3. – Hnev – UZDRAVUJÚCA CESTA ŽIVOTA

Veľa ľudí nosí v sebe veľkú bolesť, spôsobenú zlyhaním iných alebo zraňujúcimi udalosťami, do ktorých sa v živote dostali. Tento program má dopomôcť k pochopeniu a prežitiu uzdravujúcej cesty zo zármutku, rozhorčenia a zatrpknutia a tiež k zmiereniu sa s tým, čo sa už nedá zmeniť. Srdcom týchto duchovných cvičení je proces odpustenia: s Božou pomocou môže oslobodiť a uzdraviť zranené srdce.

Zdroj: https://www.youtube.com/channel/UCrMsYJqB77GnEDPt4iDuB7A

BUĎME VIAC ŽIRAFY A MENEJ ŠAKALI. AKO? CEZ NENÁSILNÚ KOMUNIKÁCIU.

Poviete si: „Prečo by som sa mal/a zaujímať o nejakú nenásilnú komunikáciu? Veď nie som násilník. Na nikoho nekričím, ľudí neosočujem a neurážam ani nenapádam. Som slušný človek. Toto sa ma netýka.“
Ak je to skutočne, tak potom už to samo o sebe je skvelé. Avšak ak sa začítate, zistíte, že nenásilná komunikácia hovorí aj o takých formách násilia, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Často si ich dokonca neuvedomujeme vôbec. Ich dopad preto v skutočnosti môže byť ešte silnejší a o to ničivejší. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, o akom násilí je reč a čo robiť aby sme sa s ním naučili narábať, aby sme boli skôr žirafy ako šakali, dočítate sa o tom na nasledujúcich riadkoch.
Poviete si: „Prečo by som sa mal/a zaujímať o nejakú nenásilnú komunikáciu? Veď nie som násilník. Na nikoho nekričím, ľudí neosočujem a neurážam ani nenapádam. Som slušný človek. Toto sa ma netýka.“

Ak je to skutočne, tak potom už to samo o sebe je skvelé. Avšak ak sa začítate, zistíte, že nenásilná komunikácia hovorí aj o takých formách násilia, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Často si ich dokonca neuvedomujeme vôbec. Ich dopad preto v skutočnosti môže byť ešte silnejší a o to ničivejší. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, o akom násilí je reč a čo robiť aby sme sa s ním naučili narábať, aby sme boli skôr žirafy ako šakali, dočítate sa o tom na nasledujúcich riadkoch.

Marshall Rosenberg, autor konceptu Nenásilnej komunikácie (NVC – Nonviolent Communication) a zakladateľ Centra pre Nenásilnú komunikáciu, vyrastal v prostredí a v časoch, v ktorých v USA zúrili rasové konflikty, antisemitizmus, a denne bol v škole i v uliciach svedkom rôznych foriem násilia. Vyštudoval psychológiu a pôsobil ako mediátor – venoval sa riešeniu konfliktov po celom svete na rôznych úrovniach (osobné, pracovné, politické…).

Hľadal spôsob ako spolu lepšie vychádzať a postupovať v prípade konfliktu. Ako čo najviac minimalizovať násilie, ktorého sa ľudia tak kruto dopúšťali (a naďalej sa bohužiaľ dopúšťajú).

Rozvinul komunikačný model, ktorý v štyroch krokoch predstavuje spôsob ako s rešpektom voči sebe aj voči druhým komunikovať, dávať najavo svoje pocity a potreby, hľadať spoločnú dohodu a riešenie konfliktných situácií.
Čo je teda Nenasilná komunikácia?

2. Emócie / UZDRAVUJÚCA CESTA ŽIVOTA

Veľa ľudí nosí v sebe veľkú bolesť, spôsobenú zlyhaním iných alebo zraňujúcimi udalosťami, do ktorých sa v živote dostali. Tento program má dopomôcť k pochopeniu a prežitiu uzdravujúcej cesty zo zármutku, rozhorčenia a zatrpknutia a tiež k zmiereniu sa s tým, čo sa už nedá zmeniť. Srdcom týchto duchovných cvičení je proces odpustenia: s Božou pomocou môže oslobodiť a uzdraviť zranené srdce.

1. – Popieranie | UZDRAVUJÚCA CESTA ŽIVOTA

Veľa ľudí nosí v sebe veľkú bolesť, spôsobenú zlyhaním iných alebo zraňujúcimi udalosťami, do ktorých sa v živote dostali. Tento program má dopomôcť k pochopeniu a prežitiu uzdravujúcej cesty zo zármutku, rozhorčenia a zatrpknutia a tiež k zmiereniu sa s tým, čo sa už nedá zmeniť. Srdcom týchto duchovných cvičení je proces odpustenia: s Božou pomocou môže oslobodiť a uzdraviť zranené srdce.

UZDRAVUJÚCA CESTA ŽIVOTA (Úvod)

Veľa ľudí nosí v sebe veľkú bolesť, spôsobenú zlyhaním iných alebo zraňujúcimi udalosťami, do ktorých sa v živote dostali. Tento program má dopomôcť k pochopeniu a prežitiu uzdravujúcej cesty zo zármutku, rozhorčenia a zatrpknutia a tiež k zmiereniu sa s tým, čo sa už nedá zmeniť. Srdcom týchto duchovných cvičení je proces odpustenia: s Božou pomocou môže oslobodiť a uzdraviť zranené srdce.

Duchovný pohľad je prepojený s modernými poznatkami psychológie, ktorá cez typické ľudské etapy žialenia vedie človeka postupne k opravdivému odovzdaniu zranení Pánovi v modlitbe a sviatostných sláveniach.

páter ThLic. Josef Hegglin, MSC sr. (1946-2021)
Miroslava, CJ (Mgr. Martina Lukčíková)
Mgr. Erika Kopisová, psychologička
brožúrka UZČ (v prílohe): https://www.archiv.mci.sk/josef-heggl…​ kamera, strih: https://www.mci.sk/

prevzaté z YouTube kanála:
https://www.youtube.com/watch?v=pL7HMkVI6ps

Odpustenie: prvý kľúč k uzdraveniu

Nedostatok lásky, či neláska tohto sveta a zlá interpretácia udalostí života spôsobili, že sme sa ocitli vo väzení vlastných vnútorných zranení. Často sme nepríjemne prekvapení našimi neprimeranými reakciami v istých životných situáciách a divíme sa odkiaľ sa to v nás vzalo. Sme zviazaní hnevom, nenávisťou, neopodstatneným strachom napríklad z autorít, neschopnosťou prijať kritiku, obavou z neprijatia, kritickými výhradami ku všetkému a každému, nedostatkom úcty k sebe samému, posudzovaním, súdením a mnohými ďalšími vlastnosťami, ktoré nám brania prežívať lásku a prijať pokoj do srdca, ktorý nám Boh ponúka. Veľakrát sme sa mohli presvedčiť, že nemáme na to, aby sme sa z tohto väzenia dostali vlastnými silami. Je tu však niekto, kto má moc nás odtiaľ dostať. Ten, ktorý: „vskutku niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4 – 5), ten, ktorý zomrel na kríži za nás aj preto, aby sme znovu nadobudli stratenú slobodu – Ježiš Kristus. On môže vstúpiť do väzenia našich problémov, pokiaľ mu otvoríme dvere, pretože kľúče od zámku držíme v ruke my sami. Tie kľúče sa volajú „odpustenie“ a „pokánie“.
Na prvý pohľad sa zdá byť nelogické robiť pokánie a odpustiť niekomu, ktorý nám svojou necitlivosťou, či zlobou, zbabral život. Skôr by sme očakávali, že on by sa mal kajať, prísť za nami a poprosiť o odpustenie. Boh samozrejme túži, aby to urobil a začal žiť život lásky, ale nútiť ho k tomu nebude. Ak však chceme oslobodenie od našich problémov teraz, musíme prísť s iniciatívou my.

Prečo je potrebné odpustiť? Veď podľa „našej spravodlivosti“ by sme mali mať právo neodpustiť, ba dokonca sa odplatiť za zlo: „Nezľutuješ sa nad ním, ale: život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku a nohu za nohu!“ (Dt 19, 21). Ak však pozorne čítame evanjeliá, zistíme, že Ježiš vyučoval o potrebe odpustenia tak často, až sa ho Peter opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21). Potreba odpustenia sa dokonca dostala aj do modlitby, keď učeníci žiadali Ježiša, aby ich naučil správne sa modliť: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6, 12). Ale stále zostala nezodpovedaná otázka, prečo je odpustenie také dôležité. Aby sme to pochopili musíme spoznať, ako veľmi sme sa my previnili voči Bohu! Náš hriech nelásky je taká veľká urážka Božej lásky, že mohol byť odčinený jedine krvou a dobrovoľnou, zástupnou smrťou nevinného a nekonečne milujúceho človeka. Túto podmienku mohol splniť len Boží Syn, Ježiš Kristus – nevinný, ktorý zaplatil za našu vinu. A práve kríž, nástroj Jeho nesmierne bolestivej smrti, najjasnejšie ukazuje na obludnosť našich hriechov, ale aj na inú dôležitú skutočnosť, a to, že Boh nám tu obrovskú urážku voči Nemu odpustil! Ak Boh odpustil nám, nemali by sme to isté urobiť tým, ktorí nám ublížili? „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33). Odpustiť máme preto že:
Boh odpustil nám; máme brvno v očiach ktoré nám bráni vidieť náš hriech voči Bohu a chceme odstraňovať triesku nelásky voči nám (Mt 7, 3),
ten kto nás zranil je Božie stvorenie, Boh ho miluje amá sním tak isto ako snami plán,
Boh chce, aby sme odpustili; neodpustenie je neposlušnosť voči Bohu,
dovoľujeme Bohu pracovať stým, kto nás zranil (nedržíme ho vo väzení svojho neodpustenia).

Uzdravenie, exorcizmus

Rozlišovanie duchov, modlitby uzdravenia a oslobodenia

Každý dar, ktorý sa vyskytuje v spoločenstve, nielen vo veriacom, musí byť podrobený skúmaniu svojho pôvodu. Veď je známe pomenovanie diabla ako „Božia opica“, ktorý dokáže napodobniť rôzne zázraky a dary, len aby poplietol a zvábil človeka. Aj Sv. písmo nás vyzýva: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte či sú z Boha. Lebo do sveta vyšlo veľa falošných prorokov. Božieho ducha poznáte podľa toho: Každý duch ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele ie z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie ie z Boha. To ie duch Antikrista, o ktorom ste počuli, že príde a už teraz ie vo svete. (1 Jn 4,1-3)
 
Základným rozlíšením je rozoznávanie ovocia, cieľu a spôsobu využitia daru, ktorý vždy sleduje dobro spoločenstva: „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná, alebo z bodliakov figy?“ (Mt 7,16) Ak chýba niektorý z požadovaných momentov a je buď zvýrazňovaná osoba obdarovaného, alebo je príčinou rozdelenia, pravdepodobne jeho pôvod nebude z Boha. Kritéria rozlišovania sa ďalej delia na subjektívne (posudzujúce vyššie spomenuté fakty i mentálne zdravie obdareného) a objektívne, ktoré zohľadňujú všeobecné kritériá viery a morálky:
upevnenie viery v Krista, ako jediného Vykupiteľa a Pána
– prijímanie charizmy ako daru nerozdielnej a jednej Trojice
– jednota spoločenstva miestnej a všeobecnej cirkvi, prejavujúca sa v otvorenosti a poslušnosti
– úcta k Bohorodičke
– súhlas so Sv. Písmom a náukou Cirkvi
– prínos pre spoločenstvo, osobné duchovné obohatenie a prejavy lásky, ako znaku  a základnej vlastnosti Ducha. (
Porov. Degro, I.: Rozlišovanie chariziem, Spoločenstvo sv. Michala, Košice 2008).

Ak človeku niektorý z aspektov nespĺňa, obyčajne sa to zvykne prejaviť aj inými skutočnosťami, zväčša zviazanými alebo s osobným prospechom, alebo s uzavretím, či rozpadom spoločenstva. Rozumné, zdravé a duchovné spoločenstvo však chápe svoju základnú úlohu v podporovaní miestnej Cirkvi službou a modlitbou, ktorá je významnou pomocou práve v situáciách s vplyvom zlého ducha, a to nielen u člena spoločenstva, ale u hociktorého človeka.
Proces sa uskutočňuje za pomoci modlitby uzdravenia a oslobodenia. Mnohé formy duchovnej neslobody totiž súvisia s nevyriešenými vzťahmi s inými ľuďmi, dokonca aj z minulosti. Vtedy ide obyčajne o liečenie rodových koreňov, kde sa človeka a spoločenstvo s ním modlí za predkov, ktorý potrebujú našu duchovnú pomoc.
Osobitnou modlitbou, miestami podobnou exorcizmu, je modlitba oslobodenia. Nejde o exorcizmus, ale dôvernú prosbu za oslobodenie od zlého ducha. Táto modlitba môže priniesť účinky exorcizmu, ktorý vykonávajú len biskupi, alebo nimi poverení kňazi. K tejto modlitbe, vo svojej podstate súkromnej, sú však pozvaní všetci veriaci. Známymi orodovníkmi, ktorí oslobodzovali od zlého Ducha práve na tomto základe, opierajúcom sa o ich svätý život, boli neexorcisti ako sv. Benedikt, sv. František Assiský, sv. Leopold Mandič, sv. Katarína Sienská.