Okultná Okultná symbolika ako súčasný fenomén medzi mladými ľuďmi (Occult symbolism as the current phenomenon among young people)

Úvod 

Hodnotová  orientácia  mladých  ľudí  sa  čoraz  častejšie  ocitá  v chaose  hodnôt.  Mládež  je zvyknutá  riešiť  veci hneď,  lebo  k tomu  ich  vedie  akcelerácia  doby.  Vystupujú  z cirkví, hľadajú, skúmajú až do takej miery, že sa začína hovoriť o náboženskom turizme, či turizme v jednotlivých cirkevných spoločenstvách tej ktorej cirkvi. Nestabilita hodnotového systému prepojená so životom v spoločnosti a rodine často prehlbuje ich duchovnú priepasť natoľko, že niekedy strácajú aj obyčajnú pragmatickú orientáciu hodnotových rebríčkov. Predmetom štúdie je fenomén okultnej symboliky medzi mladými ľuďmi. Cieľom predloženej štúdie je sprehľadniť  súčasnú  problematiku  okultnej  a satanistickej  symboliky  na  život  mladého človeka, podať možný návrh, ako sa účinne brániť pred týmito modernými nástrahami.

1 Fenomén: zlo

Jornet (1998, s. 8) konštatuje, že „otázka zla je obtiažná, bez hraní a naviac nebezpečná.“ Nevieme  odpovedať  na otázky  týkajúce  sa  zla,  ako  sú  napríklad:  Či  je  zlo  nejakou prirodzenosťou, či ho stvoril Boh, teda či pochádza od Neho samotného, alebo ak ho  Boh netvorí,  prečo ho teda pripúšťa. Tiež sa môžeme pýtať,  ak je Boh všemocný a nekonečne dobrý, prečo tomu nezabráni. Zlo ako také hmatateľne existuje, i keď nemá svoju podstatu. Otázkami, ktorými  sa  mnohí  autori  dopytovali  po  počiatku  zla,  jeho  význame či  akomsi posolstve, sa zaoberalo ľudstvo od nepamäti. Za pôvodcu zla sa vo všeobecnosti považuje diabol, teda Boží  odporca. Práve diabol je „stelesnením“ nedostatku dobra, čiže zla. Toto konkrétne zlo (diabol) nie je iba absenciou, ale činnou silou a živým duchovným bytím, ktoré je zvrátené a pôsobí zvrátenosť. Diabol nemá telo. Je duchovnou bytosťou a ako duchovná bytosť dokáže  brať  na seba  rôzne  podoby  výzoru, hlasu, či  iných  špecifických  často  aj ľudských vlastností len preto, aby človeka uviedol do zmätku. Gavendová  (2006)  uvádza  vyjadrenia  niektorých  autorov  (alebo  aj  filozofické  smery)  na fenomén zla:  

  • Aristoteles:  Zlo korení v ľudskej vôli, niet  metafyzického zla, v skutočnosti  je len dobro.
  • Sokrates: Zlo je dôsledok neznalosti toho, čo je dobré. Nikto dobrovoľne nekoná zlo.
  • Ján Amos Komenský: Nekonečne väčší je počet zlých ako dobrých.
  • G.  W.  Leibniz:  Zlo  vyplýva  z  konečnosti  vecí.  Existuje  trojaké  zlo:  fyzické  zlo; metafyzické zlo; morálne zlo.
  • F. Nietzsche: Zlo je všetko, čo vyplýva zo slabosti.
  • A. Anzenbacher: Zlo je apriórny objekt praktického rozumu.
  • Synkriticizmus: Zlo je to, čo škodí (najmä druhým). Na strane zla je viac automatizmu než na strane dobra. K zlu dôjde aj bez pričinenia človeka alebo proti jeho vôli, zatiaľ čo  k  dobru  bez  pričinenia  človeka  nemusí  dôjsť alebo  môže  dôjsť  s  menšou pravdepodobnosťou než k zlu.
  • Teodícea: Zlo neexistuje alebo je to skúška, ktorú zosiela na človeka Boh.

O zle sa dozvedáme aj z biblických textov. Na niektorých miestach je zlo bytostne spojené s duchovnou bytosťou diabla. Diabol je duchovná bytosť, zlý duch. Vella (2008) hovorí o zlých duchoch (diabolstve) nasledovné: 

  • sú duchovné bytosti, čo znamená, že nemajú hmotnú prirodzenosť, čiže ani telo.
  • sú  to  osobné  bytosti,  čo  znamená,  že  hoci  sú  bez  tela, majú  svoju  osobnosť  aj individualitu. Môžu konať, hovoriť i rozmýšľať.
  • sú  neviditeľní,  no  je  možné,  aby  sme  zlého ducha  videli  skrz  zázrak  v oblečení a podobe, ktorou upúta naše zmysly 
  • diabli sú inteligentní, dalo by sa povedať, že je to dokonca ich základná vlastnosť. Ale hoci diabol disponuje veľkou dávkou inteligencie, nevie všetko. On nepozná vnútorný život človeka. Nemôže a nedokáže preniknúť do myšlienok človeka a kam smeruje jeho vôľa. Samotné „ego“ človeka je nepreniknuteľné. Jedine tí,  čo majú účasť na blaženom videní Boha, môžu spoznať vnútorný život človeka. Jeho úroveň je vyššia ako hmotné skutočnosti. Je taký,  lebo mu to  je  prirodzené. Pozná zákony nie  lenfyzikálne, ale  aj  zákony ľudskej  psychiky a vôbec celého stvorenia. No aj  napriek tomu  všetkému, s čím  disponuje  a aj  keď  pozná  univerzálnu,  historickú minulosť sveta, aj každého človeka, nepozná všetko a nepreniká do všetkého.
  • diabli  nie  sú  všemohúci.  Moc  satana,  ktorý  je  vodcom  ostatných  diablov,  i keď prevyšuje moc človeka, to ho nerobí šťastnejším, ale vyvoláva to v ňom ešte väčšie zúfalstvo. Vlastne sa dá povedať, že je ohraničenou bytosťou, lebo aj keď disponujes veľkou mocou, vždy zostáva len stvorením.
  • diabli nie sú všadeprítomní. Nie je možné byť na rôznych miestach naraz.

Pokračuj v čítaní

Tvoje chvála je setbou, která vzejde

Bůh nás vyvádí ze soběstřednosti do našeho poslání. Pomazává nás svým Duchem, abychom své poslání mohli naplnit. Jsou to jeho schopnosti, nápady, moudrost, zjevení, síla, odvaha atd., kterými nás vyzbrojuje. Pokud nepřijmeme toto poslání ke službě druhým, něco podstatného bude v našich životech stále uzavřeno. Ohromný potenciál ukrytý v nás je totiž uvolňován skrze dávání. Skryté poklady jsou připraveny k objevení pro ty, kteří chtějí být požehnáním pro své okolí.

Duch Panovníka Hospodina je na mně, protože mne Hospodin pomazal. Poslal mne přinášet radostnou novinu pokorným, ovázat rány zlomeným v srdci, vyhlásit zajatcům propuštění a vězňům otevření žaláře; vyhlásit rok Hospodinovy přízně a den pomsty našeho Boha; potěšit všechny truchlící; zajistit pro truchlící na Sijónu, aby jim byla dána čelenka místo popela, olej veselí místo truchlení, závoj chvály místo ducha malomyslnosti. Budou nazváni: Duby spravedlnosti, setba Hospodinova, aby byl oslaven. (Iz 61,1-3)

Bůh nás potěšuje, uzdravuje a vyvádí z různých spoutaností, abychom to mohli dávat dál. Když to děláme, vstupujeme do stále větší svobody. Bůh nám dává skrze Kristův kříž svoji záměnu: místo zahanbení okrasu, místo truchlení radost a místo malomyslnosti závoj chvály. Ve víře máme tuto záměnu přijmout a chodit v ní.

Zastavme se u ducha malomyslnosti a závoje chvály. Jsou to protiklady, které se navzájem vylučují. Když jsi vděčný a chválíš Boha, duch malomyslnosti nemůže ve tvém životě působit – nesnese chválu a vděčnost. Tento oděv chvály postupně zahaluje celou tvoji osobnost. Chvála a vděčnost osvobozuje tvoje myšlení, pocity, vůli, vzpomínky, představy i výhledy. Začíná to v malém, často bez jakýchkoli libých pocitů, děkuješ za drobné věci okolo sebe, ve svém životě i v životech svých bližních. Nakonec děkuješ i za zkoušky, kterými procházíš, i za své nepřátele, protože víš, že ti vše napomáhá k dobrému.

Ježíš řekl velmi důležité prohlášení o době, ve které se nacházíme: Ale přichází hodina, a již je zde, kdy praví ctitelé se budou klanět Otci v duchu a pravdě; vždyť sám Otec hledá takové ctitele. Bůh je duch, a ti, kteří se mu klanějí, musí se mu klanět v duchu a pravdě. (J 4,23-24)

Pokračuj v čítaní