Narodila som sa na západnom Slovensku ako druhá v poradí z piatich deti.
Mama nás brávala do kostola, ale pamätám si, že som tam nechodila rada, lebo to dlho trvalo. Boleli ma nohy, keď sme museli stáť a nesmeli sa ani pohnúť. Ani moja staršia sestra tam nechodila rada a raz, keď bola Veľká noc a modlili sme sa pri Ježišovom hrobe, povedali nám, aby sme pobozkali jeho rany. Sestra radikálne odmietla a povedala, že nechce ochorieť a ja som po nej opakovala ako papagáj.
Keď som mala asi 3 roky, dostala som v kostole prvý záchvat migrény. Prestala som vidieť a museli ma z kostola vyniesť. Vonku mi „prepľúvali“ oči, lebo niektoré ženy verili, že som „urieknutá.“ Boli to veľmi zlé, pohanské, okultistické zvyky, a tak som sa nevinne, už vo veku 3 rokov dostala do osídiel ezoteriky – teda na pôdu zlého. Záchvaty migrény pokračovali. Keď som bola svedkom častých, nočných rodičovských hádok, vystrašená otcovými zlostnými rečami, keď mama vyhlásila, že sa hodí pod auto – ohlásila sa migréna, pri ktorej som prestala na nejaký čas vidieť. Postupne sa moje srdce zatvorilo, zatvrdlo. Cítila som sa opustená, nemilovaná, sama.
Prvé sv. prijímanie a birmovku som ešte musela absolvovať, ale potom sa všetko skončilo. Nemala som v srdci nič, čo by ma ťahalo do kostola.
Odišla som študovať ďaleko od mojich rodičov, len aby som mala pokoj. V týchto študentských rokoch som sa cítila voľná, slobodná. Stal sa zo mňa rebel. Spoznala som veľa chlapcov, mala viacero známostí, chodila kade-tade, nikoho som však nemilovala, len som ich využívala a robila si s každým chlapcom, čo som chcela.