Konverzia srdca

V istom zmysle možno povedať, že hlavnou témou Biblie je hriech a odpustenie. Hriech a odpustenie je tiež obsahom Eucharistickej modlitby. 

“Večný a všemohúci Bože, tvoja moc sa prejavuje práve v milosrdenstve a odpustení…” A skutočne, mať skúsenosť Božej lásky znamená  toto poznanie – viem, že som hriešnik, ktorému bolo odpustené. Odpustenie je znakom Božej lásky.
Naše prílišné zdôrazňovanie zákonníckej stránky hriechu vedie k tomu, že chceme mať “čistý štít”, “ísť na spoveď”, mať pocit, že sme pripravení začať odznova. Dôvodom, prečo sú naše nové začiatky tak často neúspešné je to, že sme neprenikli k podstate hriechu a odpustenia.

Skutočnou konverziou srdca prejdeme vtedy, ak v modlitbe skutočne prejdeme cestou hriechu a odpustenia. Iba potom sa môžem v hĺbke  svojho srdca naozaj dotknúť túžby milovať Pána celým srdcom. Sviatosť zmierenia sa potom stane oslavou Pánovej lásky, posvätným stretnutím so vzkrieseným Pánom. Ak spoveď pre mňa znamená práve toto, potom jej časté slávenie mi môže byť veľkou pomocou vrastania do Božej lásky. Ak sviatosť zmierenia je pre mňa stále iba vymenovávanie hriechov, potom potrebujem prežiť skúsenosť uzdravenia. Potrebujem byť oslobodený od strachu, viny, zákonníctva.

Silné pocity viny, výčitiek, sebaodmietania sú živené príliš individualistickým prístupom k hriechu a odpusteniu. Niektoré dimenzie hriešnosti sú nám spoločné našou príslušnosťou k rôznym spoločenským skupinám. Vcelku nechtiac prijímam hriešne postoje, ktoré sú vlastné západnej kultúre, konzumnej spoločnosti, príslušnosti k mužskému pohlaviu, atď. Slávenie sviatosti zmierenia v spoločenstve môže byť veľmi prospešné. Odvedie ma to od prílišného zaujatia mojím hriechom k uvedomeniu si, že sme ľudia hriešni, omilostení a milovaní.

Hriech (odmietnutie milovať Pána celým srdcom) nezmizne “iba tak” z nášho života. Hriešnosť zostane súčasťou nášho života. Ale toto je záležitosť Božej lásky, ktorá je oveľa mocnejšia. Sme v procese neustáleho rastu, ako ľudstvo i ako jednotlivci, a to skrze nekonečne sa opakujúci proces hriechu a odpustenia. Ale je tiež pravda, že sú chvíle skutočnej konverzie. Objavujú sa i veľké “skoky vpred”. Za pokánie a odpustenie sa musím modliť so živým očakávaním, že Boh mi dá to, o čo prosím.

Jedným z najistejších znakov toho, že naozaj odpovedám na Boží dar odpustenia, je môj súcit voči všetkým tým, ktorí – hoci hriešni – sú objektom tej istej nekonečnej lásky a milosrdenstva. Zrejme potom nebudem tým nespravodlivým sluhom v Matúšovi 18, ktorému bol odpustený obrovský dlh a ktorý, stretnúc svojho spolu – sluhu chytil ho pod krk a vymáhal od neho zanedbateľný obnos peňazí.

Duch kritiky a radikálnej nespokojnosti s nedokonalým, hriešnym svetom odíde z môjho srdca.
Zmierenie nezostáva iba na úrovni jednotlivca s Bohom, ale zahŕňa i vzťah človeka ku všetkému stvorenstvu, k všetkým iným ľuďom a k sebe samému. Boh mi odpúšťa. Tu nie je problém. Ťažkosť spočíva v mojej neschopnosti odpustiť sebe samému, ktorá je zakorenená v previnení.

Dar odpustenia je zdarma. Môžem ho však prijať iba vtedy, ak prijímam Cestu, ktorou je Kristus. Skrze vieru a krst vstupujem do jeho života, na jeho cestu, ktorá je cestou kríža a vzkriesenia. Prijať dar obrátenia prináša so sebou nevyhnutnosť nasledovania Krista.

Odpustenie či nenávisť? Boží Duch či duch Jezabel ?

Na jednej strane rozvášnený dav. Ozývajú sa výkriky: Do basy s ním!…Na šibenicu!…Na druhej strane mĺkve ticho. Ľútostivý pohľad do davu plný lásky ku každému človeku…dokonca i k odsúdeniahodným ľudom – zlodejom, smilníkom, …vrahom. Nenávisť postavená voči láske.

Toto sa v bežnom živote denno- denne opakuje. V malých obmenách. Miesto farizejov a zákonníkov sú okrem ľahko manipulovateľných neveriacich ľudí, chtivých robiť všetko, čo sa im zachce bez ohľadu na cestu Desatora i skupina ľudí, ktorí si hovoria „kresťania“, „charizmatici“, „spasení“… Ľudia či nadľudia žijúci v svojej bubline, majúc iba svoju pravdu, svoje dary, mávajúc v rukách Bibliou avšak neuznávajúc nikoho iného okrem seba a ľudí majúci rovnaký názor.. „Preč s ním! Ukrižuj ho! Nepasuje nám! Hovorí inak, ako my chceme…“ Pravá Pravda však popri nich tichučko preteká, ako malý pramienok čerstvej, sviežej vody. Zabúdajú, že ich „pravda“ je postavená na piesku, kde sa prameň vody stráca. Ich pravda je postavená na falošných hlasoch zaznievajúcich v ich mysliach, nepripúšťajúc, že by to mohol byť niekto iný, ako Duch Svätý. Ignaciánske rozlišovanie je pre nich španielskou dedinou. Nevšímajú si, že sa do nich nebadane vkradla nenávisť nahrádzajúc lásku ku každému človeku. Postavili proti sebe postavy, ktoré im akosi nepasujú, nezdieľajú ich názor. To je pre nich dobré odôvodnenie, ospravedlnenie ich nenávisti: “ Lebo ….!

Samo-spravodlivosť. Duch Jezabel, majster samo-spravodlivosti, duch ničiaci vzťahy, manipulujúci, klamúci, ovládajúci davy, nebadane zabíjajúci lásku v človeku k človeku, ničiaci a tlmiaci Božieho Ducha. Duch pod rúškom náboženstva, vytvárajúc svoje deti, politické modly skrývajúce sa pod falošnou kresťanskou maskou sľubujúcou blahobyt, kŕmiacou svoje deti misou straníckej či parlamentnej šošovice.

Priateľu, po atentáte na premiéra Slovenska dozrel čas sa nad sebou zamyslieť na ktorej strane barikády stojím… Či kričím v rozvášnenom dave pod transparentom so šibenicou, transparentami plnými nenávisti a smrtiacich slov…?, alebo ticho, s Božím pokojom, ľútostivo a nechápajúc hľadím na rozvášnený dav plný diabolských emócií prihovárajúc sa za nich: …Otče, odpusť im lebo nevedia čo robia“…

Odpor voči Bohom ustanovenej autority je v Božích očiach vzburou. Každá vzbura má za následok trest, skôr či neskôr… Diabol, duch Jezabel je plný nenávisti, klamstva, manipulácie. Je duchom vzbury ničiac v človeku ľudskosť, vzťahy, životy Božích detí. Žijeme v dobe, kedy sa javí, že diabol a jeho stratégie – klamstvo, manipulácia, nenávisť víťazia. Rovnako, ako sa zdalo v časoch Krista na Kalvárií. Vieme, aké bolo pokračovanie – zmŕtvychvstanie Ježiša. Víťazstvo života nad smrťou.

Aký je teda správny smer a postoj kresťana v týchto ťažkých časoch? Hľadajme príklad v Ježišovej matke Márií stojacej spolu s apoštolom Jánom a ženami pod krížom. Utíšenie emócií, rozlíšenie dobra od zla, robenie pokánia, prosiť o odpustenie, odpustiť. Viera v Božie Slovo, vo víťazstvo ukrižovaného Krista. Zmena života podľa Božieho Slova, nasledovanie a zjednotenie sa s Kristom. Konečné víťazstvo je pred nami.

Priateľu preto neváhaj, vykroč správnym smerom! Ešte je čas milosti…Dobre zváž, komu dáš moc konať. Diablovi či Bohu…

Pokánie – Cesta k Bohu

Odpustenie je prvým kľúčom, ktorým môžeme otvoriť dvere, aby mohol prísť Ježiš so svojou uzdravujúcou mocou. Druhým kľúčom je pokánie.
Pre slovo pokánie sa v Starom zákone používajú dva výrazy: 1. naham (ľutovať, zmeniť zmýšľanie), 2. šub (obrátiť sa, vrátiť sa). V Novom zákone sú použité výrazy metanoeo, metamelomai (zmena mysle, teda aj ľutovať, pociťovať výčitky). V každom prípade, pokánie znamená skrze ľútosť zmeniť zmýšľanie.

Čo je však skutočná ľútosť? Boh často ukazuje zlé veci nášho života prostredníctvom svedomia. Mať výčitky ešte neznamená ľutovať. Musíme k nim zaujať stanovisko. Sme sklamaní, že sme zlú vec neurobili lepšie, či sa chlácholíme tým, že to robia aj iní, alebo naozaj ľutujeme to, čo nám svedomie vyčíta? A ak áno, prečo to ľutujeme? Ľutovať totiž môžeme napríklad aj to, že zlo ktoré sme vykonali vyšlo najavo, alebo že za to budeme potrestaní! Ľutovať môžeme aj zo strachu napríklad z Božieho hnevu, z pekla! To však nie je skutočná ľútosť. Tá by mala byť motivovaná láskou.

Opravdivé pokánie znamená:
Zmeniť svoje myslenie: začíname si uvedomovať hrôzu hriechu a jeho dôsledky. Spoznávame, kým sme sami v sebe a to, ako sa hriech Bohu hlboko protiví.
Zmeniť svoje konanie:
1) odvraciame sa od hriechu;
2) podriaďujeme svoje životy Bohu;
3) konáme tak, ako nám Boh vraví vo svojom slove.

Tri dôležité prvky pokánia:
1) Pokánie je záležitosťou poznania:
Potrebujeme si uvedomiť špinu nášho hriechu v očiach Boha a porovnať svoje hriechy s jeho svätosťou.
2) Pokánie je záležitosťou citu:
Ak si dôsledne uvedomíme svoj stav pred Bohom, vyvolá to v nás citovú reakciu, ktorá zahŕňa hlboký pocit previnenia a ľútosti (Iz 6, 5; Ž 51, 9).
3) Pokánie je záležitosťou vôle:
Pokánie zahŕňa aj vôľu – skutok poslušnosti. Keď pochopíme, čo máme pred Pánom a voči blížnym korigovať a urobíme to. Niekedy budeme musieť danú vec korigovať opakovane až dovtedy, kým sa „nový návyk“ nestane súčasťou nášho nového charakteru.

Pokánie nie je len jednorazový akt, je to postoj nášho srdca založený na našom každodennom vzťahu s Bohom.

Ovocie tohto pokánia je, že:
-keď sme konfrontovaní, prijímame pravdu,
-zameriavame pozornosť na zranených a na Boha,
-pociťujeme škodu, ako keby sa stala nám,
-berieme zodpovednosť za vlastné konanie,
-prijímame následky hriechu,
-dovoľujeme Bohu zmeniť naše srdce a zmýšľanie,
-vytvárame si nové návyky, čo spôsobuje náš duchovný rast,
-rozhojňuje sa v nás Božie požehnanie a zažívame oslobodenie od zlozvykov.

Vypnite televízor a čítajte Sväté písmo!

Sme pozvaní k zmene zmýšľania, obráteniu srdca. Ako? Cez pokánie! Vyzval ľudí na charizmatickej konferencii v Trnave otec Matúš Marcin.

o. Matúš Marcin

Odvoláva sa na evanjelium, kde Ján Krstiteľ vyzýval na pokánie. „Robte pokánie, lebo sekera je už priložená ku stromu. A prichádza ten, kto pšenicu zhromaždí v sýpke, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“. Otec Marcin si ďalej kladie otázku v akej dobe žijeme. „Keď sa pýtali pápeža Benedikta, že aký je jeho názor, či už nežijeme pred príchodom Ježiša Krista. Tak odpovedal, že si myslí, že sme sa k tomu príchodu značne priblížili. Nepovedal Ježiš sestre Faustíne, že toto je už posledné zjavenie? Ježiš ponúka milosrdenstvo ako poslednú záchranu pre hriešnikov. Pre nás všetkých,“ hovorí o. Marcin. Otec Marcin ďalej poukázal na silu ruženca o ktorom Panna Mária hovorila, že zastaví vojny. „Myslíš, že ružencom, ktorý zastaví vojny, nezastavíš aj vojnu vo svojej domácnosti? Hádku s mužom, či deťmi?“ Pozrite si video a dozviete sa viac o tom, že cieľom nie sú modlitby, ale získať Ducha Svätého.

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=Mt6CVpN2tSM