Mária Magdaléna „Rabi Ješua!“
Môj výkrik vyplašil kŕdeľ vtákov sediacich na strome.
Zatrepotali krídlami a vzniesli sa k oblohe.
Kľačala som pri Ježišovom hrobe a plakala. „Vari nestačilo, že ho zabili, ešte ani jeho mŕtve telo nenechali na pokoji!“ Na tráve predo mnou ležali nádobky plné voňavých olejov. Nebolo koho pomazať. Hrob je prázdny.
A zrazu stál predo mnou a prihováral sa mi: „ Mária“. Nemohla som tomu uveriť, že znova počujem svoje meno z jeho úst.
Keď na mňa prvýkrát položil ruky a prikázal zlým duchom, aby odišli z môjho života, bolo to ako keď vás po dlhých rokoch uvoľnia z pút a darujú slobodu. Tak rada som počúvala jeho slová. Tak rada som sa pozerala, ako objíma deti, ako dvíha z chatrného lôžka ochrnutého, ako sa nebojí dotknúť malomocného.
Cítila som ukrutnú bolesť a žiaľ, keď som videla jeho ruky pribité na kríž, keď som počula ako jeho ústa naposledy vykríkli a potom zmĺkli…a teraz stál predo mnou. Živý! Na tvári ani stopa po ranách a utrpení, odev mu žiaril.
„Choď k mojim bratom a povedz im, čo si videla.“
