Eucharistie a uzdravení vztahů

Ve mši svaté při proměňování nastává chvíle, kdy Pán Ježíš uzavírá Novou smlouvu, nejprve s apoštoly, pak s celou Církví, se všemi lidmi, s celým světem. To není smlouva o majetku, to je smlouva svatební, ve které Pán vyznává svou lásku Církvi a každému z nás. „Toto je moje Tělo, které se za vás vydává…“ a na tato slova Pán čeká naši odpověď. Kristovo Tělo, které je v eucharistii, je totéž Tělo, které je ve společenství, v Církvi. Jak je potom strašné, když přijímáme Tělo Kristovo pod způsobou chleba a vína, a nepřijímáme Tělo Kristovo v těle manžela, souseda, bližního..to prostě vůbec nejde! K vnitřní proměně v Krista vůbec nemůže dojít, když máme v sobě nahromaděno neodpuštění, ukřivděnosti..

Zázrak svätej omše

V našom živote je dosť vecí, ktoré považujeme za absolútne samozrejmé, a tým sa pre nás stali aj všednými, ba stereotypnými. Žiaľ, patrí k nim i omša. Svätá omša.
Franz Spirago nám v knihe Zázrak svätej omše predkladá ďalšiu bežnú súčasť nášho kresťanského života videnú novými očami. Inak a menej povrchne. Ak ste si doteraz mysleli, že o svätej omši viete všetko, táto kniha vás prekvapí. Je plná nových myšlienok, nových postrehov a prostredníctvom zaujímavých, hoci často dobových prirovnaní a minipríbehov nám pomáha za viditeľným odhaľovať neviditeľné.
Iste, sú miesta, na ktorých si autor naozaj nedáva servítku pred ústa a ktoré vyznievajú príkro a prísne. No ak chceme byť úprimní, musíme priznať, že pravda, naozajstná pravda je výlučná, nie relatívna. Mnoho vecí môžeme žiť len dvomi spôsobmi: buď – alebo. A týka sa to aj omše. Omše, ktorá nie je samozrejmá, ale svätá a zázračná.
Kniha je cirkevne schválená.
Jazyk: slovenský jazyk
Počet strán: 120 strán
Väzba: brožovaná väzba (mäkká)
Rozmer: 130 x 200 mm
Imprimatur: áno
ISBN9788082110794
Pôvodný názov: Das Wunder des heiligen Messopfers
Prekladateľ: Rastislav Nemec
ID30519

Poklady, ktoré získavaš účasťou na Svätej omši (podľa Martina z Kochemu)

Príbeh Ábela a Kaina je príbehom o účasti na Svätej omši. Obaja mali priniesť Bohu obetu. Vrcholná Obeta je katolícka Svätá omša. Napriek tomu nízka účasť veriacich na Svätých omšiach je dôkazom, že ľudia stratili zmysel a poznateľnosť, aký vážny hriech absencia na omši je, ale rovnako existuje neznalosť toho, čo veriacemu človeku a jeho blízkym pramení z účasti na Svätej omši. Preto si predstavme hlavné duchovné ovocie Tvojej účasti.

Pokračuj v čítaní

Svätá omša: Najväčšia oslava Boha

Ak by vás niekto požiadal, aby ste vysvetlili, prečo náš Pán ustanovil svätú omšu, čo by ste mu povedali? Vedeli by ste mu zdôvodniť, prečo je to potrebné pre náš správny vzťah s Bohom ?

V dôsledku kozmickej tragédie Adama a Evy je ľudská rasa uvrhnutá do temnoty, biedy a viny. Každý z nás je postihnutý touto tragédiou a sami sa z nej nevieme dostať. Preto potrebujeme záchrancu. Ježiš Kristus nás vyslobodil z priepasti hriechu a smrti svojím životom a predovšetkým svojou smrťou na kríži, keď sa obetoval Otcovi ako nesmierne príjemná obeta lásky a vo sviatostiach Cirkvi nám ponúka vyslobodenie od zla a prístup do večnosti.

Pretože Boh je náš stvoriteľ, náš vykupiteľ a náš posvätiteľ, sme mu vďační za všetko. Sme mu vďační za spravodlivosť a lásku, ktorú nikdy nebudeme schopní splatiť spôsobom, ktorý by bol hodný Jeho veľkej dobroty a Jeho daru voči nám. Nedokážeme Ho dostatočne uctievať, ani mu primerane ďakovať. Predovšetkým sa potrebujeme zjednotiť s naším Vykupiteľom v Jeho obete na kríži, aby víťazstvo, ktoré získal pre ľudstvo vo všeobecnosti, bolo možné vztiahnuť jednotlivo na každého z nás. Keď sa s Kristom zjednotíme, Jeho víťazstvo nad hriechom a smrťou sa stáva naším víťazstvom.

Preto je svätá omša majstrovským dielom Božej múdrosti a milosrdenstva. V nej náš Pán sprítomňuje svoju obetu na kríži obetovaním toho istého Tela a tej istej Krvi, ktoré boli obetované Otcovi za našu spásu. Búra dvetisíc rokov, ktoré nás delia od Kalvárie a privádza nás priamo k Jeho krížu, k jeho svätým ranám, k Jeho prevzácnej Krvi, k prebodnutému Srdcu.

Pokračuj v čítaní

8. Sv. omša – Príprava – 2 – Úmysel

Kedysi naše babičky, kým ešte žili, využívali každú aj najmenšiu možnosť obetovať sv. omšu za niekoho zo svojich príbuzných. Dnes sa už toľko ľudí nehrnie do sakristií zapisovať na sv. omše – aj keď na Slovensku v niektorých dedinkách je to ešte poriadna tlačenica väčšinou však kvôli babičkám, ktoré tam ešte ako tak žijú. Babičky podvedome kdesi v srdci cítili, akú veľkú cenu má sv. omša pre spásu nielen mŕtvych ale aj živých príbuzných. O čo vlastne v obetovaní sv. omše ide? Čo sa tam deje? A prečo je tak dôležité využiť každú možnosť obetovať sv. omšu na nejaký úmysel?

Predstavte si obrovskú priam nekonečne širokú rieku s mohutným tokom. Ak do tohto toku vstúpite, uvedomíte si, že vás preniká akási zmes hlbokého pokoja, sviežej radosti, oblažujúcej pokory, vznešenej múdrosti či neohrozenej odvahy. A keď sa pokúsite ponoriť a začnete celou bytosťou piť vodu z tejto rieky, cítite, ako vás postupne preniká, zaplavuje a rozpaľuje nepredstaviteľná láska k sebe, k Bohu, k druhým… Práve do takejto rieky vstupuje každý, kto sa naplno s vierou zúčastňuje sv. omše, kde z Kristovej obety prúdi takáto nepredstaviteľne mohutná rieka všetkých milostí, ktoré si len dokáže predstaviť, ktoré potrebuje pre život každá živá i mŕtva ľudská bytosť. Iba ak to chceme, ak v to veríme, sme zakaždým účastní takéhoto „vykúpania“ v Božej milosti, nasýtenia, prečistenia, ovlaženia – záležiac od toho, čo v danom momente naša duša potrebuje.

Pokračuj v čítaní

7. Sv. Omša – Príprava – 1 – Očistenie sa

Na začiatku každej sv. omše sa snažíme v úkone kajúcnosti očistiť svoje duše, aby boli dostatočne pripravené na stretnutie s nekonečne čistým, svätým, milujúcim Bohom. Väčšinou však toto posvätné ticho svojou dĺžkou nestačí na spomenutie svojich prehrešení, tobôž na oľutovanie z hĺbok srdca. Každý totiž potrebuje rôzne dlhý čas – záleží od každého, čo sa v jeho srdci udialo od posledného stretnutia s Pánom. Nie je možné na začiatku sv. omše udeliť každému dostatočné množstvo času. Preto vás pozývam, aby sme svoju dušu očistili ešte pred sv. omšou. Ako?

Príď na sv. omšu o 5 minút skôr ako zvyčajne chodievaš. Neboj – tých 5 minút ťa nezabije ani nezničí tvoju kariéru, ani nespôsobí katastrofu, ak odídeš z domu, z práce či zo stretnutia s priateľmi o 5 minút skôr. Keď prídeš do kostola, sadni si po pokľanutí pred Pánom do ticha jeho prítomnosti. Skús ako malé dieťa – oprieť sa svojou dušou spokojne o svojho milujúceho Otca, ktorý ťa ako vždy tak aj v tej chvíli bude držať vo svojom náručí a vyrozprávaj mu všetko, čo sa prihodilo zlé a čo si „vyparatil“ tak, ako sa ku všelijakým prehreškom priznáva malý synček či dcérka svojmu ockovi, o ktorom vie, že ju aj tak miluje a aj bude vždy milovať. Nech z tvojho srdca vytryskne úprimná ľútosť ako prameň, ktorý očistí tvoje srdce slzami lásky – srdce, ktoré ublížilo, hoci často nechcelo, ktoré nedostatočne milovalo, nedostatočne dokazovalo svoju lásku skutkami a slovami lásky, svojím časom udeleným milovanému… V tichu kostola, keď v ňom ešte nie je tak veľa ľudí, nech zaznejú úprimné vzlyky tvojej lásky, nech ich môže utíšiť Otec svojím milosrdenstvom, nech môže s úsmevom osušiť slzy tvojej ľútosti chápajúci a odpúšťajúci Otec.

Pokračuj v čítaní

6. Sv. omša – Pokľaknutie

Dnes už tak často nevidíme v živote okolo nás, žeby niekto pred niekým kľakal. Akurát sa občas stane, že nejaký mladý romantik si pri vyznávaní lásky pred svojou milovanou pokľakne na jedno koleno. No pokľaknúť pred šéfom svojej firmy – to sa jednoducho nerobí, nepatrí a vôbec – je to jednoducho trápne.

Jediné kľačanie, ktoré zostalo ešte zo starých čias, je práve pokľaknutie pri vstupe do kostola a kľačanie v kostole pri modlitbe. A tak prichádzame k druhému úkonu, ktorý nasleduje po prežehnaní pri vstupe do kostola, a tým je pokľaknutie.

Pokľaknutie vyjadruje hlbokú úctu k tomu, pred ktorým si kľakám, ale aj podriadenosť, odovzdanosť a dôveru.

Pokračuj v čítaní

5. Sv. omša – Prežehnanie sa pred vstupom

Vo východných gréko-katolíckych či pravoslávnych cirkvách sa oddávna začínala liturgia okiadzaním celého priestoru kostola a pokropením svätenou vodou. Kedysi pred 2. vatikánskym koncilom bolo aj v rímskej liturgii viac kropenia svätenou vodou či okiadzania celého chrámu. Keďže kadidlo aj voda sú posvätené, tento obrad mal za úlohu predovšetkým vyčistiť chrám – vyhnať z priestoru chrámu všetkých zlých duchov, ktorí sa do chrámu dostali buď spolu s veriacimi, ktorí urobili nejaké zlo a pred vstupom do chrámu sa neočistili, nezbavili zla, ktoré urobili, alebo sa do chrámu tí zloduchovia zatúlali v snahe škodiť veriacim, odvádzať ich od právd viery, vsievať im do srdca pochybnosti. Svätená voda a posvätené kadidlo ich páli, ničí, smrdí im. Preto musia utiecť a chrám sa takto pred sv. omšou vždy vyčistil.

Po 2. vatikánskom koncile sa kropenie vodou a incenz kadidlom akosi vytratil z dennodenného používania na škodu veriacich. Ako pozostatok z kropenia veriacich na začiatku sv. omše, ktoré je teraz dovolené na sv. omšiach v nedeľu, zostala už iba malá svätenička so svätenou vodou, ktorou sa má veriaci vždy pri vstupe do kostola prežehnať. Takto by sa mal zbaviť všetkých zloduchov, ktorí by ho mohli počas sv. omše vyrušovať. Koľkí to však robia povrchne, neuvedomujúc si to a tak sa sila tohoto úkonu oslabuje. Nejaký slabý účinok to samozrejme má, ale nie taký, ako keď to človek robí skutočne uvedomelo a so skutočnou túžbou patriť celý Bohu a zriecť sa akejkoľvek naviazanosti na zlého. Potom sa nečuduj, ak si v kostole roztržitý a nemôžeš sa sústrediť na sv. omšu, na kázeň, že ťa to stále vedie k posudzovaniu toho, čo majú ľudia okolo oblečené, ako sa správajú, namiesto toho, aby si sa naplno stretol s Bohom Otcom. Nečuduj sa, že keď máš takto stále zatvorené srdce pre Boha a otvorené pre zlého, že z kostola vychádzaš a už ohováraš, že prídeš domov a vykričíš sa, ponížiš alebo pri najhoršom zbiješ svoje deti za to, že nepočúvali v kostole kázeň, alebo chodili poza kostol, namiesto toho, aby si im múdro ukázal svoje milosrdenstvo a lásku a popudil ich tak k otázke: „Odkiaľ berieš, otec, toľko trpezlivosti a lásky ku mne? Aj ja by som to chcel… Oci, ako to dokážeš?“ Vtedy zmôžeš veľa. Ale bez Boha v srdci sa ti môže ľahko stať, že ti deti na tvoje správanie odpovedia: „Čo je to za viera, ktorá ťa robí horším človekom bez kúska citu, milosrdenstva a lásky? Načo vlastne chodíš do toho kostola, keď si ešte horší, keď z neho prídeš domov? Nikdy neprijmem takúto vieru, nechcem už nikdy chodiť do kostola, nevidím v tom zmysel, aby som bol ako ty? NIKDY!!!“ A toto je už iné kafe…

Pokračuj v čítaní

4. Sv. omša – Vstup do chrámu

Ako sa každý z nás rád vracia na miesto, kde ho prijímajú takého aký je, kde ho milujú, kde sa necíti sám a opustený ale obklopený milovanými – jednoducho domov, tak by sme mali aj my – dcéry a synovia Nebeského Otca radi vracať do Domu, kde On stále prebýva.

Ako matka neustále prebýva doma a s odchodom matky vyhasne teplo domova, ako matka neustále myslí na svoje deti, ktoré odišli z rodičovského domu, a vždy ich privíta s otvorenou náručou, keď sa vracajú, vybozkáva a načúva ich rozprávaniu, dodá silu, pokoj, povzbudí a zahrnie a obíjme svojou láskou, tak aj Boh neustále prebýva v chráme, neustále myslí na svoje milované dcéry a synov, ktoré odišli z jeho domu a trápia sa tam, kde žijú, a vždy si tieto svoje deti privinie v náručí, keď sa k Nemu vrátia, načúva ich rozprávaniu, zdieľa s nimi ich bolesti, starosti, povzbudí, naplní pokojom, múdrosťou, silou a odvahou a zahrnie láskou.

Ako padne ťažko matke, ak jej deti, prichádzajúc domov, ju ani nepozdravia, neobíjmu, ani si neuvedomia, že ona tam býva a správajú sa, akoby tam vôbec nebola. Ako jej zovrie srdce, keď im chce vliať do srdca pokoj, poradiť a oni k nej ani nedvihnú pohľad, ignorujú ju… Ako ťažko je aj Bohu ako Otcovi, keď jeho deti pri vstupe do jeho domu – do chrámu, ho ani nepozdravia, neuctia, možno si aj sadnú, ale všetko robia tak, akoby tam ani nebol, keď si neuvedomia, že On tam býva. Ako mu zovrie srdce ako milujúcemu Otcovi, keď svojim deťom chce vliať plnosť pokoja a lásky, poradiť im a oni k Nemu nedvihnú ani len raz pohľad svojho srdca, ingnorujú ho…

Pokračuj v čítaní

3. Sv. omša – Vyčistiť chrám duše

Kristus na nás na sv. omši čaká, aby nás naplnil všetkými vyberanými milosťami, ktoré majú našu dušu posilniť, uzdraviť, očistiť a nasýtiť tak, aby bola schopná ďalej kráčať a zvládnuť úlohy, ktoré sú pre ňu na dané obdobie pripravené… My sme však tak plní všetkých možných vecí, ktoré do našich duší nepatria, že keď tam chce Kristus vložiť svoje dary a milosti, nemajú sa už ako dostať do preplneného srdca, odrážajú sa, stekajú po povrchu a dnu sa vôbec nedostanú. Ako sa hovorí: „Plný krčah nenaplníš… Musíš ho najprv vyliať…“

No povyhadzovanie všetkých tých obrovských balvanov, kameňov, štrku a piesku, zhnitých, splesnutých a zapáchajúcich odpadkov trvá dlho, ba niekedy je nám tak ľúto aj toho, aj tamtoho, aj tohoto tu ľaľa, že prakticky nič zo srdca nevyhodíme a potom darmo čakáme, že Ježiš s nami na sv. omši urobí zázraky a neprávom všetku vinu zvaľujeme na Ježiša: „Načo ja len chodím na tú sv. omšu, čo z toho mám? Nič to na mne nemení, stále som taký istý, ako predtým… Aj Ježiš je prikrátky na moje neduhy a hriechy, nepodarilo sa mu za tak dlhý čas so mnou niečo urobiť. Príliš dlho čakám, už ma to nebaví. Nebudem už chodiť do toho kostola. Je to zbytočné…“

A takto sa kvôli vlastnej vine my sami zbavujeme množstva pomoci pre svoj život. Potom, keď svoj život a situácie v ňom nezvládame, a tie nás doženú k nešťastiu, depresii a smútku, v prvom rade začneme vyčítať Bohu, prečo nič nerobil, prečo nás nechránil… Vtedy už akosi zabúdame na to, že Boh nám už dávno predtým ponúkal všetky možné spôsoby ochrany pred zlom, všetky dostupné varianty posilnenia sa a povzbudenia v konaní dobra a v boji proti zlu, a my ako slepí sme ich vôbec nevyužívali… Ako veľmi sa prekvapíme, keď nám toto všetko Boh raz ukáže v pravom svetle, keď sa pred ním po smrti postavíme tak veľmi sebaistí vo svojej viere vo vlastnú spravodlivosť a v Božiu nespravodlivosť a nedostatočnosť…

Pokračuj v čítaní

2. Sv. omša – Príprava – Dar

Aby sme ľahšie chápali, čo v plnosti znamená sv. omša, pripodobním sv. omšu návšteve, ktorú organizujeme buď sami alebo celá rodina pri príležitosti narodenín alebo nejakého sviatku niekoho, koho máme radi, prípadne iba jednoduchej priateľskej návšteve priateľ priateľa.

Čo zvyčajne robíme, keď ideme na nejakú návštevu? Hovorí sa, že sa nepatrí prísť na návštevu s prázdnymi rukami, predovšetkým vtedy, keď sa jedná o narodeniny, meniny, výročie svadby, alebo iný významný sviatok nášho priateľa, priateľky. Preto každý z nás už niekoľko dní pred návštevou premýšľa a láme si hlavu nad tým, aký darček by mohol svojmu priateľovi priniesť.

Aká farba je jeho obľúbená, čo má najradšej zo sladkostí, akú tortu alebo koláč mu najviac chutí, aké sú jeho koníčky, čím sa zamestnáva vo voľnom čase, kam rád chodieva, akú hudbu má rád, čo mu chýba, o čom v poslednom čase rozprával, že by si rád kúpil, no buď na to nemal peniaze, alebo to nikde nemohol zohnať… atď. Jednoducho je toho spústa, čo by sme mali vedieť o našom priateľovi, ak by sme chceli pre neho pripraviť darček, ktorý sa mu bude páčiť, nad ktorým zajasá a povie: „Tak toto je ten najkrajší darček v živote, ktorý som od niekoho dostal. Presne toto som chcel, presne toto mi už tak dávno chýbalo. Ďakujem!“. Práve v takej chvíli sa celý šťastný obráti so žiariacimi očami na vás a vás zaleje obrovská radosť, ktorá sa nedá opísať a ničím nahradiť. Dôležitý je teda dar, s ktorým prichádzame k svojmu priateľovi.

Ale vieme aj to, že ak by sme prišli s hocijako drahým darom, a nepridáme k tomuto daru to najdôležitejšie, nebude mať tento dar silný a dlhotrvajúci účinok. Dar totiž môže byť úplne jednoduchý, lacný a možno aj nie tak praktický, a predsa môže vyvolať obrovskú vlnu šťastia. Všetko totiž závisí od toho, čo duchovné zo svojej duše spolu s týmto darom svojmu priateľovi odovzdávame. A to vidno na tvojich očiach, do ktorých sa tvoj priateľ zahľadí, keď tvoj dar od teba prijíma, to cítiť končekami prstov, keď sa vám pri podávaní daru spoja, to cítiť srdcom, ktoré neoklameš lacnými frázami… Jednoducho to z teba žiari, alebo nie.

A podľa toho je tvoj dar bezcenný, alebo ako poklad, v ktorom bude navždy ukryté tvoje priateľstvo, tvoja úprimná neskrývaná radosť zo stretnutia, tvoja vernosť až po smrť, tvoja odovzdanosť a odvaha biť sa za priateľa do poslednej kvapky krvi, tvoja otvorená náruč, v ktorej sa priateľ môže skryť a chvíľu si odpočinúť, tvoje úplné a bezpodmienečné prijatie priateľa takého, aký je, tvoja láska, ktorá ho bude hriať pri každom pohľade na tvoj dar aj po dlhých rokoch života… Pretože dar je dôležitý, no dôležitejšie je tvoje srdce, ktoré spolu s týmto darom priateľovi odovzdávaš. Pretože dar je akoby drahokam. Ak naň z tvojho srdca svieti lúč lásky a všetkého, čo k nej patrí, pri prechode cez tento drahokam sa rozbije na tisíce farieb a žiariacich hviezd, ktoré v sebe ukrýva a tvoj dar bude ako nádherný žiariaci drahokam, na ktorý sa nedá vynadívať a ani rokmi nestráca na svojej hodnote. Ak je tvoje srdce prázdne, na dar nebude svietiť lúč tvojej lásky a tvoj dar bude ako drahokam ukrytý v tme – bezcennosť, na ktorú sa zabudne hneď po tvojom odchode.

Pokračuj v čítaní

1 – Čo je to sv. omša?

Možno sa niektorí z vás budú pýtať: „A prečo ste vybrali ako tému prvého seriálu katechéz práve sv. omšu a nie niečo iné, zaujímavejšie? Sv. omša je už tak zovšednelá…“ Nuž, preto svätá omša, pretože je to ten najväčší a najdokonalejší zázrak a zážitok, ktorý môžeme tu na zemi zažiť. Nič silnejšie a mocnejšie pod slnkom nebolo a ani nebude… Prečo?

Zoberme si napríklad také stretnutie dvoch milovaných osôb, ktoré milujú jeden druhého. Tá láska medzi nimi je tak silná, že sa počas takéhoto stretnutia navzájom sýtia svojou láskou, pokojom, odpustením, radosťou, záujmom a prijatím. Ak je ich láska obrovská, zapáli sa v nich v určitom čase aj túžba úplne sa darovať jeden druhému celým telom, celou dušou a srdcom. Takýto zamilovaný dokáže pre milovanú urobiť čokoľvek na svete, dokonca, ak by jej hrozila smrť, dokáže sa namiesto nej obetovať, len aby milovaná osoba žila.

A ak si zoberieme matku, ktorá miluje svoje deti – jej láska je tak veľká, že keby deťom hrozila smrť vyhladovaním, je schopná rozrezať svoje žily a dať im piť vlastnú krv, len aby ich zachránila od smrti.

Pokračuj v čítaní