Značka: Homeopatia

Dr. Vladimír Bíba, Mgr. Aleš Franc a kolektív.

Homeopatia sa v ČR stala veľmi populárnou a rozšírenou metódou liečenia. V tomto článku sa zaoberáme jej okultným pôvodom a praxou.

Citácie sú z odborných publikácií (českých aj zahraničných) významných predstaviteľov všetkých homeopatických smerov. Odbornými aspektami homeopatie sa zaoberá kniha J. Heřta a kolektívu: „Homeopatie, clusterová a anthroposofická medicína“, Nakladateľstvo LN, 1997. Toto pojednanie sme písali pre kresťanskú laickú verejnosť, a preto sme volili jednoduché a zrozumiteľné vyjadrenia.

Princípy, na ktorých je homeopatia založená

A) Princíp podobnosti (Similia similibus curentur) Tento nosný zákon homeopatie hovorí, že látka vyvolávajúca u zdravého človeka určité príznaky vraj dokáže liečiť chorého, ktorého choroba sa prejavuje podobnými príznakmi. Princíp podobnosti je kľúčom pre voľbu homeopatika pri liečbe.
B) Životná sila (Dynamis) Homeopatia verí, že živý organizmus je ovládaný duchovnou životnou silou, ktorá je zodpovedná za život organizmu a riadi aj jeho hmotné telo. Jej narušenie sa v tele prejaví ako choroba. Homeopatická liečba preto smeruje k ovplyvneniu tejto životnej sily, a jej uzdravenie má viesť následne i k uzdraveniu hmotného tela.
C) Pôvodca choroby (miasma) Homeopatická teória odmieta, že by príčiny chorôb boli materiálneho pôvodu. Za pôvodcu choroby sa považuje narušenie životnej sily tzv. „miasmatami“ – znečisteniami, ktoré sú vždy pôvodu duchovného. Hahnemann veril v existenciu troch základných miasmatických chorôb: vnútorného syfilis, vnútorného svrabu a vnútornej kvapavky, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné choroby.
D) Princíp nekonečne malých dávok (infinitenzimálne dávky) Tento princíp tvrdí, že preparát sa stáva tým účinnejším, čím viac je zriedený. Za najúčinnejšie preparáty sa považujú tie, ktoré neobsahujú ani jednu molekulu východzej, „účinnej“ látky.
E) Princíp riedenia (potenciácia) Liečivá látka sa do konečnej koncentrácie narieďuje (potenciuje). Táto látka sa v pomere 1:9 (označuje sa ako D1), alebo 1:99 (označuje sa ako C1) pridá do tekutiny (najčastejšie voda, alebo zriedený lieh) a zmes sa pretrepáva. z takto pretrepanej zmesi sa zoberie 1 diel, ktorý sa v rovnakom pomere mieša s tekutinou a rovakým spôsobom sa spracováva. Každé riedenie sa značí nárastom indexu o jednotku (napr. D2, D3….Dx resp C2…..Cx).
F) Princíp dynamizácie (pretrepávanie) Pretrepávanie pri potenciácii sa nazýva dynamizácia. Podľa homeopatickej teórie sa týmto trepaním uvoľňuje z látky jej duchovná esencia, ktorá je tu v nedynamizovanom stave „zviazaná hmotou“. Táto duchovná esencia má byť vlastným nositeľom účinku homeopatického preparátu. Konečná lieková forma homeopatika od určitého riedenia (D24, resp. C12) neobsahuje ani jednu molekulu východzej látky a je tvorená buď samotným cukrom (u granúl, alebo bobúľ), alebo rozpúšťadlom, obvykle liehom (u roztokov, kvapiek).
G) Liek terénny (konštitučný) Homeopatickí pacienti sú podľa svojich fyzických dispozícií a povahových vlastností rozdelení do niekoľkých typov (konštitúcií). Každej konštitúcii zodpovedá určitá homeopatická substancia, na ktorú tento typ reaguje pri liečbe.
Účinnosť homeopatie ani mechanizmus jej prípadného pôsobenia sa nikdy nepodarilo vedecky preukázať. Jej princípy sú celkom nezlučiteľné s vedeckými poznatkami biológie, fyziky, chémie i farmakológie. Odborníci preto predpokladajú, že všetky prípady uzdravenia sú „placebo efektom“. Spolu s homeopatmi tak predpokladajú, že homeopatia aspoň priamo neškodí. Ak však chceme vysvetliť vplyv homeopatie na človeka, musíme sa pozrieť na jej duchovné pozadie. Ak ju sledujeme z tejto strany, zistíme veľmi skoro a zreteľne, že je duchovnou náukou, vyrastajúcou z okultných koreňov. Cieľom snahy o jej vedecké vysvetlenie je pokus túto skutočnosť zastrieť.

Okultný pôvod homeopatie
Zakladateľom metódy je nemecký lekár Ch. F. Samuel Hahnemann (1755-1843), ktorého postulátov sa homeopati pridŕžajú podnes. O Hahnemanovom najúspešnejšom diele „Organon racionálnej liečby“ i dnes prehlasujú, že „celé generácie homeopatických lekárov od čias Hahnemanna až po súčasnosť vychádzajú z Organonu“ [1].
Hahnemann opakovane prehlasoval, že homeopatia je „božská“ metóda a prehlasoval ju za „spásnu pravdu“ [1 str. 9]. Napísal, že ten kto ju používa „priamo sa naväzuje na božstvo, na stvoriteľa sveta“ [1 str.10]. Homeopatiu mu vraj zjavil samotný boh, ktorého nazýval „Veľkým duchom, ktorého uctievajú všetci obyvatelia všetkých slnečných systémov“ [14 str.11]. „Bolo načase, aby múdry a dobrotivý stvoriteľ a udržiavateľ človeka učinil prietrž týmto hanebnostiam (mienená prax klasickej medicíny) a vyjavil liečiteľské umenie, ktoré je opakom už zmieneného… Bol najvyšší čas, aby dobrotivý stvoriteľ dal objaviť homeopatiu“ napísal ďalej [1, str. 49-50].
Hoci sa Hahnemann sám považoval za jediného v dejinách, kto vykonal skutočnú revíziu dovtedajšej medicíny a pri tom našiel cestu k pravde, homeopatický pedagóg dr. Burnett pri štúdiu Hahnemannovho diela dokonca zapochyboval, či je Hahnemannova teória skutočne pôvodná [16, str 16]. Veď zákon podobnosti poznal už Hippoktrates v 5. stor. pred n.l., nepatrnými dávkami liečiv liečil už Paracelsus v 16. stor. a teória životnej sily bola rozpracovaná už v Rgvédách v 10. stor. pred n. l. Duchovnú esenciu dobýjali z hmoty už stredovekí alchymisti a o zajatí ducha hmotou špekulovali gnostici od antiky cez stredovek až k metafyzikom minulého storočia.
Niet sa čo diviť, že i mnohé iné ezoterické liečebné smery majú k homeopatii veľmi blízko. Medzi nimi zvlášť mesmerizmus, Kresťanská veda a tiež Jungiánska psychoanalýza.