Emocionálna manipulácia: Bojovali ste už niekedy bitku niekoho iného?

Emocionálne a iné manipulácie nie sú nijaká zriedkavosť – a to dokonca ani na pracovisku. Ľudia sú rôzni – niektorí svoje ciele dosahujú vlastnou aktivitou, ďalší z nejakého dôvodu na dosahovanie svojho cieľa používajú iných.

A ten dôvod nie je len jeden – aj manipulátorov je viacero typov, od nevinného „červa“, ktorý sa snaží vyhnúť nepríjemnej situácii alebo následkom vlastného zlyhania, cez „dramatickú divu“ bažiacu po pozornosti až po skrytého psychopata, ktorý manipuluje nie kvôli výsledku, ale kvôli uspokojeniu z emocionálnej frustrácie svojej „obete“.

Najprv si povedzme, čo všetko pre nás bude manipulácia. Manipulácia je metóda používania slov, reči tela a správania takým spôsobom, aby v nás manipulátor vyprovokoval určitú reakciu, dostal očakávané správanie alebo sa len jednoducho tešil zo svojej kontroly nad nami. Napríklad na jednom z tréningov sme mali majstra, ktorý sa sťažoval, že si nevie poradiť s jednou robotníčkou. Spočiatku sa vadievali, no potom robotníčka prešla k tomu, že kedykoľvek šla okolo majstra, začala počuteľne šuchtať topánkami – čím vyvolávala pobavené úškrny na tvárach ostatných robotníčok a podkopávala jeho autoritu.

             Emocionálne manipulatívne techniky sú nástroj skrytej kontroly. Zjavná kontrola sa deje príkazom, nastavením cieľa a odčítaním výsledku, skrytá kontrola prebieha cez naznačovanie, vytváranie pocitu viny alebo neschopnosti, manévrovanie toho druhého do situácií, kedy nemôže odmietnuť, aj keby chcel. Trvalá manipulácia rozpúšťa váš pocit sebahodnoty, uberá vám sebadôveru a izoluje vás od ostatných, ktorí by vám mohli ukázať, že ste manipulovaní. Manipulátor na vás pozerá len ako na prostriedok k dosiahnutiu cieľa a je mu jedno, akú škodu tým urobí vám. Preto ak máte podozrenie, že ste manipulovaní, nemusíte brať ohľady (ale je vhodné si každé podozrenie najprv overiť).

Ako odhaliť manipuláciu

„Tichá domácnosť“ narobí viac škody než úžitku

Určite poznáte, používate alebo ste boli obeťou takzvanej tichej domácnosti.

A to zďaleka nie len s partermi, ale veľmi často sa metóda ignorovania objavuje medzi súrodencami, rodinou, spolupracovníkmi atď. Ignorovať niekoho ako trest za čokoľvek môže byť vrcholne uspokojivé. Ale …z druhej strany to zase tak moc prima nie je. Viete, že zámerná ignorácia sa dá považovať za týranie? A že u citlivejších ľudí môže pôsobiť pomerne zásadné psychické problémy? Poďme sa na to ťaživé ticho pozrieť z druhej strany.

„Liečba tichom“ je účinná, ale trošku inak, než si myslíme. Kto ju zažil z druhej strany, vie, že môže prerásť do pekne nepríjemného a devastujúceho stavu, ktorý ovplyvní psychiku ignorovaného pomerne zásadným spôsobom. Zvlášť, keď sa „tichá domácnosť“ zaženie do extrému. Nedostatok informácií je často veľmi frustrujúce a ticho bezohľadné, nedospelé, kruté a často škodiace ako psychicky, tak fyzicky.


Ako to vyzerá
Je to jednoduché, niekto s vami jednoducho prestane hovoriť. Sú vzťahy, u ktorých to hneď tak nerozpoznáme (napríklad u kolegov v práci), ale keď na nás kliatbu mlčania uvalí partner, všimneme si veľmi rýchlo. A potom nastane peklo. Čo všetko môže mlčanie znamenať?
Niekto vás viní z problému, ktorý je v skutočnosti len jeho. A ten je buď domnelý, alebo skutočný. Ak na vás niekto zvaľuje vinu za vlastné zlyhanie, nedá sa nič robiť. Ak naozaj nastal problém, ktorý s vami súvisí, treba to povedať nahlas.
Niekto vám chce proste ublížiť. Možno preto, že ste ublížili vy jemu. Aj tu však platí, že je potrebné sa skôr ozvať, než mlčať…
Niekto to potrebuje. Veľa ľudí potrebuje chvíľku času na to, aby vychladli a nepovedali niečo, čo by ľutovali, aby si problém rozmysleli, než ho začnú riešiť. Aj v tomto prípade, keď človek úplne oprávnene potrebuje čas pre seba, by mal o svojom zámere mlčať podať správu.
Niekto vám chce „dať lekciu“. A teda ukázať, že sa bez vás zaobíde. Čaká, že vám to dôjde, že skrytá správa: Pozri sa, ako sa mi bez teba darí. doputuje na miesto určenia. No, často nedoputuje, pretože naša reakcia môže byť skôr zahltenie otázkami, spochybňovaním seba samého alebo zlosť.

Manipulace ve výchově

Manipulace ve výchově

Mgr. et Mgr. Pavla Koucká Psycholožka, vystudovala jednooborovou psychologii na Filozofické fakultě a jednooborovou biologii na Přírodovědecké fakultě Univerzity Karlovy. Věnuje se především práci s rodiči: v Kolpingově azylovém domě pro matky s dětmi a ve své soukromé praxi. Vedla časopis Psychologie dnes, pracovala na Pražské lince důvěry a na Lince bezpečí. Je spoluautorkou knihy Výchova láskou a autorkou knih Zdravý rozum ve výchově a Uvolněné rodičovství. Publikační aktivity Mgr. et Mgr. Pavly Koucké najdete v naší Odborné knihovně.

0:12 Je manipulace častou příčinou problému, se kterým zá vámi klienti přijdou?
0:38 Trvá dlouho rozpoznat, že problémem je právě manipulace? Je pro terapeuta zjevná?
2:12 Je si manipulování vědom i sám manipulátor?
4:38 Dalo by se rozvést, jakou podobu může mít pozitivní manipulace?
6:24 Je patologická manipulace léčitelná?
9:02 Je patologický manipulátor schopen podstoupit terapii?
9:21 Platí, že manipulátory jsou často ti, kteří se s manipulací setkali v dětství?
10:01 Jaké jsou nejhorší dopady manipulace pro další život?
12:02 Mají lidé, kteří se v dětství setkali s manipulací zvýšenou míru sebereflexe?
13:59 Kde je hranice mezi zdravou a nezdravou manipulací?
16:47 Co může rodiči pomoct v tom, aby si uvědomil, že se stává manipulátorem?
19:13 Rovná se patologický manipulátor psychopat? Nebo jde o různé diagnózy?
20:07 Přejímá dítě manipulativní vzorec a stává se samo manipulátorem v kolektivu, ve kterém se pohybuje?
21:20 Jak lze nejlépe „přežít“ dětství s patologickým manipulátorem?
23:19 Prohrává nakonec manipulátor? Nepřichází o důležitou citovou vazbu?
25:19 Setkala jste se s tím, že již dítě samo řeší, že je manipulované?
YouTube

ČLOVEK VO VÍRE PREMIEN: Ako médiá formujú našu realitu?

Digitálne média, sociálne siete formujú podvedome myslenie nielen dospelých ale aj detí. Deti už nemajú detstvo ako to bolo v minulosti…

Prof. ThDr. PaedDr. Ing., vysokoškolský profesor Gréckokatolíckej teologickej fakulty, spolu s moderátorom, otcom Ľubomírom Petríkom, diskutovať na tému PRAVDA ALEBO LOŽ? AKO MÉDIÁ FORMUJÚ NAŠU REALITU? Vedecko-pedagogicky sa špecializuje na žurnalistiku a etiku médií.

Prevzaté z YouTube kanála LOGOS TV https://www.youtube.com/@LOGOSTV-grkat

Overtonovo okno – čiže od extrému k záväznému úkonu

Na to, aby sa istý názor stal zákonom, musí získať podporu väčšinovej spoločnosti. Niekedy k tomu prispievajú extrémne idey. Ich zavedenie do politickej diskusie slúži na to, aby sa tie idey dostali do hlavného prúdu. To je princíp tzv. Overtonovho okna.

Spoločenskí vedci Joseph Overton a jeho komentátor Joshua Treviño tvrdili, že politické názory možno klasifikovať podľa nasledujúcej škály: zakázané, radikálne, prijateľné, rozumné, populárne a legálne. Politici, ktorí zastávajú verejné funkcie, musia vyjadrovať názory, ktoré sú verejne akceptovateľné. Ak budú hlásať tézy „zakázané“ alebo „radikálne“, v najlepšom prípade získajú na svoju stranu oddanú skupinku fanúšikov, ale vyvolajú rozhorčenie väčšiny. To je zjavne primálo na to, aby ich podporili masy, získali verejnú funkciu a mohli presadzovať zákony. Na druhej strane práve hlásanie extrémnych a radikálnych názorov niekedy prispieva k zmenám v hlavnom prúde spoločnosti. Osoba vnímaná ako radikál dlho nemôže byť zvolená do vysokej funkcie. Jej tlak sa však pričiní o posun Overtonovho okna. To, čo sa považuje za populárne a legálne, sa začne meniť.
Predpokladajme, že väčšina spoločnosti je za zavedenie dávky v nezamestnanosti od 120 do 200 eur. Zrazu jedna skupina začne intenzívne požadovať jej zvýšenie na 500 eur. Tieto myšlienky síce nebudú akceptované, tvrdenie sa však stane plnohodnotným názorom v rámci verejnej diskusie. Radikáli síce mnohých ľudí okamžite nepresvedčia, ale pod ich vplyvom si väčšina politikov a verejnosti aspoň trochu poopraví svoje názory. Hlavný „umiernený“ prúd spoločnosti sa napokon prikloní k podpore 200 – 300 eur. V reakcii na prieskumy verejnej mienky ju politici akceptujú a dávky sa primerane zvýšia.
Po určitom čase bude dokonca možná situácia, keď sa Overtonovo okno posunie natoľko, že dominantným zákonom sa stane pohľad spočiatku považovaný za zakázaný alebo radikálny. Na to je však nevyhnutné organizované, rázne a niekedy dlhodobé pôsobenie.

Homo-manželstvá“
Z toho plynie jednoduchý záver: extrémne názory sa pričiňujú o zmenu toho, čo je považované za normu. V podobnom duchu môžeme uvažovať o spoločenských zmenách týkajúcich sa homosexuálneho hnutia. Od zákazu homosexuálnych kontaktov, ktorý bol v 20. storočí v mnohých krajinách bežný, sa dospelo k akceptácii homosexuálnych „manželstiev“.
Je to výsledok systematického vplyvu hnutia LGBT na médiá či vedu. Podľa Pew Forum v roku 2004 bolo 60 % Američanov proti homosexuálnym „manželstvám“, zatiaľ čo 31 % vyjadrovalo iný názor. V nasledujúcich rokoch sa tieto proporcie takmer úplne zmenili. Podľa štúdie z roku 2019 61 % Američanov je za homosexuálne „manželstvá“, a 31 % je proti.
Homosexuálne kontakty boli počas väčšiny histórie Spojených štátov zakázané. Vo viac ako tucte štátov tomu tak bolo až do roku 2003, keď Najvyšší súd USA zakázal aplikáciu zákonov proti sodomii v Texase a vo viacerých štátoch USA súčasne. V roku 2015 nasledoval ďalší krok – povinnosť uznať legalizáciu homo-manželstva v celých Spojených štátoch amerických. Takto aktívna menšina presadila svoju agendu v najsilnejšom a stále ešte relatívne kresťanskom národe.