Svedectvo – Bývalý satanista

od Satana k Bohu

http://cituj.cz/Zamysleni/3074-view.aspx

Pán si ma našiel cez hudbu.

Totiž ja som ako deväťročný našiel gitaru a začal som na ňu s kamarátom „chodiť“. Už v takom ranom veku ma oslovila hudba thrash metalovej kapely Kreator (album Coma of Souls s jej španielkovým introm).

A povedal som si „keď budem veľký…to potom uvidíte(!)“

Narodil som sa v januári 1982 Nových Zámkoch…o Bohu som dlho sotva niečo počul. Jeho cesta ku mne by sa dala opísať ako dlhá, ale je to milosť, čo môžem spätne a dennodenne vidieť.Ako som rástol, v hre sa mi darilo a počúval som stále tvrdšie odvary metalovej hudby ešte za mojich rokov na základnej škole. Ale, bol som fakt normálny. Jeden z najlepších žiakov a najlepších takmer vo všetkom, čo som trochu chcel, nielen z mojej veľkej ctižiadosti, ale – pri štipke snahy, darilo sa výborne. A čo Boh? Zatiaľ veru nič moc.

Doma sme neboli veriacou rodinou a akékoľvek snahy z rodinného kruhu dať ma pokrstiť, pobirmovať a pod. (mohol by som vtedy dostať aj bicykel alebo magnetofón!) som úspešne ignoroval, pretože už môjmu detskému rozumu to bolo dosť humorné. A dodnes som svojim rodičom za ich prístup v tomto smere veľmi vďačný.

Asi tak v ôsmej triede som sa začal považovať za satanistu. Niežeby som v nejakého satana veril, ale bolo to niečo dosť „odveci“ aby som bol iný. Vedel som naspamäť niekoľko textov piesní od Sinister či Deicide. Často som si ich opakoval a páčila sa mi tá vzbura a pohŕdanie všetkým a každým. Boli to však modlitby odovzdávania sa diablovi a zapredávania svojej duše. To veľké klamstvo bolo, že som ani neveril, že duchovný svet funguje a ja si v ňom vyberám miesto – naveky.

Prišla stredná škola a ja som išiel hlbšie. Nechal som si narásť dlhé vlasy, nosil som často čierne oblečenie, pentagram či opačný kríž. Nikdy som sa však nespojil s inými satanistami, žil som si svoje súkromné temné náboženstvo. Ani na tejto škole som nemal problémy. Štúdium na jednotky, dobré miesto v kolektíve, vychádzal som asi s každým. Začal som počúvať všetku tvrďárinu až po grind a gore (tzv. humus štýly, Haemmorhage, Squash Bowels..) a splnil sa mi životný sen. Uvideli! Bol som veľký dlhovlasý vrieskajúci bassgitarista v

kapele Life Denied (život zakázaný). Čo bolo v mojom vnútri? Pomsta, rúhanie, smilstvo, samovražedné myšlienky.. a azda skrytá túžba, že si to niekto raz konečne všimne a zastaví to.

Keď si svoje texty vypočujem dnes, hovoria o hlbokom hľadaní a túžbe po pravde. Aby to bolo dostatočne „odveci“ hral som aj na kontrabase a síce v barokovom súbore Luxurians, ľudovej hudbe Zlatý Levík, občas country v Parníku. Nebol som vynikajúci hudobník, ale dostatočne nadšený pre každú skúsenosť. Hudbu som si ozaj zamiloval a v maturitnom ročníku elektrotechnického zamerania som bol rozhodnutý, že pokračovať budem na konzervatóriu. Kontrabas – bol dosť veľký a odporný nástroj aby „ste uvideli“.

Dostal som sa na diaľkové štúdium do Topoľčian. Vtedy som zistil, že na kontrabase sa dá hrať pekne. Životná výzva! Ale súčasne výzva ešte väčšia: „Peťo, keď sa chceš venovať kontrabasu ozaj naplno, mal by si prestúpiť na denné štúdium do Bratislavy.“ Na Cirkevné (!!!) konzervatórium, kde by ma učil ten istý profesor – jeden z najlepších ľudí v mojom živote, Janko Krigovský. Tento človek ma zlomil. A keby len raz.. Byť hudobným pedagógom, to je iná „(para)psychológia“. V tom čase sme s Life Denied nahrali vynikajúci debut v starom death metalovom štýle. Po telefonickom rozhovore s mojím budúcim spolužiakom som bol ubezpečený, že ohľadne tých náboženských vecí mi nič nehrozí a náklady na štúdium nie sú až také vysoké, som bol rozhodnutý. Doma bolo „veselo“ ale profák zakročil.

Písal sa február 2001, keď som prišiel na cirkevnú pôdu. S kompetentnými som si vyjasnil, že veriaci nie som a nebudeme si navzájom robiť problémy. Na hodinách náboženstva bolo dobre.

Občas dlho, ale v písomkách som priznal, že sa mi páčia Ježišove pedagogické spôsoby, no neveril som v neho ani, že tu skutočne niekedy bol. A chodil som aj na katolícke omše, keďže občas sa tomu naozaj nedalo vyhnúť.

To ma absolútne nebavilo. Bol som len znechutený vidiac množstvo pokrytectva. A vždy po omši mi bolo nevoľno, bol som akoby nejako paralyzovaný. Občas som navštívil numerologičku – čo mi veštila podľa dátumu môjho narodenia a podľa Bachových kvietkov nariadila liečbu. Vyčítala mi z toho veľký smútok v duši – na ktorý však liek nebol. Čítal som knihy o smrti, liečiteľstve, pozitívnom myslení, bol som liečený formou Reiki. Skúsil som, čo prišlo, viedol som si denník plný nadávok a nenávisti.

Ale jednej spolužiačke som uveril. Volala sa Vikina a chodila za mnou do triedy a niekedy mi zaspievala pri klavíri o jej bohu.

To bol prvý človek, ktorého som zobral ako veriaceho vážne a komu som sa aj ja priznal s mojim satanským vierovyznaním. Starala sa o mňa a myslím, že aj sa za mňa modlila, no keď mi o tom povedala, vysmial som ju. Po nej dlho nik, koho by som ja nazval veriacim. Keď sa aj niekto vyskytol, ten pokrytecký spôsob života spôsobil, že som išiel do kaplnky vynadať tomu bohu, že akých veriacich to má (žeby moje prvé modlitba?). V druhom ročníku sa naša kapela na chvíľu rozbehla, hrali sme na niekoľkých akciách.

To bol môj vrchol, po ktorom som zistil, že som dosiahol, čo som chcel a už ma to ďalej nelákalo.

Ale kontrabas..tiež som bol jednotkár, niečo však stále chýbalo. Cvičieval som tak 6-10 hodín denne, vrátnička ma milovala.. V treťom ročníku ma profák zlomil znova. „Vieš Peťko, prsty ti idú, všetko bude, ale nemá to dušu. Je to samá tma, môžeme to dotiahnuť k maturite a potom môžeš robiť niečo iné..“ Duša. Precítiť hudbu, niečo ňou povedať. To som vôbec nepoznal! A nedokázal. A rozumel som, že nedokážem. Veď ja nemám vôbec čo ani ako „povedať“.

Bolo to tak vážne, taká porážka. Ja, čo som chcel ľuďom čosi dokázať sa musím vzdať? Priznal som mu, prečo študujem kontrabas, že je to ten najodpornejší nástroj.

To bolo už „na modlitbu“. Povedal som si: „dobre, keď mi toto pomôže, stanem sa veriacim“. Z tohto nevycúvam.

Pár dní som chodil ako počítač bez BIOSu.

Začal som sa kamarátiť s Peťkou, čo bola ďalšia, ktorej som veril, že verí. Jej som mohol všetko vždy povedať. Stále som počúval veci ako Emperor, The Abyss – kapely jasného satanistického smeru.

Raz na intráku som stretol nejakého radikálneho charizmatického kresťana, ktorého som tiež zobral vážne. Miro Poprádi bol prvý, kto mi to konečne povedal ako človek: Jedine Ježiš. Bez Neho si stratený!

Vôbec som ho nepovažoval za fanatika.

Povedal som si asi, že taký má byť kresťan. Veď viera je hádam o živote!? Dal mi nejakú knižku. Keď som išiel vlakom k Peťkiným, kde sme mali hrať na koncerte, prečítal som si ju.

V tom príbehu sa ľudia modlili vlastnými slovami za normálne potreby a splnilo sa im to!!! Toto mi tiež nikto (!) nikdy nepovedal!!!

Koncert bol v modernom katolíckom kostole, kde ma žiadne svätuškárčiny neobťažovali a v čase nácvikov som sa tam mohol prechádzať a rozmýšľať o tom všetkom. Dokopy som ničomu nerozumel, ale tam som si povedal, „že verím“.

Asi dva mesiace som takto žil. Uvažoval som o evanjelickej cirkvi (akože to bude pre mňa prijateľnejšie vzhľadom na skúsenosti v škole), no nikdy som tam nezavítal. Ešte raz som to skúsil, ísť na omšu u nás doma na vianoce 2002, samozrejme – tajne. Odniesol som si odtial, že je pekné, že sa ľudia schádzajú, keď je sviatok. To bolo všetko. Nič do života alebo k mojej aktuálnej situácii.

Keď sa ma dnes niekto opýta, čo je to milosť, poviem: to je to, čo sa mi stalo 10. januára 2003. Boh si vtedy zmyslel, že bude dobré, keď sa Peťo Varga zmení. V denníku to mám takto:

Náboženstvo. To čo sa dialo je ťažké popísať. Prišli traja chlapíci, jeden z Macedónska Pavel Cekov, vyháňači zlých duchov.
Rozprávali o bytostiach a mnohých veciach, z ktorých mi postupne dochádzalo, že čo so mnou nie je v poriadku. Mal som z nich strach. Rozprávali, ako vyháňali diabla, veľa vecí vysvetlili. Ozval som sa, že som uveril len nedávno, ale že som mal do činenia so satanizmom a neviem, čo s tým. Že pomôžu. A pomohli. Mal som opakovať, že verím v Ježiša Krista. Nevedel som rozprávať. Až po chvíli som dokázal opakovať modlitby. Dali mi slobodu. Zlo ma opustilo. Plakal som, smial som sa. Potom po chvíli zas plakal tak silno ako ešte snáď nikdy… Tu už netreba nič vysvetľovať ani dokazovať..Skončili sme o 11:30. Som nový človek. Zrazu sa mi ľahšie dýcha. Našiel som pokoj. Oľga mi dala písmo. „My sa nebojíme, pretože Pán Ježiš je s nami.“

O pätnásť dní som navštívil Pavla Cekova v Nových Zámkoch, kde sa konala baptistická mládež. Cítil som sa tam veľmi dobre a začal som tam chodiť, spočiatku opatrne a hrával som s nimi na kontrabase. Neskôr som išiel na ich bohoslužby. Veľmi jednoduché, kázne boli k veci a príjemná rodinná atmosféra.

Pýtal som sa Pavla, či sa mám teraz už pokrstiť, lebo nie som. Jeho odpoveď si veľmi cením doteraz. “Máš trištvrte roka čas, potom, keď ešte budeš chcieť, pokrstíme ťa“. 19.10. 2003 sa tak stalo v Bohatej, v modlitebni BJB, v ten deň som sa stal členom Novozámockého zboru Bratskej jednoty baptistov.

Stal sa zázrak, po zázraku som sa začlenil a je to v suchu. Tu končia príbehy mnohých kresťanov a (bez srandy) zázrakom je často len to začlenenie sa.

Aha, krst. Vtedy som ani tomu úplne nerozumel, tešil som sa však, že budem poslušný tomu, čo sa píše v Biblii a bude to môj krst, pretože som sa rozhodol žiť život s Bohom a vyznať to pred ľuďmi. V škole mi hovorili „budú ti odpustené všetky hriechy“. Viete, nič ohromné sa na krste nestalo. To, že mi Boh odpustil som vedel už dávno. Ohromné sa však deje od krstu ďalej.

Krst je vážna vec. Aspoň taká vážna ako by som sa vtedy bol oženil. A vážne zobral potom Boh mňa. Začali zmeny – ani tým, som nerozumel.

Vedel som však, že niečo sa deje, no pochopil som vždy neskôr.

Rozchod s priateľkou, rozchod so zbierkou metalových cd a kaziet (toľké prachy..) vyhodil som to aj s „neslušnými časopismi“.

Veď Boh je Boh a On má lepšie veci ako ja! Naozaj som sa nemusel báť. Akosi predivne sa mi začali kopiť nahrávky vážnej hudby, gospelu, chválospevov.

Áno, občas to prišlo, pustiť si nejaký kravál, ale mal som vždy po ruke lepšiu alternatívu zo sveta klasiky alebo gospelu.

V roku 2004 som začal vážne skúmať Bibliu, debatovať v škole a hltať knižky jednu za druhou. Posledný rok na cirkevnom konzervatóriu bol z pohľadu viery vynikajúci. Duchovné obnovy, sviatky, všade som išiel dopredu „hovoriť“. Som riadny trémista a s exhibicionizmom sa nekamarátim. Ale keď išlo o Božie veci, hneď som sa ocitol pred davom. Vždy mi Pán dal čo povedať.

Aj v domácom zbore často „rozprávam“. Začal som sa cítiť za kazateľňou dobre. Na škole vzniklo „stretko“, aj na mládeži som občas prebral vedenie. Pochopil som a prijal službu, hovoriť o tom, čo sa mi stalo, hovoriť o Bohu a evanjeliu Ježiša Krista, ktorý zdarma ponúka spasenie. Prečo práve ja? Prečo taká milosť a dobrota pri mne? Neviem. Bol som Boží nepriateľ. Žiadnu priazeň u Boha som si nemohol zaslúžiť. To je význam milosti. Stačí počúvať pravdu, uchopiť ju a zobrať Boha vážne. On nás tiež tak berie, nikomu sa nenúti. Ak si človek zvolí svoju cestu, alebo cestu kompromisu – Boh to rešpektuje, no následky nesie človek sám. Si pozvaný na kráľovskú svadbu. Ak ti je niečo prednejšie ako kráľ vesmíru, pozvanie prijmú tí, čo vedia, že neexistuje nič lepšie než na tú svadbu ísť. Podmienkou je svadobné oblečenie, to je osobné pokánie a osobná viera. Žiaľ toto nenahradí viera rodičov ani kňazov ani kostolné ceremónie. Cena bola zaplatená. Zaplatil sám Boží Syn svojou krvou. Zaplatil raz a navždy plné vykúpenie za každého, kto príde. Už neplatíme, spasenie nie je na lízing. Duch Boží v nás je tou vstupenkou. Dostávame ho v momente uverenia a toto uverenie sa dokazuje ovocím, živým vzťahom s nebeským otcom. Aké krásne evanjelium. Trošku ľutujem, že mi to nikto skôr nepovedal. Skryli ho za mŕtve ľudské tradície a obrady, za sochy, formulky, odriekačky a tzv. „stairway to heaven“ – spasenie skutkami a úkonmi, pričom keď som bol na veľkolepej zádušnej omši za bývalého pápeža (ako hudobník) ani on sám „zástupca Krista“ to ešte stále nemal s večnosťou isté. Ježiš však sľúbil nebo aj lotrovi, ktorý visel vedľa neho, keď ho požiadal, aby sa na neho vo svojom kráľovstve rozpomenul. Lotor už nič dobrého urobiť nestihol. Stihol však vyznať, že je hriešny, a že vie na koho sa obracia. V takéhoto Boha som uveril. On nechal návod (Bibliu) a poslal mi ľudí, ktorí mi o ňom povedali pravdu a nebáli sa, že ich odmietnem. Pravda sa pri mne dokázala.

Ako to spieval Maťo Ďurinda : Pravda zvíťazí! Zvíťazila, premohla môj smútok, lásku k temnote a lži, uzdravila, oslobodila a dala mi zmysel ísť vpred. Je to teraz ľahké? Nie. Ale už nekráčam sám. Prečo toto píšem? Aby mi moji najdrahší ľudia raz nemuseli povedať, že som si tú najvýznamnejšiu vec nechal pre seba.
Peter Varga

 

 

Comments are closed.