BUĎME VIAC ŽIRAFY A MENEJ ŠAKALI. AKO? CEZ NENÁSILNÚ KOMUNIKÁCIU.

Pozor na pasce

Vrátim sa teraz na moment k tomu, ako neprirodzene to môže celé znieť. A nie len k tomu. Je totiž niekoľko pascí, ktoré nám predovšetkým na začiatku, keď sa s Nenásilnou komunikáciou len zoznamujeme (je tak smutné, že nám nie je prirodzená a musíme sa s ňou zoznamovať!), môžu spôsobovať ťažkosti.
Pasca č. 1 – povýšenie formy nad obsah
V Nenásilnej komunikácii síce jazyk, voľba slov a formulácia vyjadrení hrá dôležitú úlohu, ale bez vnútorného zámeru a presvedčenia, ktorý je v súlade s jej myšlienkami, je aj najdokonalejšia forma k ničomu. Ak vašim cieľom nie je s druhým sa spojiť, pochopiť, nájsť vzájomne prijateľné riešenie, zvyšok nemá cenu. Často teda nemusíme vysloviť celú sériu štyroch krokov, alebo ich nemusíme vysloviť v danom poradí, alebo ich nemusíme vysloviť vôbec, a napriek tomu môžeme pozitívne ovplyvniť naše vzťahy. Ale ako všetko nové – v začiatkoch to ide nemotornejšie. A ako vo všetkých začiatkoch – neprirodzená štruktúrovaná forma je užitočnou barličkou, ktorá nás podrží do chvíle, kedy sa nám nenásilný štýl komunikácie dostane viac pod kožu a stane sa prirodzenejším, vlastnejším. A s ním i konkrétne formulácie. Čo je teda tou najhlavnejšou ingredienciou? Mať neustále v popredí svoj nenásilný zámer. A nechytiť sa do pasce č.2.
Pasca č. 2 – mýlenie si pojmov s dojmami
Ak si v skratke zhrnieme hlavné body z vyššie uvedeného príkladu, cieľom nenásilného komunikovania je predovšetkým oddeliť situáciu od osoby,  odlíšiť pocity od hodnoteniapotreby od stratégií, a na záver – sformulovať konkrétnu prosbu ako návrh toho čo so situáciou ďalej. Nech už použijete akékoľvek slová či formu, toto by ste mali neustále mať na mysli. Bohužiaľ, žijeme v prostredí, kde sme sa jazyk naučili používať veľmi mätúco a nepresne a miesto aby nám v nenásilnej komunikácii pomáhal, skôr nám to komplikuje.
Je úplne bežné povedať „Nikdy ma nepočúvaš“ alebo „Stále mi skáčeš do reči“ – pri čom jednu konkrétnu situáciu zovšeobecníme a premeníme ju takmer až na neoddeliteľnú vlastnosť človeka, s ktorým hovoríme. Nevnímame fakty v danej konkrétnej situácii oddelené od hodnotenia.
S absolútnou samozrejmosťou hovoríme veci ako „nahneval si ma“ (a nie som nahnevaný), „sklamal si ma“ (a nie som sklamaný), „šéf mi pokazil deň“ (a nie som smutný a rozrušený), „kvôli nej sa teraz musím rozčuľovať“ (a nie som rozčúlený) ale aj „potešil si ma“ (namiesto som šťastný) – a odovzdávame tak zodpovednosť za vlastné pocity do rúk tých druhých. Ako keby oni v nás tie pocity vytvorili. A to pri tom absolútne nie je možné. Ale zvykli sme si myslieť, že áno. Lebo je to jednoduchšie.
A k pocitom ešte dodatok – koľkokrát ste už počuli zo svojich alebo cudzích úst slová ako „cítim sa hlúpo“, „cítim sa ako blbec“, „cítim sa ponížene“? Hlúpo, blbec, ani poníženie však nie sú pocity. Pocity cítime v tele. Je to napr. strach, hnev, radosť, prekvapenie, bezmocnosť, rozrušenie, spokojnosť… Nie sú spojené s rozumovým hodnotením (ponížený znamená, že naznačujem že ma niekto druhý ponížil – ale to ako sa cítim, je smutný či sklamaný; hlupák alebo blbec je tiež označenie, s ktorým príde skôr moja hlava ako môj žalúdok – pocity, ktoré vtedy môžem cítiť sú napr. sklamanie, smútok, hnev). Odlíšiť pocity od hodnotenia je nesmierne dôležité pre rozvíjanie nenásilného prístupu k sebe samým. K tomu, aby sme mohli rešpektovať, že prežívame pocity, ktoré prežívame, a neodsudzovať sa za ne. Pocity totiž nemožno zapnúť alebo vypnúť. Iba prijať. O tom možno bližšie niekedy nabudúce 
A čo vyjadrenia ako „má potrebu do mňa stále vŕtať“, „potrebuje si to na mne vybiť“ alebo „potrebujem mu vynadať“? Poznáte to? Tipujem, že áno. A pri tom nič z toho, čo v takýchto (a podobných) prípadoch označujeme za potrebu, potrebou nie je. Sú to stratégie, akými si potreby, ktoré sú o úroveň hlbšie, napĺňame. Ak do mňa „vŕta“, možno potrebuje byť vypočutý, ak si niečo „vybíja“, asi je sklamaný a potrebuje podporu, súcit,  atď. Potrebou podľa Nenásilnej komunikácie je to, čo máme ako ľudia spoločné. Na čom by sme sa vedeli zhodnúť, že aj všetci ostatní ľudia majú a potrebujú rovnako.
Mohli by sme ešte veľmi dlho pokračovať a aj o prosbách a ich špecifikách napísať minimálne takto dlhý článok. Ale verím, že tú hlavnú myšlienku ste už zachytili  Viac o vymedzení jednotlivých pojmov ako aj zoznamy slov popisujúcich pocity a potreby nájdete v základnej knižke od Rosenberga Nenásilná komunikácia.
Pasca č. 3 – chcieť zo dňa na deň zmeniť seba aj svet
Neviem ako myšlienky Nenásilnej komunikácie znejú vám, ale ja som sa pre ne veľmi nadchla a mala som okamžite dojem, že práve toto je to, čo naše vzťahy a komunikácia potrebujú. Že toto je niečo, čo okamžite musím vniesť do svojho života a života mojich blízkych a ach, keby tak každý začal používať Nenásilnú komunikáciu, svet by bol omnoho krajší. Ale to je mimo reality. Jednak preto, že zmeniť tak hlboko zakorenené vzorce myslenia a komunikácie nejde lusknutím prsta. A jednak preto, že ak zo dňa na deň začnete používať tak radikálne odlišný jazyk, stretnete sa s výraznou odozvou svojho okolia, ktoré je u vás zvyknuté na niečo iné. Musíte byť pripravení na reakcie od prekvapenia a zmätenia cez nepochopenie po iritáciu.
Tak ako vo všetkých oblastiach, neodporúča sa ani tu nič preháňať. Ike Lasater vo svojej knižke o Nenásilnej komunikácii (Words That Work In Business) dokonca odporúča vyslovene upozorniť svojich blízkych na to, že sa budete odteraz vyjadrovať inak lebo sa učíte novému spôsobu komunikácie a vypýtať si od nich súhlas – aby ste seba ani ich nedostávali do nepríjemných situácií.
Na začiatok však úplne postačí všímať si ako sa spolu zhovárame a aké slová pri tom používame. Skúsiť sa len zamyslieť ako inak by to šlo, prípadne odhaliť kde sa tam nachádzajú pozorovania, hodnotenia, či sú pomenované pocity a potreby a či zaznela aj prosba. Veľkú zmenu dokáže urobiť aj tzv. tichá nenásilná komunikácia – k sebe. Spočíva v tom, že si sami pre seba preformulujeme reč ktorou k sebe hovoríme, čo si často iba pomyslíme. Naučíme sa tak citlivejšie rozlišovať jednotlivé pojmy a zážitky a poskytneme si tak cennú empatiu, ktorá je nezávislá od druhých. A to je jedna z mnohých krás Nenásilnej komunikácie – na to aby fungovala a aby priniesla pozitívnu zmenu nie je nutné aby ju poznali a používali ľudia vo vašom okolí – už vy sami zmenou svojho pohľadu na ľudí a situácie zmeníte veľa. Ak sa pre ňu rozhodnete, výsledky sa dostavia.
No dobre, a čo s tým všetkým majú spoločné žirafy!?
Ak ste dočítali až sem, pravdepodobne vás skutočne zaujíma ako je to s tými žirafami. Tak vám to teda prezradím 
Rosenberg si totiž, počas toho ako rozvíjal a vyučoval Nenásilnú komunikáciu, zvolil pre názornejšiu ilustráciu svojich myšlienok dvoch maskotov – žirafu a šakala.
Šakal, ako neúprosný predátor, symbolizuje agresívny spôsob komunikácie voči druhým ale i voči sebe, ktorý zahŕňa obviňovanie, hodnotenie, odsudzovanie, ponižovanie, poučovanie, trestanie a pod. Spája sa s nepochopením, neochotou, odmietaním vlastnej zodpovednosti a izoláciou.
Žirafa je naopak symbolom nenásilnej komunikácie, spojenia a rešpektu voči druhým ako i sebe. Žirafa ako zviera je mierumilovný tvor, ktorý neútočí, ale zároveň je dosť silná, aby sa bránila, keď je to potrebné. Popri tom všetkom si vďaka svojmu dlhému krku udržuje odstup a nadhľad, ale nohami stále ostáva pevne na zemi.
Nastražme teda žirafie uši a nabrúsme si nenásilný žirafí jazyk!

Comments are closed.