Panna Mária a Eucharistia

I. časť
– čo znamená byť preniknutý Božou prítomnosťou?
– čo je podstatou tohto stretnutia/prednášky?
– zaujímavé prirovnanie Poľska a Izraelského národa
– sme tam aj my? Slováci?
– tretie tajomstvo Fatimy
– rozoberme si ho, o čom hovorí, máme nejakú spojitosť s dneškom?
– dva piliere katolíckej Cirkvi
– Eucharistia a Mária – záverečná myšlienka

II.časť
– prečo opäť začíname s touto témou?, pripomeňme si opäť dva príbehy, ktoré Dominik už viackrát spomínal, – zatiahnime na hlbinu a povedzme si, čo všetko sa deje pri sv. Omši a Eucharistii?,
– záverom máme aj upozornenie od otca Dominika. Na čo nás chce upozorniť?

Eucharistia a boj o ňu v posledných časoch – svedectvo

Pán Ježiš si nás povolal, aby sme šírili úctu k Eucharistii a vrátili jej miesto, ktoré jej patrí. Aby sme ju chránili, lebo je životodarnou vodou a krvou, z ktorej Cirkev čerpá a žije. Aby kresťania videli, že je to Kristus sám, a podľa toho k nej pristupovali. Tak nám Pán Boh pomáhaj.

„Cirkev je teraz v hroznom stave. Každý deň stráca mnoho členov. Nemá ľuďom už čo ponúknuť, ako ich pritiahnuť. Kresťania svoje biele košieľky, ktoré dostali pri krste, zahadzujú špinavé do skrine, alebo rovno do odpadu. Stratili motiváciu na to, aby si ich oprali. Ty si len môj posol, ktorý im má ukázať, že sa oplatí byť kresťanom, že je dôležité, aby tie košieľky vytiahli zo skrine a začali ich nosiť a pravidelne opierať. Povieš im o tom, čo nikto nikdy nepovedal. O nebeskom kráľovstve, cieľu, ku ktorému by mala smerovať každá duša. O tom, aké je, ako prebieha život v ňom, ako sa tam má duša človeka dostať, a čo sa deje s človekom po smrti. Ukážeš im, aký je dôležitý život na zemi, pre život večný. Veď ako vy ľudia hovoríte:  Kto si ako ustelie, tak bude spať, a ja k tomu  len dodám:  Kto sa ako pripraví, tak sa bude mať. Hlavným tvojím poslaním je ukázať ľuďom cieľ ich života – nebeské kráľovstvo a život večný. Spoločenstvo Priateľov Eucharistie je len prostriedok, ako sa do toho cieľa dostať, ale ako budú odmenení, záleží od života, aký viedli na zemi.“

Viac na: https://peuch.eu/

Prežívanie sv. omše podľa Cataliny Rivas

Podľa mystických videní Cataliny Rivas, bolívijskej stigmatičky, Pán Ježiš a Panna Mária túžia, aby sme sa naučili plodne sa zúčastňovať na najväčšej udalosti našej spásy, ktorá sa sprítomňuje počas svätej omše. Všetky jej zápisky boli zhromaždené do ôsmych kníh, ktoré obdržali 2. apríla 1998 Imprimatur arcibiskupa v Cochabambe Mons. René Fernandeza Apazu. Arcibiskup v tomto dokumente uviedol: “Čítali sme knihy Cataliny Rivas a sme si istí, že ich jediný význam je viesť nás po ceste autentickej spirituality, ktorej prameňom je evanjelium Ježiša Krista. Preto schvaľujem ich tlač a šírenie a doporučujem ich ako texty pre rozjímanie a duchovnú orientáciu, aby získali veľa plodov pre Pána, ktorý nás volá, aby sme sa usilovali o spásu duší a ukázali im, že On je Boh živý a pravý, plný lásky a milosrdenstva.“ Od roku 1994 je Catalina Rivas nositeľkou stigiem, ktoré sa otvárajú vždy na Veľký piatok. Lekári boli osobne svedkami jej veľkého utrpenia, ale jej rany sa ďalší deň opäť zatvorili lekársky nevysvetliteľným spôsobom. O Cataline Rivas sa prorocky zmieňuje už sv. Ján Bosco .

Eucharistie a uzdravení vztahů

Ve mši svaté při proměňování nastává chvíle, kdy Pán Ježíš uzavírá Novou smlouvu, nejprve s apoštoly, pak s celou Církví, se všemi lidmi, s celým světem. To není smlouva o majetku, to je smlouva svatební, ve které Pán vyznává svou lásku Církvi a každému z nás. „Toto je moje Tělo, které se za vás vydává…“ a na tato slova Pán čeká naši odpověď. Kristovo Tělo, které je v eucharistii, je totéž Tělo, které je ve společenství, v Církvi. Jak je potom strašné, když přijímáme Tělo Kristovo pod způsobou chleba a vína, a nepřijímáme Tělo Kristovo v těle manžela, souseda, bližního..to prostě vůbec nejde! K vnitřní proměně v Krista vůbec nemůže dojít, když máme v sobě nahromaděno neodpuštění, ukřivděnosti..

Lámania pravého Chleba – Ješua II – 35 | Sk 20, 1-38

Živiť sa nielen chlebom, ale každým slovom, ktoré vyšlo z Božích úst. A predovšetkým mať účasť na lámaní toho jedného Slova, či Chleba, Krista. Samozrejme, že to lámanie a dávanie sa v tomto svete je sprevádzané pôrodnými bolesťami. No víťazstvo nového života je už Kristom vybojované. To je Evanjelium Božej milosti.

Poklady, ktoré získavaš účasťou na Svätej omši

Najvyššou formou modlitby je účasť na Svätej omši. Svätá omša je centrom života katolíka a jej primát potvrdila aj pri zjavení vo Fatime samotná Panna Mária, ktorá vizionárov upozornila, že Svätá omša má prednosť pred akýmkoľvek jej zjavením. Primát Svätej omše potvrdil Boh už v prvých troch Božích prikázaniach. Sláviť Boha vo sviatočný deň, neklaňať sa iným bohom, a ctiť božie meno. Počas Svätej omše vzývame a ctíme jediného Pravého Boha.
 
Príbeh Ábela a Kaina je príbehom o účasti na Svätej omši. Obaja mali priniesť Bohu obetu. Vrcholná Obeta je katolícka Svätá omša. Napriek tomu nízka účasť veriacich na Svätých omšiach je dôkazom, že ľudia stratili zmysel a poznateľnosť, aký vážny hriech absencia na omši je, ale rovnako existuje neznalosť toho, čo veriacemu človeku a jeho blízkym pramení z účasti na Svätej omši. Preto si predstavme hlavné duchovné ovocie Tvojej účasti.

Svätá omša: Najväčšia oslava Boha

Ak by vás niekto požiadal, aby ste vysvetlili, prečo náš Pán ustanovil svätú omšu, čo by ste mu povedali? Vedeli by ste mu zdôvodniť, prečo je to potrebné pre náš správny vzťah s Bohom ?
V dôsledku kozmickej tragédie Adama a Evy je ľudská rasa uvrhnutá do temnoty, biedy a viny. Každý z nás je postihnutý touto tragédiou a sami sa z nej nevieme dostať. Preto potrebujeme záchrancu. Ježiš Kristus nás vyslobodil z priepasti hriechu a smrti svojím životom a predovšetkým svojou smrťou na kríži, keď sa obetoval Otcovi ako nesmierne príjemná obeta lásky a vo sviatostiach Cirkvi nám ponúka vyslobodenie od zla a prístup do večnosti.
Pretože Boh je náš stvoriteľ, náš vykupiteľ a náš posvätiteľ, sme mu vďační za všetko. Sme mu vďační za spravodlivosť a lásku, ktorú nikdy nebudeme schopní splatiť spôsobom, ktorý by bol hodný Jeho veľkej dobroty a Jeho daru voči nám. Nedokážeme Ho dostatočne uctievať, ani mu primerane ďakovať. Predovšetkým sa potrebujeme zjednotiť s naším Vykupiteľom v Jeho obete na kríži, aby víťazstvo, ktoré získal pre ľudstvo vo všeobecnosti, bolo možné vztiahnuť jednotlivo na každého z nás. Keď sa s Kristom zjednotíme, Jeho víťazstvo nad hriechom a smrťou sa stáva naším víťazstvom.
Preto je svätá omša majstrovským dielom Božej múdrosti a milosrdenstva. V nej náš Pán sprítomňuje svoju obetu na kríži obetovaním toho istého Tela a tej istej Krvi, ktoré boli obetované Otcovi za našu spásu. Búra dvetisíc rokov, ktoré nás delia od Kalvárie a privádza nás priamo k Jeho krížu, k jeho svätým ranám, k Jeho prevzácnej Krvi, k prebodnutému Srdcu.
 

8. Sv. omša – Príprava – 2 – Úmysel

Kedysi naše babičky, kým ešte žili, využívali každú aj najmenšiu možnosť obetovať sv. omšu za niekoho zo svojich príbuzných. Dnes sa už toľko ľudí nehrnie do sakristií zapisovať na sv. omše – aj keď na Slovensku v niektorých dedinkách je to ešte poriadna tlačenica väčšinou však kvôli babičkám, ktoré tam ešte ako tak žijú. Babičky podvedome kdesi v srdci cítili, akú veľkú cenu má sv. omša pre spásu nielen mŕtvych ale aj živých príbuzných. O čo vlastne v obetovaní sv. omše ide? Čo sa tam deje? A prečo je tak dôležité využiť každú možnosť obetovať sv. omšu na nejaký úmysel?
Predstavte si obrovskú priam nekonečne širokú rieku s mohutným tokom. Ak do tohto toku vstúpite, uvedomíte si, že vás preniká akási zmes hlbokého pokoja, sviežej radosti, oblažujúcej pokory, vznešenej múdrosti či neohrozenej odvahy. A keď sa pokúsite ponoriť a začnete celou bytosťou piť vodu z tejto rieky, cítite, ako vás postupne preniká, zaplavuje a rozpaľuje nepredstaviteľná láska k sebe, k Bohu, k druhým… Práve do takejto rieky vstupuje každý, kto sa naplno s vierou zúčastňuje sv. omše, kde z Kristovej obety prúdi takáto nepredstaviteľne mohutná rieka všetkých milostí, ktoré si len dokáže predstaviť, ktoré potrebuje pre život každá živá i mŕtva ľudská bytosť. Iba ak to chceme, ak v to veríme, sme zakaždým účastní takéhoto „vykúpania“ v Božej milosti, nasýtenia, prečistenia, ovlaženia – záležiac od toho, čo v danom momente naša duša potrebuje.
 

7. Sv. Omša – Príprava – 1 – Očistenie sa

Na začiatku každej sv. omše sa snažíme v úkone kajúcnosti očistiť svoje duše, aby boli dostatočne pripravené na stretnutie s nekonečne čistým, svätým, milujúcim Bohom. Väčšinou však toto posvätné ticho svojou dĺžkou nestačí na spomenutie svojich prehrešení, tobôž na oľutovanie z hĺbok srdca. Každý totiž potrebuje rôzne dlhý čas – záleží od každého, čo sa v jeho srdci udialo od posledného stretnutia s Pánom. Nie je možné na začiatku sv. omše udeliť každému dostatočné množstvo času. Preto vás pozývam, aby sme svoju dušu očistili ešte pred sv. omšou. Ako?
Príď na sv. omšu o 5 minút skôr ako zvyčajne chodievaš. Neboj – tých 5 minút ťa nezabije ani nezničí tvoju kariéru, ani nespôsobí katastrofu, ak odídeš z domu, z práce či zo stretnutia s priateľmi o 5 minút skôr. Keď prídeš do kostola, sadni si po pokľanutí pred Pánom do ticha jeho prítomnosti. Skús ako malé dieťa – oprieť sa svojou dušou spokojne o svojho milujúceho Otca, ktorý ťa ako vždy tak aj v tej chvíli bude držať vo svojom náručí a vyrozprávaj mu všetko, čo sa prihodilo zlé a čo si „vyparatil“ tak, ako sa ku všelijakým prehreškom priznáva malý synček či dcérka svojmu ockovi, o ktorom vie, že ju aj tak miluje a aj bude vždy milovať. Nech z tvojho srdca vytryskne úprimná ľútosť ako prameň, ktorý očistí tvoje srdce slzami lásky – srdce, ktoré ublížilo, hoci často nechcelo, ktoré nedostatočne milovalo, nedostatočne dokazovalo svoju lásku skutkami a slovami lásky, svojím časom udeleným milovanému… V tichu kostola, keď v ňom ešte nie je tak veľa ľudí, nech zaznejú úprimné vzlyky tvojej lásky, nech ich môže utíšiť Otec svojím milosrdenstvom, nech môže s úsmevom osušiť slzy tvojej ľútosti chápajúci a odpúšťajúci Otec.

6. Sv. omša – Pokľaknutie

Dnes už tak často nevidíme v živote okolo nás, žeby niekto pred niekým kľakal. Akurát sa občas stane, že nejaký mladý romantik si pri vyznávaní lásky pred svojou milovanou pokľakne na jedno koleno. No pokľaknúť pred šéfom svojej firmy – to sa jednoducho nerobí, nepatrí a vôbec – je to jednoducho trápne.

Jediné kľačanie, ktoré zostalo ešte zo starých čias, je práve pokľaknutie pri vstupe do kostola a kľačanie v kostole pri modlitbe. A tak prichádzame k druhému úkonu, ktorý nasleduje po prežehnaní pri vstupe do kostola, a tým je pokľaknutie.

Pokľaknutie vyjadruje hlbokú úctu k tomu, pred ktorým si kľakám, ale aj podriadenosť, odovzdanosť a dôveru.

Pokračuj v čítaní

5. Sv. omša – Prežehnanie sa pred vstupom

Vo východných gréko-katolíckych či pravoslávnych cirkvách sa oddávna začínala liturgia okiadzaním celého priestoru kostola a pokropením svätenou vodou. Kedysi pred 2. vatikánskym koncilom bolo aj v rímskej liturgii viac kropenia svätenou vodou či okiadzania celého chrámu. Keďže kadidlo aj voda sú posvätené, tento obrad mal za úlohu predovšetkým vyčistiť chrám – vyhnať z priestoru chrámu všetkých zlých duchov, ktorí sa do chrámu dostali buď spolu s veriacimi, ktorí urobili nejaké zlo a pred vstupom do chrámu sa neočistili, nezbavili zla, ktoré urobili, alebo sa do chrámu tí zloduchovia zatúlali v snahe škodiť veriacim, odvádzať ich od právd viery, vsievať im do srdca pochybnosti. Svätená voda a posvätené kadidlo ich páli, ničí, smrdí im. Preto musia utiecť a chrám sa takto pred sv. omšou vždy vyčistil.

Po 2. vatikánskom koncile sa kropenie vodou a incenz kadidlom akosi vytratil z dennodenného používania na škodu veriacich. Ako pozostatok z kropenia veriacich na začiatku sv. omše, ktoré je teraz dovolené na sv. omšiach v nedeľu, zostala už iba malá svätenička so svätenou vodou, ktorou sa má veriaci vždy pri vstupe do kostola prežehnať. Takto by sa mal zbaviť všetkých zloduchov, ktorí by ho mohli počas sv. omše vyrušovať. Koľkí to však robia povrchne, neuvedomujúc si to a tak sa sila tohoto úkonu oslabuje. Nejaký slabý účinok to samozrejme má, ale nie taký, ako keď to človek robí skutočne uvedomelo a so skutočnou túžbou patriť celý Bohu a zriecť sa akejkoľvek naviazanosti na zlého. Potom sa nečuduj, ak si v kostole roztržitý a nemôžeš sa sústrediť na sv. omšu, na kázeň, že ťa to stále vedie k posudzovaniu toho, čo majú ľudia okolo oblečené, ako sa správajú, namiesto toho, aby si sa naplno stretol s Bohom Otcom. Nečuduj sa, že keď máš takto stále zatvorené srdce pre Boha a otvorené pre zlého, že z kostola vychádzaš a už ohováraš, že prídeš domov a vykričíš sa, ponížiš alebo pri najhoršom zbiješ svoje deti za to, že nepočúvali v kostole kázeň, alebo chodili poza kostol, namiesto toho, aby si im múdro ukázal svoje milosrdenstvo a lásku a popudil ich tak k otázke: „Odkiaľ berieš, otec, toľko trpezlivosti a lásky ku mne? Aj ja by som to chcel… Oci, ako to dokážeš?“ Vtedy zmôžeš veľa. Ale bez Boha v srdci sa ti môže ľahko stať, že ti deti na tvoje správanie odpovedia: „Čo je to za viera, ktorá ťa robí horším človekom bez kúska citu, milosrdenstva a lásky? Načo vlastne chodíš do toho kostola, keď si ešte horší, keď z neho prídeš domov? Nikdy neprijmem takúto vieru, nechcem už nikdy chodiť do kostola, nevidím v tom zmysel, aby som bol ako ty? NIKDY!!!“ A toto je už iné kafe…