BUĎME VIAC ŽIRAFY A MENEJ ŠAKALI. AKO? CEZ NENÁSILNÚ KOMUNIKÁCIU.

Skôr ako si popíšeme už spomínaný model, ktorý je vlastne praktickým nástrojom a návodom ako konkrétne formulovať naše vyjadrenia a upraviť náš jazyk tak, aby sme čo najviac minimalizovali násilie a čo najviac zvýšili šancu dosiahnuť svoj cieľ mierovou cestou, pristavme sa na chvíľu pri myšlienkach, ktoré tvoria jeho jadro. Ich pochopenie je totiž tou najdôležitejšou časťou, bez ktorej nenásilná komunikácia nie je možná.
Nenásilná komunikácia je totiž oveľa viac ako len štvorstupňový návod „ako na to.“ Je to spôsob myslenia a prístup k sebe i k ľuďom, je to životný postoj. Základnou myšlienkou a cieľom Nenásilnej komunikácie je dosiahnuť spojenie medzi ľuďmi. Aby sme mohli spolupracovať, je nevyhnutné nadviazať spojenie, vzájomne si porozumieť, vcítiť sa do toho druhého, pochopiť jednu i druhú stranu, a na základe toho hľadať najlepšie možné riešenie.

Ako sa teda spojíme? Tak, že sa sústredíme na naše potreby. Potreby sú kľúčovým pojmom Nenásilnej komunikácie, pretože stoja v základe samotného ľudského bytia, ľudskej podstaty. Ako ľudia máme všetci určité prirodzené potreby (od tých fyziologických a fyzických ako je napr. spánok, strava, bezpečie, po vyššie potreby ako je láska, pocit, že niekam patrím, alebo sebarealizácia). Počas života sa snažíme naše potreby napĺňať. Musíme to robiť, inak by sme neprežili. Sme však rôzni a na to, aby sme si zabezpečili svoje potreby, využívame rôzne stratégie (v závislosti od nášho svetonázoru, výchovy, preferencií, vkusu a pod.). Ak má napríklad niekto strach a potrebu väčšieho bezpečia, sú rôzne spôsoby ako si ju môže naplniť. Niekto si dá vymeniť zámky alebo celé bezpečnostné dvere, niekto si kúpi lepšie, silnejšie (a teda bezpečnejšie) auto, iný zaútočí na susednú krajinu a obsadí ju…

Vidíme, že paleta je pestrá a možnosti takmer nekonečné. Vtip je ale v tom, že práve vo chvíľach, kedy sa nezhodneme na danej stratégii, alebo sa cítime dotknutí či ohrození stratégiou iného človeka, alebo ju iba jednoducho nechápeme, vznikajú konflikty. Keď nerozumieme tomu, prečo daný človek robí to čo robí, a čo ho k tomu vedie. A spolu s tým aj to, keď nerozumieme prečo sami robíme isté veci, čo potrebujeme, a keď si to odopierame a ubližujeme si tým.

Ešte väčší vtip je však v tom, že potreby, ktoré sa skrývajú za všetkým naším správaním (za každou zvolenou stratégiou) sú nám všetkým spoločné. To, že sme ľudia, máme všetci spoločné, nech by sme boli akokoľvek rozdielni na všetkých ostatných úrovniach. Každý z nás potrebuje jesť, piť, dýchať, potrebuje lásku, bezpečie, porozumenie… a každý vie, aké to je ich mať, a aké to je, keď chýbajú. Myšlienka, ktorú teda ponúka Rosenberg, tkvie v tom, že ak sa nám podarí v spoločnej komunikácii preniknúť na úroveň týchto potrieb, odhaliť skutočné motívy seba i druhých ľudí, dosiahneme toto spojenie. Pochopíme, že každý človek má veľmi dobrý dôvod prečo robí to, čo robí. Možno to na povrchu vyzerá na prvý pohľad nezmyselne, ale ak uvidíme, akú potrebu si tým snaží naplniť, dosiahneme porozumenie na hlbšej úrovni a dokážeme sa vcítiť do jeho kože – pretože tiež takú potrebu máme a snažíme sa ju (hoci možno inak) napĺňať. Ak prenikneme na úroveň potrieb, pochopíme zásadným spôsobom, že sa už nemusíme škriepiť o nepodstatné povrchové rozdiely medzi nami a živiť násilie a napätie. Ale že môžeme spolu hľadať efektívne riešenia založené na podstate veci. Tak, aby sme tým ochránili seba, i druhých, a navzájom sa o seba postarali.