V súčasnosti sa veľa hovorí o vzťahoch, či už partnerských, v rodinách, medzi priateľmi, kolegami na pracovisku, o medzinárodných vzťahoch. Ľudia žijú v nefunkčných, nenaplnených, prázdnych vzťahoch bez lásky a úcty, a to buď z povinnosti, zo slušnosti alebo jednoducho zo strachu zo zmeny alebo zo zlyhania, že keď zo vzťahu odídu, nezvládnu prevziať zodpovednosť za seba samých do svojich vlastných rúk.
Digitálne média, sociálne siete formujú podvedome myslenie nielen dospelých ale aj detí. Deti už nemajú detstvo ako to bolo v minulosti…
Prof. ThDr. PaedDr. Ing., vysokoškolský profesor Gréckokatolíckej teologickej fakulty, spolu s moderátorom, otcom Ľubomírom Petríkom, diskutovať na tému PRAVDA ALEBO LOŽ? AKO MÉDIÁ FORMUJÚ NAŠU REALITU? Vedecko-pedagogicky sa špecializuje na žurnalistiku a etiku médií.
Prevzaté z YouTube kanála LOGOS TV https://www.youtube.com/@LOGOSTV-grkat
Otec Ľ. Petričko vysvetľuje kedy je odpustenie uzdravujúce
Pokora sa mnohými vníma ako cnosť pochybnej hodnoty. Často má nesprávny výklad, že na to, aby človek bol pokorným, je potreba sa neustále podriaďovať alebo degradovať v prítomnosti iných.
Nepochopená pokora môže byť veľmi nebezpečná, ak sa chápe spôsobom, ktorý je v rozpore s jej pôvodným významom biblickej duchovnosti a židovsko-kresťanskej tradície. Ľudia s nízkou sebaúctou často interpretujú pokoru ako formu agresie a opovrhovania sebou samým. Táto „pokora“ môže byť dokonca aj formou pokrytectva alebo výhovorkou na lenivosť, keď sa úmyselne podceňujeme. Vyhýbame sa ťažkostiam súvisiacim s dosahovaním nášho plného potenciálu tým, že popierame, že sme ho vôbec schopní dosiahnuť.
Aká pokora nie je
Pokora by sa nemala zamieňať s nízkou sebaúctou, nesmelosťou, pocitmi menejcennosti alebo sebapoškodzovania. Aj keď byť pokorným znamená priznať si vlastné ťažkosti, nedostatky a obmedzenia, neznamená to, že na nich budeme za každú cenu pútať pozornosť. Pokora znamená žiť v pravde a prijať, že nie sme dokonalí. Pokora nie je o podceňovaní druhých, ale o realizme. Mnoho ľudí si myslí, že sú pokorní, hoci v skutočnosti stále hovoria o tom, akí sú nešťastní a biedni, pričom sa zameriavajú výlučne na seba, čo je skrytá forma pýchy.
Skutočná pokora neznamená neustále sa pozerať na vlastnú malosť a porovnávať sa s druhými. Porovnávať sa znamená ustavične sa zaoberať sebou samým a vidieť ostatných ako hrozbu. Skromní ľudia nepotrebujú cítiť, že sú lepší ako ostatní. Zároveň sa nepoddávajú len tomu, čo chcú iní ľudia, a ani sa nenechávajú utláčať. Majú jednoducho širší a hlbší pohľad na realitu, v ktorej vidia svoje vlastné miesto bez toho, aby museli diskutovať o tom, kto je lepší alebo horší. Pokora nie je cnosť, ktorú si treba vydobyť, aby sme dosiahli vlastnú dokonalosť, čo v skutočnosti často vedie k pýche. Ide skôr o rozpoznanie pravdy o sebe a jej prijatie.
Bežne používaná veta „podľa môjho skromného názoru“ nie je ničím iným ako skrytou pýchou. Keď sa pokora príliš vystavuje navonok, už to nie je pokora. Keď niekto povie: „Som naozaj skromný človek,“ nie je pokorný. Pokora sa nerozhlasuje; praktizuje sa v tichu. Ak je niekto pokorný, iní to vedia, ale nikto sa nemôže označiť ako „pokorný človek“. Preto pokorní ľudia nezvyknú vyčnievať. Nevyhľadávajú reklamu – najmä nie na to, aby sa prezentovali ako „pokorní“.
Okrem toho odpustenie si vyžaduje oveľa väčšiu silu ako neodpustenie. A tiež si treba uvedomiť, že negatívne emócie môžu sprevádzať proces odpustenia. Znie to teda síce paradoxne, ale pri odpustení sa má zmeniť ten, komu bolo ublížené. Aj o tomto si povieme na prednáške s názvom: Čo s odpustením?
Pasívno-agresívne správanie je pre vzťah rovnako deštrukčné ako negatívne emócie, ktoré sú jasne pomenované a ihneď viditeľné.
Niektorí ľudia nedokážu otvorene riešiť konflikty. Dochádza u nich vtedy k pasívno-agresívnemu správaniu, ktoré je riadené ich vnútorným hnevom. Takéto správanie však ich vzťahom škodí ešte viac. Ako ho u ľudí rozpoznať a reagovať naň?
Určite ste sa už aj vy stretli s pasívne-agresívnym správaním. Pri pasívno-agresívnom správaní ide napríklad o pasívny vzdor. Je to obranný mechanizmus a nie vždy je vedomý. Medzi črty takéhoto človeka patrí napríklad dvojzmyselnosť, tendencia sťažovať sa, vymýšľanie výhovoriek, či odkladanie povinností a tvrdohlavosť.
Príkladom takéhoto správania môže byť klasická situácia zo školských internátov, kedy sa nerozprávate s druhými osobami priamo, avšak ak vám niečo vadí, napíšete to na lístoček. Alebo ste pred svojim súrodencom schovávali jeho obľúbenú hračku, pretože vždy, keď sa s ňou hral, bol extrémne hlučný a vám to vadilo. Alebo ak váš partner odmietne ísť s vami nakupovať, vezmete so sebou ovládač od televízora, aby nemohol pozerať televíziu.
Príkladov pasívnej agresie je nespočetne veľa. Toto správanie sa používa na to, aby sme sa vyhli priamej konfrontácii či konfliktu, avšak ak budete vždy voliť cestu pasívnej agresie a nie priamej konfrontácie, vaše vzťahy môžu z dlhodobého hľadiska veľmi utrpieť. Je vôbec možné konfrontovať takéto správanie? Ako byť asertívny, udržať komunikáciu a nenechať si pasívno-agresívnym správaním zničiť vzťah?
Prevzaté z YouTube kanála https://www.youtube.com/@farnostkristakralapresov-s4027
