Kategória: Pokánie – zmena myslenia

Pokora sa mnohými vníma ako cnosť pochybnej hodnoty. Často má nesprávny výklad, že na to, aby človek bol pokorným, je potreba sa neustále podriaďovať alebo degradovať v prítomnosti iných.

Nepochopená pokora môže byť veľmi nebezpečná, ak sa chápe spôsobom, ktorý je v rozpore s jej pôvodným významom biblickej duchovnosti a židovsko-kresťanskej tradície. Ľudia s nízkou sebaúctou často interpretujú pokoru ako formu agresie a opovrhovania sebou samým. Táto „pokora“ môže byť dokonca aj formou pokrytectva alebo výhovorkou na lenivosť, keď sa úmyselne podceňujeme. Vyhýbame sa ťažkostiam súvisiacim s dosahovaním nášho plného potenciálu tým, že popierame, že sme ho vôbec schopní dosiahnuť.

Aká pokora nie je
Pokora by sa nemala zamieňať s nízkou sebaúctou, nesmelosťou, pocitmi menejcennosti alebo sebapoškodzovania. Aj keď byť pokorným znamená priznať si vlastné ťažkosti, nedostatky a obmedzenia, neznamená to, že na nich budeme za každú cenu pútať pozornosť. Pokora znamená žiť v pravde a prijať, že nie sme dokonalí. Pokora nie je o podceňovaní druhých, ale o realizme. Mnoho ľudí si myslí, že sú pokorní, hoci v skutočnosti stále hovoria o tom, akí sú nešťastní a biedni, pričom sa zameriavajú výlučne na seba, čo je skrytá forma pýchy.
Skutočná pokora neznamená neustále sa pozerať na vlastnú malosť a porovnávať sa s druhými. Porovnávať sa znamená ustavične sa zaoberať sebou samým a vidieť ostatných ako hrozbu. Skromní ľudia nepotrebujú cítiť, že sú lepší ako ostatní. Zároveň sa nepoddávajú len tomu, čo chcú iní ľudia, a ani sa nenechávajú utláčať. Majú jednoducho širší a hlbší pohľad na realitu, v ktorej vidia svoje vlastné miesto bez toho, aby museli diskutovať o tom, kto je lepší alebo horší. Pokora nie je cnosť, ktorú si treba vydobyť, aby sme dosiahli vlastnú dokonalosť, čo v skutočnosti často vedie k pýche. Ide skôr o rozpoznanie pravdy o sebe a jej prijatie.
Bežne používaná veta „podľa môjho skromného názoru“ nie je ničím iným ako skrytou pýchou. Keď sa pokora príliš vystavuje navonok, už to nie je pokora. Keď niekto povie: „Som naozaj skromný človek,“ nie je pokorný. Pokora sa nerozhlasuje; praktizuje sa v tichu. Ak je niekto pokorný, iní to vedia, ale nikto sa nemôže označiť ako „pokorný človek“. Preto pokorní ľudia nezvyknú vyčnievať. Nevyhľadávajú reklamu – najmä nie na to, aby sa prezentovali ako „pokorní“.

V istom zmysle možno povedať, že hlavnou témou Biblie je hriech a odpustenie. Hriech a odpustenie je tiež obsahom Eucharistickej modlitby. 

“Večný a všemohúci Bože, tvoja moc sa prejavuje práve v milosrdenstve a odpustení…” A skutočne, mať skúsenosť Božej lásky znamená  toto poznanie – viem, že som hriešnik, ktorému bolo odpustené. Odpustenie je znakom Božej lásky.
Naše prílišné zdôrazňovanie zákonníckej stránky hriechu vedie k tomu, že chceme mať “čistý štít”, “ísť na spoveď”, mať pocit, že sme pripravení začať odznova. Dôvodom, prečo sú naše nové začiatky tak často neúspešné je to, že sme neprenikli k podstate hriechu a odpustenia.

Skutočnou konverziou srdca prejdeme vtedy, ak v modlitbe skutočne prejdeme cestou hriechu a odpustenia. Iba potom sa môžem v hĺbke  svojho srdca naozaj dotknúť túžby milovať Pána celým srdcom. Sviatosť zmierenia sa potom stane oslavou Pánovej lásky, posvätným stretnutím so vzkrieseným Pánom. Ak spoveď pre mňa znamená práve toto, potom jej časté slávenie mi môže byť veľkou pomocou vrastania do Božej lásky. Ak sviatosť zmierenia je pre mňa stále iba vymenovávanie hriechov, potom potrebujem prežiť skúsenosť uzdravenia. Potrebujem byť oslobodený od strachu, viny, zákonníctva.

Silné pocity viny, výčitiek, sebaodmietania sú živené príliš individualistickým prístupom k hriechu a odpusteniu. Niektoré dimenzie hriešnosti sú nám spoločné našou príslušnosťou k rôznym spoločenským skupinám. Vcelku nechtiac prijímam hriešne postoje, ktoré sú vlastné západnej kultúre, konzumnej spoločnosti, príslušnosti k mužskému pohlaviu, atď. Slávenie sviatosti zmierenia v spoločenstve môže byť veľmi prospešné. Odvedie ma to od prílišného zaujatia mojím hriechom k uvedomeniu si, že sme ľudia hriešni, omilostení a milovaní.

Hriech (odmietnutie milovať Pána celým srdcom) nezmizne “iba tak” z nášho života. Hriešnosť zostane súčasťou nášho života. Ale toto je záležitosť Božej lásky, ktorá je oveľa mocnejšia. Sme v procese neustáleho rastu, ako ľudstvo i ako jednotlivci, a to skrze nekonečne sa opakujúci proces hriechu a odpustenia. Ale je tiež pravda, že sú chvíle skutočnej konverzie. Objavujú sa i veľké “skoky vpred”. Za pokánie a odpustenie sa musím modliť so živým očakávaním, že Boh mi dá to, o čo prosím.

Jedným z najistejších znakov toho, že naozaj odpovedám na Boží dar odpustenia, je môj súcit voči všetkým tým, ktorí – hoci hriešni – sú objektom tej istej nekonečnej lásky a milosrdenstva. Zrejme potom nebudem tým nespravodlivým sluhom v Matúšovi 18, ktorému bol odpustený obrovský dlh a ktorý, stretnúc svojho spolu – sluhu chytil ho pod krk a vymáhal od neho zanedbateľný obnos peňazí.

Duch kritiky a radikálnej nespokojnosti s nedokonalým, hriešnym svetom odíde z môjho srdca.
Zmierenie nezostáva iba na úrovni jednotlivca s Bohom, ale zahŕňa i vzťah človeka ku všetkému stvorenstvu, k všetkým iným ľuďom a k sebe samému. Boh mi odpúšťa. Tu nie je problém. Ťažkosť spočíva v mojej neschopnosti odpustiť sebe samému, ktorá je zakorenená v previnení.

Dar odpustenia je zdarma. Môžem ho však prijať iba vtedy, ak prijímam Cestu, ktorou je Kristus. Skrze vieru a krst vstupujem do jeho života, na jeho cestu, ktorá je cestou kríža a vzkriesenia. Prijať dar obrátenia prináša so sebou nevyhnutnosť nasledovania Krista.