Spôsobilosť asertívnej komunikácie

Asertivita  znamená  osobovať si niečo, tvrdiť a vyhlasovať sa považuje za významnú možnosť ako utvárať primerané, ústretové, bezkonfliktné medziľudské vzťahy.

Pojem asertivita je označením pre priame, primerané sebapresadzovanie ako spôsob sebauplatňujúceho a sebapresadzujúceho správania. Asertivita znamená nekonať na úkor druhých, ale tiež nepripustiť správanie druhých  na svoj účet. 

Asertivita je schopnosť jasne, primerane, slušne vyjadrovať svoje želanie, myšlienky, názory jak pozitívne, tak aj negatívne, aby neboli porušované vlastné potreby (pasivita) a súčasne neboli porušované  potreby druhých ľudí (agresivita).

Asertivita nie je prirodzený spôsob správania sa – treba sa asertivnej komunikácii učiť, učiť sa ako vyriešiť konflikt a zlepšiť vzťahy medzi ľuďmi. Je to spôsob správania, ktorý je demokratický, presadzuje vlastné práva a neporušuje práva druhých, pokiaľ nie je ohrozený fyzický život – existencia a psychický život – sebaúcta.

Asertivitu, ktorá je ponímaná ako súbor určitých spôsobilostí, môžeme rozdeliť do niekoľkých typov podľa spôsobu jej prejavu:

  1. Základná asertivita, ktorá je označením pre jednoduché vyjadrovanie názorov, myšlienok, citov a postojov a nezahŕňa ďalšie špecifické sociálne spôsobilosti.
  2. Empatická asertivita prekračuje rámec základného vyjadrenia citov a potrieb a obsahuje vnímavosť a citlivosť voči ostatným ľuďom. Znamená preniknúť do vzťahu k inému človeku, rešpektovať jeho názory, radosť, ale aj smútok. Porozumenie druhému človeku pomáha hodnotiť situáciu perspektívne a redukovať priamu agresivitu.
  3. Eskalujúca asertivita, ktorá má stupňujúci sa charakter. Je užívaná v tých situáciách, kedy partner na naše prejavy nereaguje a porušuje naše práva. Stupňovaním asertívnych prejavov však poskytujeme druhej osobe dostatočný priestor pre možnosť zmeny správania.
  4. Konfrontatívna asertivita je určená pre situácie zistenia rozporov medzi slovami a skutkami v správaní druhého človeka, ktorá je zameraná na doplnenie a vysvetlenie problému.

  Asertivita požaduje, aby sa človek rozhodoval sám za seba a za svoje rozhodnutí niesol sám zodpovednosť, aby odolával manipulácii a manipuláciu sám neuplatňoval. Asertívne správanie sa zvyčajne definuje ako správanie, ktoré nie je ani pasívne ani agresívne. Asertívne správanie, ktoré nie je ani pasívne, ani agresívne sa môže stať celoživotnou stratégiou v konaní.

V svojich dôsledkoch má asertivita rad pozitívnych aspektov:

  • prehlbuje medziľudské vzťahy, ich otvorenosť, jasnosť a priamosť,
  • vytvára vhodnú atmosféru pre efektívnu spoluprácu, 
  • umožňuje predchádzať konfliktom, aj ich efektívne riešiť,
  • napomáha k rozvoju zdravého sebavedomia a samostatnosti,
  • prispieva k zodpovednosti za vlastné správanie,
  • podporuje v človeku jeho vlastnú sebaúctu a rešpekt a umožňuje človeku byť samým sebou.

Asertivita vedie k vytváraniu kooperatívnych vzťahov, prostredníctvom ktorých je možno riešiť množstvo náročných situácií. Veľa ľudí ale svoje pracovné a životné situácie nerieši asertívnym spôsobom, konajú inakšie a neuvedomujú si dôsledky svojho konania.

Dostávajú  sa tak do bludného  kruhu, kedy chybné reagovanie vyvoláva zlé konanie. To dáva príčiny vzniku zlým pocitom a útlmu, kedy sa uvádza do pohybu vznik negatívneho sebahodnotenia a pochybností o sebe samom.

Asertívne konanie má tu prednosť, že neznamená víťazstvo za každú cenu a jednoznačne vylučuje manipuláciu. Je to ale konanie menej zvyčajné, priťahuje pozornosť predovšetkým na neverbálne prejavy, ktoré sú potom rozhodujúce vo vzťahu k výsledku tohto konania. Asertivita sa uplatňuje v najrôznejších situáciách. Každý výrok môžeme vysloviť asertivne, pasívne alebo môže mať agresívnu podobu. Samozrejme, že je to ovplyvnené konkrétnou komunikačnou situáciou a komunikačnými partnermi.

ASERTÍVNA  KOMUNIKÁCIA

Asertívna komunikácia je  taký spôsob komunikácie,  kedy človek presadzuje primerane a otvorene svoje názory, myšlienky, city a postoje, ktoré môžu mať tak pozitívnu, ako aj negatívnu podobu. V podstate ide o určitý štýl správania v komunikácii, kde sa uprednostňujú nasledujúce základné charakteristiky:

  • voľné a otvorené vyjadrovanie vlastných myšlienok a pocitov,
  • otvorená, úprimná a primeraná komunikácia s inými ľuďmi,
  • chápanie a tolerovanie konania druhých,
  • rozhodovanie o sebe a svojej komunikácii,
  • dorozumenie sa s ľuďmi a porozumenie ich právaniu a konaniu

Szarková (s.55-59) uvádza, že všeobecne asertivita znamená taký spôsob komunikácie, ktorým jednotlivec v konkrétnej komunikačnej situácii primerane presadzuje svoje názory a predstavy na základe použitia komunikačnej taktiky. Pritom komunikačná taktika je založená na troch základných princípoch:

  1. princíp jasne formulovať svoje želania a požiadavky,
  2. princíp bez obmedzenia komunikačných práv ostatných komunikantov presadiť svoje želania a požiadavky,
  3. princíp „počuť“, čo chcú druhí účastníci komunikačného procesu.

Asertívnu komunikáciu chápeme ako priame a primerané verbálne a neverbálne vyjadrenie vlastných myšlienok, citov a názorov. Toto vyjadrenie má pozitívnu ako aj negatívnu podobu, bez porušovania práv iných ľudí alebo svojich práv vlastných.

Pri asertívnej komunikácii zúčastnené strany veria, že sa dosiahne uspokojivé riešenie – vzájomný rešpekt, spôsob výhra – výhra, udržanie sebaúcty, pozitívne prežívanie komunikácie, rozvoj pozitívnych vzťahov s komunikačnými partnermi. Je to rovnocenná komunikácia.

Je teda viac ako stratégiou obrany ako sa niekedy zvykne uvádzať. Je to spôsob ako komunikovať efektívne ale aj humorne, ovplyvňovať komunikačného partnera a ostať pritom sám sebou.  Človek nie je závislý od súhlasu druhých, naopak vládne zdravou sebaistotou. Preto sa nebojí konfliktov, nie je v nich neistý a úzkostlivý. Vie sa zasadiť za svoje oprávnené požiadavky. Jeho komunikácia stabilizuje pozitívne medziľudské vzťahy, navodzuje pozitívnu sociálno-psychologickú atmosféru.

Podstatu asertívnej komunikácie tvoria prvky sebaistoty, sebavedomia, sebahodnotenia a sebakritiky, ktoré sa prejavujú aj v komunikácii a v komunikačnom procese predovšetkým:

  • schopnosťou udržať očný kontakt s druhým komunikantom v akékoľvek komunikačnej situácii,
  • schopnosťou o niečo požiadať druhých ľudí (nájsť správny spôsob –asertívny klúč),
  • schopnosťou nadväzovať priame komunikačné kontakty s druhými komunikantmi,
  • schopnosťou ospravedlniť sa (nájsť správny čas a správnu formuláciu ospravedlnenia) a ďalšie.

Asertívna komunikácia pomáha formovať pozitívny vzťah k iným ľuďom i k sebe. Asertívne komunikujúci človek  vie jasne definovať svoje ciele, má pozitívny postoj k druhým ľuďom, správa sa sebaisto, vie načúvať druhým a dokáže pristúpiť na kompromis.

Asertívna komunikácia umožňuje adaptáciu na prácu na emocionálnej, osobnostnej a tiež na výkonnostnej úrovni. Je predpokladom adekvátneho zvládania nielen medziľudských vzťahov ale aj práce a života. Preto uplatnenie asertivity pri riešení problémov je efektívnejším prístupom ako partner, ktorý sa správa pasívne alebo agresívne. V priebehu tejto komunikácie asertívny človek uznáva, že partner má tiež právo na vlastný názor.

Asertivita podmieňuje vznik určitej syntetickej schopnosti vyrovnať sa s každou vzniknutou situáciou, adekvátne na ňu reagovať a použiť správny komunikačný vzorec rešpektujúci komunikačné práva všetkých zúčastnených. Uvedená syntetická schopnosť väčšinou  u ľudí nevzniká spontánne, ale je potrebné ju nadobudnúť špeciálnym tréningom a nácvikom so zameraním na jednotlivé princípy komunikačnej taktiky. Preto asertívnu komunikáciu označujeme ako komunikačnú zručnosť. 

Táto komunikácia je charakteristická primeraným držaním tela, primeranou gestikuláciou, pozitívnou motiváciou k sebe i ostatným, stimulovaním komunikačného procesu. Výroky sú stručné, zreteľné a neodkláňajú sa od riešeného problému.

Asertívna komunikácia je v literatúre charakterizovaná ako priama, otvorená, ústretová komunikácia, s prirodzeným držaním tela, prirodzenou mimikou, gestikuláciou a haptikou, pri ktorej komunikant rešpektuje práva druhých komunikantov.

Asertívny človek zvyčajne používa výroky typu „rád by som…“,   nepoužíva výroky typu „mal by som“. Komunikácia obsahuje konštruktívny kriticizmus bez hanenia a povýšenosti, zahŕňa otázky, ktoré zisťujú predstavy, názory a túžby druhých. Spôsob reči je stály, plynulý, až do konca pokojný,  zdôrazňuje kľúčové slová. Hlas je rovnomerný a pevný, úprimný a jasný, ani príliš hlasný ani tichý. Kontakt očí je pevný, ale nie „pohľad z výšky“. Posturika a gestika je charakteristická pokojnými a miernymi pohybmi rúk s dlaňami nahor, človek sedí vzpriamene, uvolnene a stojí so zdvihnutou hlavou.

 Základné práva asertívnej komunikácie

Asertívna komunikácia je založená na zručnosti používať komunikačnú taktiku v komunikačnom procese. Človek, ktorý používa asertívnu komunikáciu, musí v komunikačnom procese postupovať podľa určitých pravidiel a súbežne poznať a používať aj určité princípy.

V súčasnosti, tak v teórii ako aj v praxi, sa používa systém asertívnych práv, ktorých základom je zásada, že nikto nemôže s nami úspešne manipulovať, pokiaľ mu to sami nedovolíme.

Medzi základné asertívne práva zaraďujeme.

  1. právo sám posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie a niesť za ne i za ich dôsledky sám zodpovednosť,
  2. právo neposkytovať žiadne výhovorky, ospravedlnenia za svoje správanie,
  3. právo sám posúdiť, či a nakoľko ste zodpovedný za problémy druhých ľudí,
  4. právo zmeniť svoj názor,
  5. právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný,
  6. právo povedať „ja neviem“,
  7. právo byť nezávislý od dobrej vôle druhých ľudí,
  8. právo robiť nelogické rozhodnutia,
  9. právo povedať „ja ti nerozumiem“,
  10. právo povedať „je mi to jedno“.

Asertívna komunikácia sa zvykne umiestňovať na rozhranie medzi      kontrastné typy non-asertívnej  a agresívnej  komunikácie.

     Pasívna a agresívna komunikácia je na prvý pohľad odlišná, ale vychádza z rovnakého základu. Partner je považovaný za súpera, ktorý má len záujem škodiť. Agresor vopred preventívne útočí, pasívny partner dáva najavo, že nemá šancu sa oproti zlým ľuďom presadiť.

NEASERTÍVNA  (pasívna) KOMUNIKÁCIA

Je charakteristická tým, že jednotlivec nedokáže v komunikačnom procese jasne a zreteľne oznámiť svoje želania a potreby a rovnako tak je „bezbranný“ voči požiadavkám druhých. V komunikácii mu chýba istota, popiera seba, nadmerne prikyvuje, často sa vyhovára, ospravedlňuje, vysvetľuje. So svojou komunikačnou rolou je nespokojný a očakáva, že ju budú riešiť ostatní komunikanti. Obsahuje neprimerané alebo obranné vyjadrovanie vlastných myšlienok, citov, názorov a hodnôt, pri súčasnom upieraní vlastných práv.

Viaže sa so strachom z kritiky, zo zlyhania, z možného ublíženia druhému, či vyvolania hnevu v druhých. Komunikácia vychádza z nízkej sebadôvery a sebaúcty, pasivity a nedostatku schopností na zdravé sebapresadenie.

V pasívnej komunikácii človek porušuje vlastné práva, má tendenciu vyhýbať sa konfliktom, má odvrátený pohľad, nervózne gestikuluje, nadmerne prikyvuje, so všetkým radšej súhlasí, často sa obhajuje, popiera seba. V jeho prejave je postrehnuteľný znížený sebaobraz, sebaúcta.

V pracovných vzťahoch táto komunikácia často vyvoláva u partnerov dva typy postojov:

  1. ľútosť alebo
  2. hnev či agresiu.

 Úsilie vyhnúť sa konfliktom ale skrýva nebezpečenstvo nahromadenia hnevu a následného výbuchu priamej alebo nepriamej agresivity. Inokedy zasa potláčané emócie vedú k zdravotným problémom v podobe vysokého krvného tlaku, žalúdočných vredov a pod.

Pasívne komunikujúci človek nevie presadiť svoje záujmy, želania a potreby, nedokáže si poradiť ani s požiadavkami a potrebami ostatných. Chýba mu istota a rozhodnosť v konaní a vadí mu, že sa nedokáže efektívne presadiť. Nie  je schopný odolať manipulatívnemu konaniu a ľahko sa dostáva do situácií, ktoré ešte viac znižujú jeho sebavedomie. Niekedy sa snaží problémovú situáciu zvládnuť manipulatívne, čo je skrytá agresia a nie  každý ústupok je vždy prejavom pasivity.

AGRESÍVNA  KOMUNIKÁCIA

Je charakterizovaná ako typ manipulatívnej komunikácie, zameranej na upretie práv ostatným zúčastneným komunikantom. Môže mať rozličné prejavy. Najčastejšími sú zvýšenie hlasu, používanie irónie, výsmechu, podceňovania, pokusy navodiť pocit viny, frustrovať, uraziť alebo zatlačiť emocionálnymi argumentmi a emocionálnym vydieraním. Je to komunikácia, v rámci ktorej sa človek presadzuje neprimerane dominantne, porušuje pravidlá komunikačného procesu. Jeho pohľad je prenikavý, nepriateľský, hlas povýšenecký, reč sarkastická alebo blahosklonná.

V komunikačnom procese navodzuje stály interakčný konflikt, snaží sa navodzovať u ostatných pocit viny,  degraduje ich a stále s nimi súperí. Verí, že agresívnou komunikáciou vyvolá u iných rešpekt voči sebe, strach alebo pasívne správanie. Toto správanie vyplýva z pocitu menejcennosti, uvedomovania si svojich nedostatkov, nízkej sebaúcty.

Človek, ktorý používa agresívnu komunikáciu, sa stáva na pracovisku rýchlo čitateľný, manipulovateľný zo strany podriadených, nadriadených i kolegov.  Často je vynechaný z komunikačných väzieb, rýchlo stráca autoritu.

Nezhody rieši ponižujúco, nepriateľsky a ohrozujúco. Nezaujíma ho vzájomná dohoda, záleží mu len na vlastnom víťazstve. V styku s ľuďmi je neúspešný a preto často ostáva osamotený, sociálne izolovaný.

Tak ako pasívnemu typu, chýba mu ústretová interakcia a kooperácia. Vzťahy s komunikačnými partnermi sú charakteristické bariérami a komunikačným nedorozumením.

           Agresívne konajúci človek sa vždy presadzuje na úkor ostatných. Neberie do úvahy ich práva a požiadavky a znižuje ich sebadôveru. Výsledkom agresívneho konania človeka je dočasné zbavenie sa vnútorného napätia, ale nedosiahnutie predpokladaného výsledku, pričom medziľudské vzťahy sú poznamenané chladom, rezervovanosťou s prevládajúcimi negatívnymi vzťahmi. Agresivitou sa nerozumie len fyzické alebo slovné napádanie ale aj sarkazmus a irónia.

MANIPULATÍVNA  KOMUNIKÁCIA

Manipuláciu môžeme chápať ako programované vytváranie neschopnosti alebo neochoty vyjadrovať svoje myšlienky, pocity priamo, a z toho vyplývajúcej nemožnosti realizovať svoje potreby. Prostriedkom manipulácie je neustále navodzovaný pocit viny u komunikačného partnera. Manipulácia je opakom asertivity. Cieľom manipulujúceho je v komunikácii presadiť svoje osobné potreby a ciele na úkor svojho partnera.     

Človek sa veľmi často dostáva do situácie, kedy cíti, že je manipulovaný. Asertivita je metóda, ktorá učí, akým spôsobom sa môžeme manipuláciám postaviť a ako si zachovať dôstojnosť a ľudskú tvár, aj keď sa niečo na svojich výhodách stratí. Z tohto pohľadu sú chápané modelové situácie a spôsoby správania partnera, ktorý sa snaží o manipuláciu a získanie výhod na náš účet. Tieto situácie a správanie partnera sú označované ako:

  1. diktátor, ktorý sa odvoláva na tradície, autority a pod., ktorými sa chráni v snahe o podporu správnosti svojho konania a tak sa snaží o presadenie vlastného názoru,
  2. chudáčik, zdôrazňujúci svoje handicapy, ťažké situácie a osamotenosť. Snaží sa dokázať, že jeho pocity sú oprávnené a nie sú spôsobené vlastným zapríčinením,
  3. brečtan, ktorý predstiera závislosť na ostatných, nemohúcnosť, ale v skutočnosti druhých využíva,
  4. počtár, ktorý si v každej situácii vie zrátať, čo je preňho výhodnejšie a zakaždým zvolí takú taktiku, ktorá vyznieva v jeho prospech,
  5. obetavý zdôrazňuje, čo všetko robí v prospech ostatných a pre seba nič. Maličkosti, ktoré požaduje, sú ale v skutočnosti veľmi dôležité a maličkosťami nie sú, sú daňou za to, čo pre ostatných urobí,
  6. najspravodlivejší, ktorý sa považuje za najdokonalejšieho, svoje okolie nepretržite kontroluje a v ostatných vyvoláva pocit viny, že tak čestní a poctiví nie sú,
  7. mafián je človek, ktorý si nepripúšťa, že by ostatní mohli mať iný názor a tých, ktorí ho majú, považuje za svojich nepriateľov,
  8. hrubián koná veľmi hrubo, sebavedomo a ústupky v konaní získava preto, že ľudia nechcú týmto spôsobom postupovať,
  9. ochranár  vo vzťahu k vybranému okruhu ľudí koná tak akoby ich chránil a o nich sa stará tak, že za nich rozhoduje. To hodnotí ako najlepšie, iný názor nepripustí.

 

 

 

 

 

 

Comments are closed.