.. začalo sa to hľadaním
V čase svojho pomerne intenzívneho duchovného hľadania som vyskúšal na vlastnej koži takmer každú duchovnú cestu a techniku, o ktorej som sa dopočul alebo dočítal. Neveril som, že by k Bohu mohla viesť len jedna cesta, preto som skúšal rôzne prístupy a z každého som si osvojil to, čo mi „zaberalo“ a pri čom som zažíval nejaký vonkajší či vnútorný ohlas. Vytváral som si „svoju vlastnú“ duchovnú cestu k Bohu. Postupne som do nej integroval mnoho prvkov. Silvovu metódu ovládania vedomia, praktiky parapsychológie, liečiteľstva a alternatívnej medicíny, reiki, psychotroniky, jogy, bojových umení ako tai-či a či-kung, hypnózy, reinkarnačné regresy, meditačné techniky z rôznych škôl budhizmu. Duchovný svet ma veľmi priťahoval a to, čo som sa naučil a čo mi „zaberalo“, som hneď odovzdával ďalej širokému okruhu svojich známych. Neskôr, keď som zažíval intenzívne duchovné skúsenosti a objavoval nadprirodzeno, šiel som hlbšie. Kontakt s duchovnými bytosťami v rámci šamanistickej praxe, vyvolávanie duchov, cesta čarodejníka a bojovníka v učení Carlosa Castanedu, veštenie, jasnovidectvo, astrológia a horoskopy, mystika. Priťahovali ma aj hraničné zážitky – používanie hudobných nástrojov, hudby a tanca, halucinogénnych látok a holotropného dýchania na objavovanie zmenených stavov vedomia a ľudskej mysle. To je len taký hrubý prierez mojimi experimentmi so sebou samým. Nešiel som až do takej hĺbky ako možno človek, ktorý sa napríklad 10 rokov venuje len joge alebo jednej z týchto ciest. Ale takisto som nebol žiadny laik, veľa som praktizoval, navštevoval semináre, učil sa od iných zasvätených a takisto sám učil iných; niekedy viac a niekedy menej intenzívne, a to vyše jedenásť rokov.
OD KOSTOLA K EZOTERIKE
Pozoroval som život ľudí okolo seba a čoraz istejšie nadobúdal presvedčenie, že život musí byť o niečom viac než to, čo vidím a čo žije väčšina spoločnosti. Nevedel som zapadnúť, rebeloval som proti všetkému, čo sa dalo spochybniť a čo mi pripadalo plytké, konzumné a povrchné. Od detstva som mával rôzne sny, ktoré sa niekedy naplnili. Vnímal som a zažíval často neuveriteľné zhody okolností, ktoré sa nedali logicky vysvetliť. Chcel som vedieť, čo sú to za sily, ktoré ovplyvňujú náš život. Čo je za tým, čo je nad tým, a keď mám žiť tak, ako mi diktuje svet okolo mňa, má to vôbec zmysel? Existuje Boh, a ak áno, vie niečo o mne? Čo môžem vedieť ja o Ňom? Bol som plný otázok, túžby po poznaní a hladu po nadprirodzenom. A nemal som odpovede. Mal som aj osobné problémy. Býval som nezvyčajne často chorý, akoby som nemal žiadnu imunitu, a hľadal som uzdravenie. Pre ochorenie srdca som bol od 5. triedy ZŠ hendikepovaný a ako som dospieval, trpel som pre to komplexmi menejcennosti. Chcel som s ostatnými chalanmi naháňať loptu a dievčatá, lyžovať, korčuľovať, plávať a nemohol som. Bol som odstavený na vedľajšiu koľaj. Ale duchovný, intelektuálny a umelecký svet mi na rozdiel od fyzického pohybu žiadny lekár nezakázal. Preto sa stal mojím reálnym útočiskom a nachádzal som v ňom svoju identitu. Doma boli takisto problémy, môj otec bol najlepší, ako vedel byť, zabezpečil rodinu a ťažko a veľa pracoval, ale mal problémy s alkoholom. Mama sa snažila všetko zachraňovať a obetovať sa, asi ako to býva vo väčšine rodín na Slovensku. Vyrastal som v strachu, neistote a nedorozumeniach, manželstvo našich sa skončilo rozvodom. Dospel som s vnútornými ranami, bolesťou, na ktorú lekári nedávali recept, a nezodpovedanou otázkou, či som správny chalan a chlap, ako má byť, alebo či na to nikdy nebudem mať. Tento hlad a tieto problémy ma doviedli k hľadaniu Boha a zmyslu toho všetkého. K otázke, akú úlohu v tom všetkom mám hrať ja. Vďaka vplyvu hlavne mojej starej mamy, ktorá ma v detstve učila prvým modlitbám, a vďaka tomu, že som ako 12-, 13-ročný prvýkrát čítal Bibliu, viedli moje kroky najprv do tradičnej cirkvi. Zotrval som tam necelé dva roky, potajme som chodil na náuku, absolvoval prvé sväté prijímanie, navštevoval omše, modlil sa a robil veci predpísaným spôsobom. Duchovne som však po čase prežil sklamanie. Videl som, že aj keď robím všetko tak, ako treba, som stále taký istý. Mám v sebe stále tú istú prázdnotu, opakujú sa mi tie isté choroby, mám tie isté otázky, neviem, čo so sebou, so svojimi strachmi a s úzkosťou. Kostol mi už nestačil ako odpoveď, potreboval som niečo hlbšie, chcel som Boha zažiť a nie o Ňom iba počuť. Tým nechcem povedať, že v tradičných cirkvách nie sú úprimní ľudia, ktorí Boha hľadajú, milujú, nachádzajú a podľa toho aj žijú. Len opisujem otvorene seba a svoj príbeh taký, aký je. Ja som to jednoducho nevedel a myslím, že asi preto, lebo Boh odpovedá až skutočne úprimnému, hladnému a pokorenému srdcu a nie na naše povrchné a naučené náboženské rituály. Tie sú len ľudskou snahou zo zeme dosiahnuť nebo a nikdy úplne nenaplnia srdce človeka. Skutočné naplnenie podľa mojej skúsenosti prichádza len cez živý a osobný vzťah s Bohom, pretože On sám je jedinou odpoveďou pre hľadajúce srdce, nie náboženstvo o Ňom, ale ON SÁM. Začal som čítať množstvo kníh, napríklad od Ericha von Dänikena, R. Moodyho, J. Murphyho, alebo knihy o meditácii, joge a výklade snov. Navštívil som seminár jedného liečiteľa z Piešťan, ktorý učil aj o bielej mágii, práci s virguľou a pyramídami. O tom, ako rozumieť duchovnému svetu, ako ho spoznávať a učiť sa ovládať tie sily a tým pomôcť najprv sebe, a potom pomáhať aj iným ľuďom. Zdalo sa mi to neškodné, vznešené a dobré. Videl som prejavenú určitú duchovnú moc a čokoľvek som vyskúšal, aj mne samému takisto fungovalo, a to ma nadchlo. Ešte asi rok som chodil aj do cirkvi a zároveň čoraz viac praktizoval rôzne techniky, až som ako 15-ročný definitívne odmietol kresťanstvo ako cestu, ktorá mi môže pomôcť. Odvrátil som sa od Boha v zmysle, ako Ho vidí Biblia. Ako mladý sebavedomý duchovný hľadač som usúdil, že Boha ani duchovné odpovede ohľadne nadprirodzeného sveta v rituáloch cirkvi nájsť nedokážem a nie je to cesta pre mňa. Rozhodol som sa nájsť si k Nemu cestu po svojom. Ďalších 10 rokov som sa venoval už len iným, východným či pohanským náboženstvám.
