16. Zážitkové kresťanstvo a negatívne javy v charizmatických spoločenstvách

Pozrime sa na niektoré objasňujúce zistenia  k daným problémom.

1. Dobre fungujúce spoločenstvá sú prínosom pre každú farnosť. Spoločenstvá, ktoré sú uzatvorené do seba, sú však problémom pre každú farnosť. V praxi sa nezriedka stáva, že charizmatické spoločenstvá vedú vlastný paralelný farský život, nezapájajú sa do spoločného liturgického slávenia, či dokonca vytvárajú vlastné paraliturgické zvyklosti a verejne odmietajú tradičné  modlitby ( napr. modlitbu posvätného ruženca, litánia a pod.) ako čosi zastarané. Takýmito sú napr. modlitbové stretnutia usporadúvané v čase slávenia sv. omše.
Takýto separatizmus charizmatických spoločenstiev  v katolíckych farnostiach  niekedy nadobúda formu  „elitného klubu lepších kresťanov“.

2. Nedostatočný záujem  o spoločenské otázky  a sociálne problémy blížnych sa prejavuje  chýbajúcou účasťou  na charitatívnych činnostiach. Členovia charizmatických spoločenstiev síce často spomínajú službu pomoci farnosti, táto služba má však výlučne  charakter modlitby  vkladaním rúk. Priama pomoc týmto ľudom je neraz pokladaná za nepodstatnú, či príliš prízemnú, ktorú môžu zabezpečiť iní kresťania, ľudia mimo ich spoločenstva.
Veľakrát je za tým i skrývajúce sa presvedčenie vyplývajúce  z tzv. teológie prosperity, ktorú latentne podsúvajú niektorí  lídri charizmatickej obnovy a za príčinu prípadného neúspechu udávajú nedostatočné  otvorenie sa Božiemu pôsobeniu prípadne  slabej viere dotyčného.

3. Chýbajúci záujem  o sociálne otázky spochybňuje úprimnosť modlitby, ktorá nie je tak spojená s vonkajšou službou  blížnemu. Chýbajúcu sociálnu angažovanosť vnímajú  kňazi zodpovední za Obnovu, ako všeobecne prítomný  problém a zároveň ako symptóm  chýbajúcej reálnej  vnútornej konverzie. Bolo konštatované, že ani po mnohých rokoch formácie sa členovia charizmatickej obnovy žiadnym spôsobom nelíšia  od okolia, dokonca ani v oblasti praktizujúcej viery.

4. Spoločenstvá zväčša vedú laici. Je to výhoda no zároveň i riziko. Výhodou je zaangažovanie laikov do života cirkvi a jej apoštolátu, uvedomenie si vlastnej zodpovednosti za dielo evanjelizácie. No ak dané spoločenstvo vedú ľudia, ktorým chýba akákoľvek odborná príprava, dostatočne kvalitná formácia, takmer automaticky to znamená vážny problém. Laici by mali byť zvlášť školení, ako začať rozhovor s druhými ľuďmi, veriacimi či neveriacimi a ako všetkých oboznamovať s Kristovým posolstvom. V našej dobe sa však  všade veľmi šíri  aj medzi katolíkmi materializmus rôzneho druhu. Je preto nevyhnutné  aby laici dôkladnejšie poznali katolícke učenie, najmä sporné body a aby proti materializmu  akéhokoľvek druhu svedčili  životom podľa evanjelia.

Svoju neistotu a nedostatočné vedomosti sa snažia lídri maskovať autoritatívnym spôsobom spravovania spoločenstva. I tu sa prejavuje veľká miera subjektivizmu a emocionalizmu. Svoje pocity  a chvíľkové stavy mysle neraz prezentujú  ako „ vnuknutie Ducha Svätého“, podľa ktorého sa má riadiť daná komunita. Vystupujú často veľmi autoritatívne a zasahujú do tých oblastí života členov spoločenstva, ktoré sú veľmi intímne, Určité riziko predstavuje tzv. iluminizmus, čo je priame a nadprirodzené odovzdávanie určitej správy  či posolstva Bohom. V pravom zmysle sa tým chápe  falošné, čisto  subjektívné právo na akési nadprirodzené osvietenie a také isté nadprirodzené vedenie.
Niektorým spomínaným „insitným lídrom“ či dominantnejším  členom hnutia  sa zdá, že Boh ich volá k takým či iným skutkom, úlohám, činnostiam, službám.  Neraz však ide o čisto subjektívnu potrebu zdieľania sa  s inými a nie  o prejav akéhosi „zjavenia“. Kňazi zodpovední za pastoráciu  takýchto skupín by mali týmto členom  pomôcť zostúpiť na zem, vrátiť sa do pozemskej reality.
Veľmi častý problém  pri vedení charizmatických skupín je tzv. charizmácia a s ňou spojená fascinácia skúsenosťou. Páter Tomczak  hovorí o dvoch druhoch charizmánie.  Prvý sa spája s nadmerným zdôrazňovaním chariziem. Zabúda sa pri tom na fakt, že ani nie tak charizmy, ako skôr viera , nádej  a láska vyznačujú mieru kresťanského duchovného života. Príliš sa zdôrazňuje akási zázračnosť týchto chariziem, ktorá sa dotýka zväčša daru jazykov či daru modlitby v jazykoch. Kto tieto  charizmy nemá, sa pokladá neraz za menejcenného člena daného spoločenstva.

Druhý druh charizmánie spočíva v očakávaní tzv. charizmatickej aktivity. Má sa objavovať tam, kde je miesto  na vykonávanie prirodzenej  ľudskej činnosti alebo normálneho  pôsobenia učiteľského úradu  Cirkvi. Objavuje sa najmä u ľudí, ktorí videli celý svoj život bezprostredne riadený Božím zjavením.  Základná pravda však je, že Kristus nebudoval svoju Cirkev na charizmách, ale na sebou vopred zvolených apoštoloch, čiže osobách. Nemožno taktiež hovoriť o pôsobení Ducha, ako o výlučnom charizmatickom  pôsobení bez toho, aby sme brali do úvahy jeho pôsobenie a aktivitu v rámci hierarchickej štruktúry Cirkvi a v rámci sviatostí, ktoré jej boli zverené ako Kristovo dedičstvo.
Avšak v charizmatických spoločenstvách sa ponímanie charizmy veľmi často spája výlučne  so spektakulárnymi  obrazmi „hlučného zázraku“, s akýmsi prorokovaním, či obrazmi uzdravovania alebo oslobodzovania. Zabúda sa pritom na skutočnosť, že charizmou, hoci sa nevníma ako nejaký  mimoriadny dar  je napr. i schopnosť zrelého kresťana uzdravovať  v ľuďoch srdcia zranené nezáujmom, odmietaním. Skutočná modlitba je reálnym  zjednotením človeka s Bohom, ktoré je jeho základným cieľom. Charizmy sú tomuto cieľu podriadené. Hlboký duchovný život môže byť i v človeku, ktorý v sebe nemá  nadprirodzené charizmatické dary, no tento človek môže byť charizmatikom prostredníctvom  každodenného zjednotenia sa s Kristom.

K najväčšiemu teologickému problému charizmatických spoločenstiev patrí ich chápanie a vysvetľovanie  tzv, vyliatia Ducha Svätého, či krstu v Duchu Svätom.
Označenie niektorých charizmatických spoločenstiev ako elitné kluby sa možno navonok zdá ako prehnané,  ale v praxi tak naozaj môžu fungovať. V ponímaní mnohých lídrov  sú ich hnutia jedinou správnou cestou k duchovnému rastu a evanjelizácií Preto je neraz veľmi ťažké  pre iné hnutia a spoločenstvá, ktoré vo farnosti fungujú a nevychádzajú z charizmatickej spirituality nadviazať s nimi dialóg a spoluprácu.Kto nezdieľa  nadšenie pre spiritualitu túžiacu po neustálych zážitkoch „vyliatie Ducha“, glosoálie, emotívne vypätých spôsoboch  modlitby, chvály, toho pokladajú za akéhosi menejcenného kresťana.
Vyvolávanie pocitu viny  za odchod z charizmatického spoločenstva býva často umocňované  výčitkami a zdôrazňovaním akéhosi morálneho zlyhania, ktorého sa mali odchodom  dopustiť. Najväčším problém  im však robila  podsúvaná myšlienka, že iba životný štýl spoločenstva, formy modlitieb a náboženská prax propagovaná  daným spôsobom im môže zabezpečiť a udržať ich duchovný rast a zabezpečiť im spásu. Boli presvedčení, že ak už raz zakúsili  inými overený spôsob, ako sa dostať k Bohu, odchod zo skupiny je akousi zradou samého Boha.
Tieto spôsoby  procesu odchodu zo spoločenstva  nápadne pripomínajú elementy procesu vymaňovania sa z vplyvu siekt.

Záverom – emócie sú ako oheň – bývajú dobrým sluhom ale zlým pánom. Je preto dôležité, aby tieto upozornenia viedli k poučeniu a správnej orientácií  nielen členom charizmatických spoločenstiev ale i členom letničných a pentakostálnych hnutí po vyliatí alebo krste v Duchu Svätom.
Uvedené negatívne javy v charizmatických hnutiach môžu byť i prejavom nevyriešených osobných problémov jednotlivých členov, pričom daná zážitková spiritualita môže byť premostením ich vnútorne nevyriešených problémov z detstva, obdobia dospievania, odmietania a tým i formou určitého duchovného obchvatu. Môže ísť i o prejav vnútorne skrytého narcizmu s túžbou vyniknúť, či ovládať, manipulovať dané spoločenstvo, komunitu.

Aj tu platia Kristove slová:
Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte. Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?«Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! (Mt 7, 18-23)
Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? 4 Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: »Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka« – a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a  budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata. (Mt 7:1-5)
Odložte teda všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie a ako novonarodené deti túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku, aby ste od neho rástli na spásu, keď ste okúsili, aký dobrý je Pán. (1Pt 2, 1-3)

Spracované podľa časopisu  ROZMER 1/2015, str. 18-23, Fenomén zážitku  v Katolíckej charizmatickej obnove a príslušnej literatúry  uvedenej na konci článku.