Odpustenie či nenávisť? Boží Duch či duch Jezabel ?

Na jednej strane rozvášnený dav. Ozývajú sa výkriky: Do basy s ním!…Na šibenicu!…Na druhej strane mĺkve ticho. Ľútostivý pohľad do davu plný lásky ku každému človeku…dokonca i k odsúdeniahodným ľudom – zlodejom, smilníkom, …vrahom. Nenávisť postavená voči láske.

Toto sa v bežnom živote denno- denne opakuje. V malých obmenách. Miesto farizejov a zákonníkov sú okrem ľahko manipulovateľných neveriacich ľudí, chtivých robiť všetko, čo sa im zachce bez ohľadu na cestu Desatora i skupina ľudí, ktorí si hovoria „kresťania“, „charizmatici“, „spasení“… Ľudia či nadľudia žijúci v svojej bubline, majúc iba svoju pravdu, svoje dary, mávajúc v rukách Bibliou avšak neuznávajúc nikoho iného okrem seba a ľudí majúci rovnaký názor.. „Preč s ním! Ukrižuj ho! Nepasuje nám! Hovorí inak, ako my chceme…“ Pravá Pravda však popri nich tichučko preteká, ako malý pramienok čerstvej, sviežej vody. Zabúdajú, že ich „pravda“ je postavená na piesku, kde sa prameň vody stráca. Ich pravda je postavená na falošných hlasoch zaznievajúcich v ich mysliach, nepripúšťajúc, že by to mohol byť niekto iný, ako Duch Svätý. Ignaciánske rozlišovanie je pre nich španielskou dedinou. Nevšímajú si, že sa do nich nebadane vkradla nenávisť nahrádzajúc lásku ku každému človeku. Postavili proti sebe postavy, ktoré im akosi nepasujú, nezdieľajú ich názor. To je pre nich dobré odôvodnenie, ospravedlnenie ich nenávisti: “ Lebo ….!

Samo-spravodlivosť. Duch Jezabel, majster samo-spravodlivosti, duch ničiaci vzťahy, manipulujúci, klamúci, ovládajúci davy, nebadane zabíjajúci lásku v človeku k človeku, ničiaci a tlmiaci Božieho Ducha. Duch pod rúškom náboženstva, vytvárajúc svoje deti, politické modly skrývajúce sa pod falošnou kresťanskou maskou sľubujúcou blahobyt, kŕmiacou svoje deti misou straníckej či parlamentnej šošovice.

Priateľu, po atentáte na premiéra Slovenska dozrel čas sa nad sebou zamyslieť na ktorej strane barikády stojím… Či kričím v rozvášnenom dave pod transparentom so šibenicou, transparentami plnými nenávisti a smrtiacich slov…?, alebo ticho, s Božím pokojom, ľútostivo a nechápajúc hľadím na rozvášnený dav plný diabolských emócií prihovárajúc sa za nich: …Otče, odpusť im lebo nevedia čo robia“…

Odpor voči Bohom ustanovenej autority je v Božích očiach vzburou. Každá vzbura má za následok trest, skôr či neskôr… Diabol, duch Jezabel je plný nenávisti, klamstva, manipulácie. Je duchom vzbury ničiac v človeku ľudskosť, vzťahy, životy Božích detí. Žijeme v dobe, kedy sa javí, že diabol a jeho stratégie – klamstvo, manipulácia, nenávisť víťazia. Rovnako, ako sa zdalo v časoch Krista na Kalvárií. Vieme, aké bolo pokračovanie – zmŕtvychvstanie Ježiša. Víťazstvo života nad smrťou.

Aký je teda správny smer a postoj kresťana v týchto ťažkých časoch? Hľadajme príklad v Ježišovej matke Márií stojacej spolu s apoštolom Jánom a ženami pod krížom. Utíšenie emócií, rozlíšenie dobra od zla, robenie pokánia, prosiť o odpustenie, odpustiť. Viera v Božie Slovo, vo víťazstvo ukrižovaného Krista. Zmena života podľa Božieho Slova, nasledovanie a zjednotenie sa s Kristom. Konečné víťazstvo je pred nami.

Priateľu preto neváhaj, vykroč správnym smerom! Ešte je čas milosti…Dobre zváž, komu dáš moc konať. Diablovi či Bohu…

Pokánie – Cesta k Bohu

Odpustenie je prvým kľúčom, ktorým môžeme otvoriť dvere, aby mohol prísť Ježiš so svojou uzdravujúcou mocou. Druhým kľúčom je pokánie.
Pre slovo pokánie sa v Starom zákone používajú dva výrazy: 1. naham (ľutovať, zmeniť zmýšľanie), 2. šub (obrátiť sa, vrátiť sa). V Novom zákone sú použité výrazy metanoeo, metamelomai (zmena mysle, teda aj ľutovať, pociťovať výčitky). V každom prípade, pokánie znamená skrze ľútosť zmeniť zmýšľanie.

Čo je však skutočná ľútosť? Boh často ukazuje zlé veci nášho života prostredníctvom svedomia. Mať výčitky ešte neznamená ľutovať. Musíme k nim zaujať stanovisko. Sme sklamaní, že sme zlú vec neurobili lepšie, či sa chlácholíme tým, že to robia aj iní, alebo naozaj ľutujeme to, čo nám svedomie vyčíta? A ak áno, prečo to ľutujeme? Ľutovať totiž môžeme napríklad aj to, že zlo ktoré sme vykonali vyšlo najavo, alebo že za to budeme potrestaní! Ľutovať môžeme aj zo strachu napríklad z Božieho hnevu, z pekla! To však nie je skutočná ľútosť. Tá by mala byť motivovaná láskou.

Opravdivé pokánie znamená:
Zmeniť svoje myslenie: začíname si uvedomovať hrôzu hriechu a jeho dôsledky. Spoznávame, kým sme sami v sebe a to, ako sa hriech Bohu hlboko protiví.
Zmeniť svoje konanie:
1) odvraciame sa od hriechu;
2) podriaďujeme svoje životy Bohu;
3) konáme tak, ako nám Boh vraví vo svojom slove.

Tri dôležité prvky pokánia:
1) Pokánie je záležitosťou poznania:
Potrebujeme si uvedomiť špinu nášho hriechu v očiach Boha a porovnať svoje hriechy s jeho svätosťou.
2) Pokánie je záležitosťou citu:
Ak si dôsledne uvedomíme svoj stav pred Bohom, vyvolá to v nás citovú reakciu, ktorá zahŕňa hlboký pocit previnenia a ľútosti (Iz 6, 5; Ž 51, 9).
3) Pokánie je záležitosťou vôle:
Pokánie zahŕňa aj vôľu – skutok poslušnosti. Keď pochopíme, čo máme pred Pánom a voči blížnym korigovať a urobíme to. Niekedy budeme musieť danú vec korigovať opakovane až dovtedy, kým sa „nový návyk“ nestane súčasťou nášho nového charakteru.

Pokánie nie je len jednorazový akt, je to postoj nášho srdca založený na našom každodennom vzťahu s Bohom.

Ovocie tohto pokánia je, že:
-keď sme konfrontovaní, prijímame pravdu,
-zameriavame pozornosť na zranených a na Boha,
-pociťujeme škodu, ako keby sa stala nám,
-berieme zodpovednosť za vlastné konanie,
-prijímame následky hriechu,
-dovoľujeme Bohu zmeniť naše srdce a zmýšľanie,
-vytvárame si nové návyky, čo spôsobuje náš duchovný rast,
-rozhojňuje sa v nás Božie požehnanie a zažívame oslobodenie od zlozvykov.

Zmysel utrpenia

Zmysel utrpenia

– uistime sa, či naozaj rozumieme tomu, o čom je prednáška
– Ján Pavol II – Fatimské tajomstvo
– utrpenie rodiny a nutnosť prijať utrpenie dobrovoľne
– Ján Pavol II – ako apoštol Pavol – prečo teda utrpenie? veď Ježiš je víťaz!
– falošná predstava – čo sa zmenilo pri oslave Boha v Novom Zákone?
– Boh je suverénny, prečo teda neuzdraví všetkých?
– čo teda hovorí na záver o. Dominik?