Slovo, ktoré sa v Starej zmluve bežne používa pre pokánie, je shub, čo znamená „zmeniť spôsob konania, odvrátiť sa, alebo vrátiť sa späť“ (Sinclair Ferguson, The Grace of Repentance. (Wheaton, IL: Crossway, 2010), s. 15-16). Toto slovo sa často používalo pre fyzický návrat, ako pri návrate Božieho ľudu zo zajatia. Ale tiež sa používalo na vyjadrenie duchovného návratu k Bohu.
Odpustenie je prvým kľúčom, ktorým môžeme otvoriť dvere, aby mohol prísť Ježiš so svojou uzdravujúcou mocou. Druhým kľúčom je pokánie.
Pre slovo pokánie sa v Starom zákone používajú dva výrazy: 1. naham (ľutovať, zmeniť zmýšľanie), 2. šub (obrátiť sa, vrátiť sa), v Novom zákone sú použité výrazy metanoeo, metamelomai (zmena mysle, teda aj ľutovať, pociťovať výčitky). V každom prípade, pokánie znamená skrze ľútosť zmeniť zmýšľanie.
Čo je však skutočná ľútosť? Boh často ukazuje zlé veci nášho života prostredníctvom svedomia. Mať výčitky ešte neznamená ľutovať. Musíme k nim zaujať stanovisko. Sme sklamaní, že sme zlú vec neurobili lepšie, či sa chlácholíme tým, že to robia aj iní, alebo naozaj ľutujeme to, čo nám svedomie vyčíta? A ak áno, prečo to ľutujeme? Ľutovať totiž môžeme napríklad aj to, že zlo ktoré sme vykonali vyšlo najavo, alebo že za to budeme potrestaní! Ľutovať môžeme aj zo strachu napríklad z Božieho hnevu, z pekla! To však nie je skutočná ľútosť. Tá by mala byť motivovaná láskou.
Opravdivé pokánie znamená:
Zmeniť svoje myslenie: začíname si uvedomovať hrôzu hriechu a jeho dôsledky. Spoznávame, kým sme sami v sebe a to, ako sa hriech Bohu hlboko protiví.
Zmeniť svoje konanie:
1) odvraciame sa od hriechu;
2) podriaďujeme svoje životy Bohu;
3) konáme tak, ako nám Boh vraví vo svojom slove.
Tri dôležité prvky pokánia:
1) Pokánie je záležitosťou poznania:
Potrebujeme si uvedomiť špinu nášho hriechu v očiach Boha a porovnať svoje hriechy s jeho svätosťou.
2) Pokánie je záležitosťou citu:
Ak si dôsledne uvedomíme svoj stav pred Bohom, vyvolá to v nás citovú reakciu, ktorá zahŕňa hlboký pocit previnenia a ľútosti (Iz 6, 5; Ž 51, 9).
3) Pokánie je záležitosťou vôle:
Pokánie zahŕňa aj vôľu – skutok poslušnosti. Keď pochopíme, čo máme pred Pánom a voči blížnym korigovať a urobíme to. Niekedy budeme musieť danú vec korigovať opakovane až dovtedy, kým sa „nový návyk“ nestane súčasťou nášho nového charakteru.
Pokánie nie je len jednorazový akt, je to postoj nášho srdca založený na našom každodennom vzťahu s Bohom.
Ovocie tohto pokánia je, že:
-keď sme konfrontovaní, prijímame pravdu,
-zameriavame pozornosť na zranených a na Boha,
-pociťujeme škodu, ako keby sa stala nám,
-berieme zodpovednosť za vlastné konanie,
-prijímame následky hriechu,
-dovoľujeme Bohu zmeniť naše srdce a zmýšľanie,
-vytvárame si nové návyky, čo spôsobuje náš duchovný rast,
-rozhojňuje sa v nás Božie požehnanie a zažívame oslobodenie od zlozvykov.
Sme pozvaní k zmene zmýšľania, obráteniu srdca. Ako? Cez pokánie! Vyzval ľudí na charizmatickej konferencii v Trnave otec Matúš Marcin. Odvoláva sa na evanjelium, kde Ján Krstiteľ vyzýval na pokánie. „Robte pokánie, lebo sekera je už priložená ku stromu. A prichádza ten, kto pšenicu zhromaždí v sýpke, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“. Otec Marcin si ďalej kladie otázku v akej dobe žijeme. „Keď sa pýtali pápeža Benedikta, že aký je jeho názor, či už nežijeme pred príchodom Ježiša Krista. Tak odpovedal, že si myslí, že sme sa k tomu príchodu značne priblížili. Nepovedal Ježiš sestre Faustíne, že toto je už posledné zjavenie? Ježiš ponúka milosrdenstvo ako poslednú záchranu pre hriešnikov. Pre nás všetkých,“ hovorí o. Marcin. Otec Marcin ďalej poukázal na silu ruženca o ktorom Panna Mária hovorila, že zastaví vojny. „Myslíš, že ružencom, ktorý zastaví vojny, nezastavíš aj vojnu vo svojej domácnosti? Hádku s mužom, či deťmi?“ Pozrite si video a dozviete sa viac o tom, že cieľom nie sú modlitby, ale získať Ducha Svätého.
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=Mt6CVpN2tSM
Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť, ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB“. Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Pokánie to je radostný návrat domov, návrat k Otcovi. V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!“ a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.
Pokora je mnohými vnímaná ako cnosť pochybnej hodnoty, pretože sa často nesprávne vykladá tak, že na to, aby človek bol pokorným, je potrebné sa neustále podriaďovať alebo degradovať v prítomnosti iných.
Nepochopená pokora môže byť veľmi nebezpečná, ak sa chápe spôsobom, ktorý je v rozpore s jej pôvodným významom biblickej duchovnosti a židovsko-kresťanskej tradície. Ľudia s nízkou sebaúctou často interpretujú pokoru ako formu agresie a opovrhovania sebou samým. Táto „pokora“ môže byť dokonca aj formou pokrytectva alebo výhovorkou na lenivosť, keď sa úmyselne podceňujeme. Vyhýbame sa ťažkostiam súvisiacim s dosahovaním nášho plného potenciálu tým, že popierame, že sme ho vôbec schopní dosiahnuť.