Okultizmus je sústava náuk a praktík, založených na viere v skryté sily pôsobiace v prírode a vo svete vôbec; s touto sústavou súvisia aj snahy o ovládnutie skrytých síl v prospech človeka.
Mons. Peter Šimko | Duchovná obnova Bošáckej farnosti 2023
Odpovedá na otázky:
Sú bojové hry pre deti nevhodné?
Čo nasleduje, ak človek neodporuje pokušeniu?
Aký dopad môže mať „hra“ s okultizmom? Aká bola vaša prvá skúsenosť s démonom?
Ako nadobudnúť vnútornú istotu a nenechať sa zastrašiť?
Pozn: nahrávka bola pôvodne vytvorená pre súkromný účel, kde sa nekládol dôraz na profesionalitu; treba si pridať hlasitosť
Ste šokovaní ? Zase niečo nové… nič nové, iba nepoznané.
Po našich dedinách sa pri pohreboch praktizujú rôzne druhy pohanských zvykov – chytanie mŕtveho za palec na nohe (vraj, aby sa dotyčný nebál mŕtvych), zakrývanie zrkadiel (zo strachu pred prízrakom ), trojnásobné búchanie s rakvou o veraje dverí ( aby mŕtvy už nikdy neprešiel prah- aby sa už nevrátil ), hádzanie peňazí do hrobu ( aby mal nebohý čím zaplatiť na poslednej ceste) a mnohé iné.
Trebníky – zbierka liturgických predpisov – nepojednávajú o žiadnych takýchto zvykoch a predpisoch. Ako sa vlastne do nášho obradu dostali ? Je to pozostatok pohanských zvykov, ktoré sa ústnym podávaním z pokolenia na pokolenie bez vysvetlenia a násilím ( …„ak toto neurobíš, tak ťa bude mŕtvy chodiť strašiť …“) dostali do súčasnosti. Snahou zlého ducha je narušiť poslušnosť a dôveru voči Bohu od počiatku a tým porušiť 1. Božie prikázanie. Čo na to katolícka cirkev? V katechizme katolíckej cirkvi v článku 2110 a 2111 je napísané: 1. Božie prikázanie zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktorým sa pripisuje magická dôležitosť, potrebným aj nepotrebným praktikám.
V Starom zákone v knihe Deutoronómium 18, 9 – 12 sa píše:
„Boh hovorí: 9 Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov! 10 Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, 11 zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. 12 Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.“
Jeho prvoradou úlohou je oklamať nás a ukradnúť nám dar spásy, ktorý nám Kristus vydobyl na kríži. O kom hovoríme?
Jeho prvoradou úlohou je oklamať nás a ukradnúť nám dar spásy, ktorý nám Kristus vydobyl na kríži. O kom hovoríme? O diablovi, kniežati temnôt. Na rafinovanosti a presvedčivosti svojich lží nešetrí. Skutkami napodobňuje Boha a Jeho anjelov s jediným cieľom – odvrátiť náš pohľad od Ježiša Krista.
Naozaj sa diabol ukrýva v poverách a poverčivosti? Maskuje sa v slovách veštíc, v skutkoch odrábačov či ľudových liečiteľov? Ako je potom možné, že ich pomoc je neraz účinná, ba dokonca sprevádzaná zázrakmi?
Aj Božie slovo hovorí, že mágia funguje, no na druhej strane zdôrazňuje, že jej skutky sú skutkami pekla a temnoty, nie neba a svetla. Je správne bojovať peklom proti peklu?
Košický exorcista Imrich Degro v publikácii Ničivá sila okultizmu odpovedá na tieto a mnohé ďalšie otázky. Jasne a zreteľne odhaľuje skutky diabla a vynáša ich na povrch, aby v Kristovom svetle stratili moc. Učí nás, ako rozpoznávať taktiku diabla a ako sa pred ním brániť. Zároveň pripomína, že nie diabol má byť tým, na ktorého máme byť zameraní. Náš pohľad má neustále smerovať k jedinému víťazovi – Ježišovi Kristovi, v ktorom máme víťazstvo aj my.
Možno zakúpiť v: http://www.zachej.sk/produkt/24739/niciva-sila-okultizmu/
Urieknutie, bosoráctvo, porobenie… Všetky tieto temné praktiky môžeme súhrnne vyjadriť jedným slovom: prekliatie.
Mons. ThDr. František Tondra píše, že zlorobenie (z lat. maleficium, ľudovo nazývané porobenie) „…je pokus spôsobiť blížnemu telesné a hmotné zlo pomocou zlého ducha… Je to hriech nielen proti náboženstvu, ale aj proti láske k blížnemu, prípadne aj proti spravodlivosti.“ 1Podobne ho aj sv. Tomáš Aquinský zaraďuje medzi smrteľné hriechy (Suma Theologiae, II, IIae, q. 76, a . 3).
Vzývanie zlého ducha v takomto prípade môže byť výslovné alebo zahrnuté. Výslovné znamená, že niekto obradmi alebo slovami priamo vzýva diabla o pomoc. O zahrnutom vzývaní morálny teológ Albert Beneš OP píše: „ Zahrnuto vzýva démona ten, kto používa rôzne tajuplné praktiky, ktoré sú prirodzene svojou povahou nespôsobilé, aby sa nimi dosiahol zamýšľaný cieľ. Pretože tieto praktiky nemôžu dosiahnuť cieľ samy osebe, dáva sa tu Satanovi možnosť zasiahnuť; pomoc sa očakáva nie od prirodzených prostriedkov, ani od Boha a jeho anjelov, teda dáva sa priestor démonom. Aj keď človek nemá výslovný úmysel paktovať so Satanom, žiada vyriešenie problémov od tajomných okultných síl.; pre prirodzenú nespôsobilosť určitých prostriedkov je nutné hovoriť o zahrnutom veštení. Sv. Tomáš zdôvodňuje, že použitie prostriedkov, ktoré sú samy osebe nespôsobilé predpokladá tichú nevyjadrenú zmluvu so zlými duchmi“. 2
Známy exorcista rímskej diecézy páter Gabriele Amorth uvádza, že toto diabolské úsilie sa deje viacerými spôsobmi: pomocou čiernej mágie, zlorečením, urieknutím a predmetovým prekliatím.
• Pomocou čiernej mágie, čarodejníctva alebo satanských obradov. Prekliatie sa uskutočňuje prostredníctvom magických formúl a obradov, pri ktorých sa vzýva diabol. O takýchto praktikách hovorí Sv. Písmo jednoznačne: „ Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi…“ (Dt 18, 12).
• Zlorečením. Pôvod zla je v diablovi, a preto, ak niekto praje druhému zlo, zahrnuto vzýva zlého ducha, aby dotyčnému človekovi uškodil. Ak ten, kto zlorečí, je v príbuzenskom vzťahu s tým, komu zlorečenie adresuje, účinok kliatby je omnoho horší. Napríklad, keď zlorečia rodičia svojim deťom alebo starí rodičia vnúčatám.
Kněz Jacques Verlinde (nar. 1947), zakladatel společenství „Rodina sv. Josefa“, prožil hlubokou zkušenost se světem okultismu a jeho praktikami.
Zažil však také ještě mnohem hlubší uzdravující a osvobozující zkušenost s Ježíšem Kristem, o čemž vydává svědectví v následujícím textu, který jsme doplnili o malý slovník pojmů a krátký dodatek.
Nebezpečí okultismu
P. Jacques Verlinde jako velmi nadaný maturoval již v 15 letech, promoval ve 24, pracoval jako nukleární chemik. Když mu v roce 1968 překřížila cestu Maharishi Mahesh jóga, jeho život se od základu změnil.
Šel za svým guru nejdříve do Španělska, pak do Indie. V letech 1971-1974 dychtivě nasával jako houba učení velkých hinduistických mistrů, praktikoval jógu a jiné techniky, které slibují vstup do božství až k dokonalosti, trávil celé měsíce v meditaci téměř bez jídla a bez spánku. Prožil samadhi – úplné sjednocení sám se sebou – jako fascinaci, nikoliv však jako obšťastnění. Za tím vším cítil „nesmírnou prázdnotu. Nic. Zmizí v tom i vlastní já“, jak dnes dosvědčuje. V této osamocenosti se ozval hlas: „Jak dlouho mě ještě necháš čekat, mé dítě?“ Poznal Kristův hlas a vrátil se do Bruselu. Od té doby se pokouší o nový život. Denní mše svatá, modlitby, ale stále ještě kyvadélko a jiné paranormální praktiky. Cítí se jako míč v rukou okultních sil, a to navzdory křesťanské náboženské praxi.
Ještě jednou se obrátí k Bohu, tentokrát radikálně. Odevzdává Bohu všechny paranormální schopnosti, a konečně je svobodný. Jeho postupné uzdravování však trvá léta. R. 1983 přijímá kněžské svěcení. Následuje život v tichu a v modlitbě, ale také s četnými svědectvími. V roce 1990 se k němu připojuje skupina studentů. Zakládají společenství Rodina sv. Josefa. Protože tak prožil, co znamená okultismus, nešetří námahou, aby varoval před koketováním s různými nabídkami New Age. P. Jacques Verlinde píše:
„Není pochyb: z takových zkušeností vyjde člověk jako psychická troska. Nemyslete si, že se můj dnešní stav ustálil měsíc po skončení s esoterickými zkušenostmi. Denně potkávám bezpočet hluboce zraněných mladých lidí. Musí podstoupit dlouhou cestu uzdravování a osvobozování. Jen tak je možno je postupně vytrhnout z jejich závislostí. Kdo se vydá malými kroky na tuto cestu, začne tak trochu s jógou, trochu se spiritismem a pohrává si s okultismem, nechá se trochu zasvětit do esoteriky, konzumuje do sebe po kapkách jed.
