. Ježiš v evanjeliu hovorí: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ [Ján 14,6]. Naopak, ak bol Hahnemann v kontakte s nadprirodzeným svetom, s „duchovnom“, ako o tom opakovane svedčí on sám i jeho žiaci, nebol to Duch Svätý, kto mu tieto princípy zjavil [2 Kor. 4,4]. Pretože Hahnemann sám aktívne využíval špiritistického magnetizmu [5, str.169], dá sa predpokladať, že skutočne vstupoval do kontaktu s duchmi. Biblia však o týchto veciach hovorí celkom jasne a nekompromisne [5M 18,9-22]. Ani Hahnemann vďaka podobným metódam a „zjaveniam“ nemohol dôjsť k ničomu prospešnému a dobrému – viď. Mt 7,17-18.

2) Je človek duch, žijúci v tele? celá homeopatia pracuje na duchovnej báze. Zákony dynamizácie a potenciácie liečiva, nekonečne malých dávok a zrieďovaní, na ktorých homeopatia stojí sú chápané ako „odhmotnenie“ duchovnej podstaty látky, ktorá je v hmotnej forme uväznená. Takto uvoľnená, oslobodená „duchovná esencia“ látky má byť vlastným nositeľom účinku homeopatika. Všetky tieto homeopatické zákony vychádzajú z alchýmie a gnózy a sú tiež základom pre homeopatické chápanie človeka, či napr. pre výber homeopatika, a jeho potenciácie pri terapii.
Taktiež človek je tu logicky chápaný ako duch, žijúci v tele: „Je to vitálna energia, či vládca ducha… osádka ľudskej duše i tela, ktorá je nehmotná“ [3, str. 15]. Biblia však učí, že človek je nedeliteľnou bytosťou tela, duše a ducha [1.Tes 5,23]. Keď sa Ježiš zjavil svojim učeníkom, a dvere boli zatvorené, ani On nebol duchom: „Vari má duch telo a kosti?“ [Lk 24,39].
O gnóze, ktorá je pre toto učenie základom, sa v Písme hovorí ako o lživom poznaní [1.Tim 6,20].

3) Je prirodzený človek riadený božskou silou? Homeoopatická teória, že každého človeka (v jeho prirodzenom stave) riadi dokonalá „božská“ sila, zodpovedná ako za jeho fyzický organizmus, tak za psychiku, je v príkrom rozpore s Písmom. „Niet totiž rozdielu: Všetci zhrešili a nemajú slávy Božej“ [Rim 3,22]. „Amen, amen, hovorím ti, ak sa niekto znova nenarodí, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Kto sa nenarodí z vody a z Ducha, nevojde do Kráľovstva Božieho“[J 3,3 a 6].
Človeka v prirodzenom stave môže ovládať sila, o ktorej Písmo hovorí, že ovláda vek temna [Ef 6,12]. Táto sila však rozhodne nie je Božská.

4) Hovorí Písmo o sile ovládajúcej svet? V dôsledku odstránenia duchovnej príčiny nemoci, poruchy „životnej sily“ pomocou homeopatika, potom človek, jeho myseľ aj telo sa má, podľa homeopatových zámerov, dostať opäť pod pôvodnú vládu tejto „božskej“ sily. Teda zmyslom homeopatie je návrat do pôvodného duchovného stavu prirodzeného človeka, pod vplyv „prasubstancie“, „prasily“ ovládajúcej tento svet.
I Biblia hovorí o sile ovládajúcej tento svet. Jej pohľad je však diametrálne odlišný: „Aj vy ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy, v ktorých ste prv žili podľa behu tohoto sveta, poslušní vládcovi nadzemských mocností, duchu, pôsobiacemu doposiaľ v tých, ktorí vzdorujú Bohu.“ [Ef 2,3]

5) Uzdravenie ľudského ducha homeopatiou? Cieľom podania homeopatika je odstránenie „duchovnej“ príčiny choroby, to platí presne rovnako dnes, ako za čias Hahnemanna, bez ohľadu na zameranie homeopata, či na typ jeho vzdelania. Toto uzdravenie v rovine duchovnej je primárne a telesné uzdravenie je iba jeho dôsledkom. Naproti tomu klasická medicína sa snaží o odstránenie telesných, resp. duševných nemocí a o obnovenie telesných event. duševných funkcií, teda pôsobí v rovine materiálnej alebo psychickej (duševnej).
Tu je úplný protiklad homeopatie a kresťanstva celkom zrejmý – namiesto Kristovej preliatej krvi zaistí duchovnú nápravu duchovná sila homeopatika, či duchovné sily stojace za liečiteľom [28, str. 93].
Je vhodné podotknúť, že i mnohé ďalšie metódy tzv. „holistickej“, „celostnej“ liečby sú zamerané na ľudského ducha – na odstránenie údajnej duchovnej príčiny choroby a vychádzajú z rovnakých gnostických predstáv.

6) Je užívanie homeopatie bez duchovných rizík? Praktické prejavy aplikácie homeopatík vedú u niektorých osôb k rôznym konkrétnym duchovným prejavom, smerujúcim často k zjavne proti biblickým predstavám a učeniam. Tieto prejavy, uvádzané tiež v zahraničnej odbornej homeopatickej literatúre, niekedy nastávajú pri požívaní, či aplikovaní homeopatie bez ohľadu na to, či dotyčná osoba si je vedomá okultného pozadia homeopatie, alebo je jej toto pozadie skryté. Patria sem napr. mytologické sny a predstavy, zmeny psychiky a rysov osobnosti, rôzne predstavy o Bohu nezlučiteľné s Bibliou a ďalšie.
Nie je taktiež prekvapujúcou skutočnosťou, že pri aplikácii homeopatie sa ľudia často otvárajú ďalším metódam, vychádzajúcim z astrológie a proti biblických učení o vzťahu človeka a makrokozmu, ako je napr ayurvéda. Do tejto oblasti patrí aj navodenie akejsi harmónie človeka s kozmickými silami, ku ktorému má dôjsť v dôsledku užívania homeopatika.
Homeopati a osoby dôsledne praktizujúce túto metódu sami často dosvedčujú, že homeopatia vedie človeka stále k hlbšiemu „zasväcovaniu sa“ tejto metóde a presvedčeniu, že homeopatické zákony a Hahnemannov Organon racionálnej liečby sú merítkom pravdy. „Trvalé štúdium Organonu prináša hlbšie a hlbšie pochopenie, pretože v ňom je pravda“ [3, str. 79]. Zmenený pohľad na svet a predstavy o ňom sú jasne rozpoznateľné i v prácach tých homeopatov, ktorí nevidia nárok homeopatie takto vyhrotene. Ježišov nárok „Ja som cesta, i pravda, i život“ [J 14,6] i tu platí pre všetkých, ktorí ho chcú dobrovoľne a verne nasledovať. I tu je vidieť, aký nárok na človeka si homeopatia činí.

7) Smrť tela, alebo ducha? Motív zástupnej Kristovej smrti býva niektorými homeopatmi využívaný. Je známe, že zástancovia „kresťanskej gnózy“, ktorej sa títo homeopati dovolávajú pri svojich špekuláciách o Kristovom vykupiteľskom diele, čerpali z gréckej mytológie. Napr. Demeter, božia dcéra, je so súhlasom Dia unesená kniežaťom podsvätia Hádesom. Zeus podom Hádesa premáha a vyslobodzuje Demeter. Takto do podsvätia zostupujú aj iní bájni hrdinovia, aby v ríši smrti bojovali s príšerami – napr. Herakles a Thesseus, ktorí bývajú prirovnávaní ku Kristovi.Tieto príbehy sa potom stali základom pre starogrécke chápanie a oslavu vzkriesenia.
Inšpirácia týmito mýtmi v spojení s teóriou, že človek je vo svojej prirodzenosti duch, nutne posúva i Kristovu obeť do roviny ducha a tým popiera spasiteľnost kríža (obeť tela). Pokiaľ by bol človek duch, Slovo sa nemuselo stať telom [Žd 2,14]. Ježišova telesná smrť a jeho krv, preliata na Golgote, nemá podľa týchto učení moc očistiť človeka od hriechu. Preto vraj trpel Ježiš duchovne, v pekle, kde bojoval s diablom a jeho anjelmi, a to po svojej telesnej smrti. Tento proces prirovnáva alchymistická symbolika k individualizácii a vzostupu, podobne ako homeopat Dathlefsen.
Naproti tomu Biblia hovorí, že Ježiš na kríži tesne pred svojou smrťou jasne povedal: „Je dokonané!“ [J 19,30], a keď zomieral, zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ [Lk 23,46]. Zločincovi, ukrižovanému vedľa neho povedal: „Amen, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji“ [Lk 23,43]. Žiadny z týchto výrokov by nemohol predniesť, ak by po svojej telesnej smrti na golgotskom kríži musel ešte trpieť v pekle. Biblia častokrát s veľkým dôrazom opakuje skutočnosť, že Ježišova telesná obeť – obeť tela a krvi – na kríži priniesla spasenie. „…raz navždy dal svoju vlastnú krv, a tak nám získal večné vykúpenie“ [Žd 9,12]. „Zmierenie priniesla Jeho krv na kríži“ [Kol 1,20].“Ale v Kristu Ježišovi ste teraz vy, kedysi vzdialení, sa stali blízkymi pre Kristovu preliatu krv“[Ef 2,13 a 16]. „On na svojom tele vzal naše hriechy na kríž, aby sme zomreli hriechu a žili spravodlivosti“[1.Pt 2,24].
Táto teória naviac aj popiera Kristove Božstvo, lebo On – Boh – jediný je nesmrteľný, má život sám v sebe a je svetlom, ktoré tma nepohltila.
Domnievame sa, že zmienený rozbor by pre kresťana mohol byť dostatočným varovaním pred homeopatiou, alebo ho viesť k vlastnému hľadaniu pravdy o tejto metóde pred Bohom. Pokiaľ by niekto nemal istotu, či uvedené citácie nie sú vytrhnuté z kontextu, alebo inak skreslené, doporučujeme mu, aby sa sám presvedčil v uvedenej literatúre o zmienených duchovných súvislostiach. Podotýkame, že uvedená literatúra je ako angloamerickej školy, otvorene sa hlásiaca k náboženským koreňom, tak školy francúzskej, snažiacej sa pôsobiť odborne, „materialisticky“ a vedecky.

Záver

Záverom by sme ešte pripomenuli, ako sa k okultizmu postavili novoobrátení kresťania z Efezu: „Potom mnohí z tých, ktorí sa zaoberali mágiou, priniesli svoje knihy a pred všetkými ich spálili. Ich cena sa odhadovala na päťdesiattisíc strieborných. A tak v moci Pánovej rástlo a rozmáhalo sa Jeho Slovo“ [Sk 19,19]. Že sa i v prípade homeopatie jedná o mágiu, plynie z jej duchovných východísk i praxe. Uznáva to i vedúci zahraničných lektorov, zapojený do súčasného homeopatického vzdelávania lekárov, známy homeopat Dr. Cousett, ktorý vyzýva českých homeopatov: „Pokračujte vo svojej práci tvorčej homeopatickej mágie“ [15].

Citovaná literatúra:(citácie sú uvedené v tejto skrátenej forme kvôli stručnosti)
·1. Hahnemann S., Organon racionální léčby, Alternativa, Praha, 1993
·2. Inglis B., West R., Prùvodce alternativní medicínou, Zemědělské nakladatelství Brázda, Praha, 1992
·3. Kent J.T., Přednášky o homeopatické léčbě, Alternativa, Praha, 1994
·4. Čehovský J., Víc než léčba – Homeopatie, Alternativa, Praha, 1994
·5. Heide M., Bludné cesty ke zdraví, Jupos, Ostrava, 1992
·6. Rosivalová V., Homeopatie – jak se mùžeme sami léčit, Kamila, Bratislava, 1992
·7. Krejčová G., Letní škola klasické homeopatie, Medica Revue č.2, str. 27
·8. Kunze H., Homeopatie, Bibel Gemmeinde, Waldbronn 2, 1985
·9. Folia Homeopathica 1, 1993
·10. Dethlefsen T., Osud jako šance, Svoboda, Brno, 1992
·11. Baker-Eddy M., Science and Health with Key to the Scriptures, The First Church of Christ, Scientist, Boston, Massachussets, USA. 1934
·12. Cousset F., Folia Homeopatica Bohemica č. 2, 1994
·13. Moulin A. M., citácia podľa: Poitevin B., Folia Homeopatica Bohemica č.2, 1994
·14. Rýc M., Boehm S., Úvod do homeopatie, Vodnář, Praha 1991
·15. Cousset F., Prejav na slávnostnom odovzdávaní Medzinárodných diplomov homeopatickej terapie, hotel Atrium, Praha, 23.10.1993
·16.Blackeiová G., Homeopatie, královská léčba, Alternativa, Praha,1992
·17.Eppenich H., British Homeopatic Journal, April 95, Vol 84
·18. Zweig S., Léčení duchem, Odeon, Praha, 1981
·19. Rýc M., Regenerace č. 4, IV. roč.,1996
·20. Čehovský J., Naše recenze Rajan Shankaran: Duch homeopatie, Homeopatie 11, 1996
·21. Whitmont E., Využití snù při homeopatickém předepsání a provingu, Homeopatie 11, 1996
·22. Čehovský J., Regenerace č.5, IV.roč., 1996
·23. Jouanny J., Crapanne J. B., Dancer J. L., Masson J. L., Homeopatická terapie díl 2., Vodnář, Praha, 1993
·24. Čehovský J., Regenerace č.2, IV.roč., 1996
·25. Váňová H., Kam až sahá homeopatie, Folia Homeopatica Bohemica č. 3-4, 1995
·26. Cartwright S., O povaze homeopatie, Homeopatie č.11, 1996
·27. Rýc M., Dopis přátelùm spoločnosti Rhodon, 1992
·28. Chappel P., Homeopatická samoléčba, Alternativa, Praha, 1995
·29. Cousset F., Od miasmatu k citlivému typu, 1. díl, Folia Homeopatica Bohemica č.2, 1994
·30. Jouanny J., Materia Medica Homeopatica, Vodnář, Praha, 1992
·31. Norland M., Několik úvah o Merkuriu, Homeopatie č.8, 1995
·32. Barták J., Folia Homeopatica Bohemica č.1, 1991
·33. Williams J., Heaven and Hell, Journal of Homeopathy No. 1, Vol.2, 1994
·34. Zentrich J. A., Homeopatie a energoinformatika, Regenerace č. 4, IV.roč., 1994
·35. Pfeifer S., Gesundheit um jedes Preis, Basel, 1980
·36. Mužík M., Úvodní slovo, Folia Homeopatica Bohemica č. 1, 1996
·37. Maraulasová E., Budoucnost bude patřit rozumné medicíně, Časopis českých lekárníkù č.12, 1996
·38. Krejčová G., Když se řekne homeopatie, není to vždy homeopatie, Medica revue č. 1, 1994
·39. Kamat G., Posedlá žena vyléčená, Homeopathic links 1, 1995
·40. Engebretsen R., Od zvířete k lidské bytosti, Homeopathic links 2, 1995
·41. Škodová Z., Homeopatie na internetu, Homeopatie č.9, 1996
·42. Jouanny J., Materia Medica Homeopatica, Základní poznámky, 1. díl, Vodnář, Praha, 1993
O autoroch:
Vladimír Bíba je doktorom farmácie a odborným pracovníkom Státního ústavu na kontrolu léčiv Praha. Je členom Církve Bratrské.
Aleš Franc je magister farmácie a bývalým členom Homeopatickej spoločnosti od jej založenia. Je výskumným pracovníkom Výskumného ústavu Lachema Brno. Je členom Apoštolské církve.
Vyšlo ako príloha mesačníka Křesťanské misijní společnosti Život víry. 2. rozšírené vydanie 1997.

Zdroj: https://sites.google.com/site/milann77/homeopatia-a-krestanstvo
      
 
 

Comments are closed.