Búchanie s rakvou o zem – povera?

Ste šokovaní ? Zase niečo nové… nič nové, iba nepoznané.

Po našich dedinách sa pri pohreboch praktizujú rôzne druhy pohanských zvykov – chytanie mŕtveho za palec na nohe (vraj, aby sa dotyčný nebál mŕtvych), zakrývanie zrkadiel (zo strachu pred prízrakom ), trojnásobné búchanie s rakvou o veraje dverí ( aby mŕtvy už nikdy neprešiel prah- aby sa už nevrátil ), hádzanie peňazí do hrobu ( aby mal nebohý čím zaplatiť na poslednej ceste) a mnohé iné.
   
             Trebníky – zbierka liturgických predpisov – nepojednávajú o žiadnych takýchto zvykoch a predpisoch. Ako sa vlastne do nášho obradu dostali ? Je to pozostatok  pohanských zvykov, ktoré sa ústnym podávaním  z pokolenia na pokolenie bez vysvetlenia a násilím ( …„ak toto neurobíš, tak ťa bude mŕtvy chodiť strašiť …“) dostali do súčasnosti. Snahou  zlého ducha je narušiť poslušnosť a dôveru voči Bohu od počiatku a tým porušiť 1. Božie prikázanie. Čo na to katolícka cirkev? V katechizme katolíckej cirkvi v článku 2110 a 2111  je napísané:  1. Božie prikázanie zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktorým sa pripisuje magická dôležitosť, potrebným aj nepotrebným praktikám.

V Starom zákone v knihe Deutoronómium 18, 9 – 12 sa píše: 
„Boh hovorí: 9 Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov! 10 Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, 11 zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. 12 Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.“ 

Čo je to zlorečenie, urieknutie a predmetové prekliatie?

Urieknutie, bosoráctvo, porobenie… Všetky tieto temné praktiky môžeme súhrnne vyjadriť jedným slovom: prekliatie.

Mons. ThDr. František Tondra píše, že zlorobenie (z lat. maleficium, ľudovo nazývané porobenie) „…je pokus spôsobiť blížnemu telesné a hmotné zlo pomocou zlého ducha… Je to hriech nielen proti náboženstvu, ale aj proti láske k blížnemu, prípadne aj proti spravodlivosti.“ 1Podobne ho aj sv. Tomáš Aquinský zaraďuje medzi smrteľné hriechy (Suma Theologiae, II, IIae, q. 76, a . 3).
Vzývanie zlého ducha v takomto prípade môže byť výslovné alebo zahrnuté. Výslovné znamená, že niekto obradmi alebo slovami priamo vzýva diabla o pomoc. O zahrnutom vzývaní morálny teológ Albert Beneš OP píše: „ Zahrnuto vzýva démona ten, kto používa rôzne tajuplné praktiky, ktoré sú prirodzene svojou povahou nespôsobilé, aby sa nimi dosiahol zamýšľaný cieľ. Pretože tieto praktiky nemôžu dosiahnuť cieľ samy osebe, dáva sa tu Satanovi možnosť zasiahnuť; pomoc sa očakáva nie od prirodzených prostriedkov, ani od Boha a jeho anjelov, teda dáva sa priestor démonom. Aj keď človek nemá výslovný úmysel paktovať so Satanom, žiada vyriešenie problémov od tajomných okultných síl.; pre prirodzenú nespôsobilosť určitých prostriedkov je nutné hovoriť o zahrnutom veštení. Sv. Tomáš zdôvodňuje, že použitie prostriedkov, ktoré sú samy osebe nespôsobilé predpokladá tichú nevyjadrenú zmluvu so zlými duchmi“. 2
Známy exorcista rímskej diecézy páter Gabriele Amorth uvádza, že toto diabolské úsilie sa deje viacerými spôsobmi: pomocou čiernej mágie, zlorečením, urieknutím a predmetovým prekliatím.

•  Pomocou čiernej mágie, čarodejníctva alebo satanských obradov. Prekliatie sa uskutočňuje prostredníctvom magických formúl a obradov, pri ktorých sa vzýva diabol. O takýchto praktikách hovorí Sv. Písmo jednoznačne: „ Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi…“ (Dt 18, 12).

•  Zlorečením. Pôvod zla je v diablovi, a preto, ak niekto praje druhému zlo, zahrnuto vzýva zlého ducha, aby dotyčnému človekovi uškodil. Ak ten, kto zlorečí, je v príbuzenskom vzťahu s tým, komu zlorečenie adresuje, účinok kliatby je omnoho horší. Napríklad, keď zlorečia rodičia svojim deťom alebo starí rodičia vnúčatám.

Křesťanství a okultismus

Kněz Jacques Verlinde (nar. 1947), zakladatel společenství „Rodina sv. Josefa“, prožil hlubokou zkušenost se světem okultismu a jeho praktikami.

Zažil však také ještě mnohem hlubší uzdravující a osvobozující zkušenost s Ježíšem Kristem, o čemž vydává svědectví v následujícím textu, který jsme doplnili o malý slovník pojmů a krátký dodatek.

Nebezpečí okultismu

P. Jacques Verlinde jako velmi nadaný maturoval již v 15 letech, promoval ve 24, pracoval jako nukleární chemik. Když mu v roce 1968 překřížila cestu Maharishi Mahesh jóga, jeho život se od základu změnil.

Šel za svým guru nejdříve do Španělska, pak do Indie. V letech 1971-1974 dychtivě nasával jako houba učení velkých hinduistických mistrů, praktikoval jógu a jiné techniky, které slibují vstup do božství až k dokonalosti, trávil celé měsíce v me­ditaci téměř bez jídla a bez spánku. Prožil samadhi – úplné sjednocení sám se sebou – jako fascinaci, nikoliv však jako obšťastnění. Za tím vším cítil „nesmírnou prázdnotu. Nic. Zmizí v tom i vlastní já“, jak dnes dosvědčuje. V této osamocenosti se ozval hlas: „Jak dlouho mě ještě necháš čekat, mé dítě?“ Po­znal Kristův hlas a vrátil se do Bruselu. Od té doby se pokouší o nový život. Denní mše svatá, modlitby, ale stále ještě kyvadélko a jiné paranormální praktiky. Cítí se jako míč v rukou okultních sil, a to navzdory křesťanské náboženské praxi.

Ještě jednou se obrátí k Bohu, tentokrát radikálně. Ode­vzdává Bohu všechny paranormální schopnosti, a konečně je svobodný. Jeho postupné uzdravování však trvá léta. R. 1983 přijímá kněžské svěcení. Následuje život v tichu a v modlitbě, ale také s četnými svědectvími. V roce 1990 se k němu připo­juje skupina studentů. Zakládají společenství Rodina sv. Jo­sefa. Protože tak prožil, co znamená okultismus, nešetří ná­mahou, aby varoval před koketováním s různými nabídkami New Age. P. Jacques Verlinde píše:

„Není pochyb: z takových zkušeností vyjde člověk jako psychická troska. Nemyslete si, že se můj dnešní stav ustálil měsíc po skončení s esoterickými zkušenostmi. Denně potkávám bezpočet hluboce zra­něných mladých lidí. Musí pod­stoupit dlouhou cestu uzdravo­vání a osvobozování. Jen tak je možno je postupně vytrhnout z jejich závislostí. Kdo se vydá malými kroky na tuto cestu, začne tak trochu s jógou, tro­chu se spiritismem a pohrává si s okultismem, nechá se tro­chu zasvětit do esoteriky, kon­zumuje do sebe po kapkách jed.

V čom je okultizmus a ezoterika nebezpečná pre deti

Čo hovoria odborníci na duchovný život na Harryho Pottera

Možno sa to ani nezdá pravdepodobné, ale tak isto deti, ako aj my všetci, okultizmus a ezoterika nás veľmi ohrozuje. Táto sa veľmi voľne a bez zábran propaguje. Tak škodí mnohým ľuďom, ktorí sú možno presvedčení, že jej užívaním robia správnu vec, ktorá by im mala pomôcť.

Opak je však pravdou, a preto chceme znovu napísať niečo o nebezpečenstve, ktoré deťom hrozí. Vojtech Kodet, O. Carm., súčasný generálny delegát Rádu karmelitánov v Čechách, kňaz, exercitátor a exorcista s bohatými skúsenosťami z tejto oblasti, uvádza nasledovné informácie.

Deti sa s okultizmom a ezoterikou stretávajú v škole, na výletoch, v táboroch atď. Dnes existuje veľa časopisov, kde sú podávané presné návody, ako prevádzať niektoré okultné praktiky: ako niekoho očarovať, prekliať, zlorečiť, snažiť sa niekoho čarami ovplyvniť, aby urobil toto alebo ono, aby sa do niekoho zaľúbil alebo aby sa niekomu niečo nepodarilo či prekazilo a podobne.

Ďalšou formou je takzvané vyvolávanie duchov – špiritizmus, ktoré deti v školách skúšajú, ako určitú formu zábavy. Tak isto si k tomu nachádzajú návody či už v časopisoch alebo na internete a medzi sebou si ich šíria, a potom následne skúšajú. Problém však nastáva v tom, že duše zomrelých nemožno vyvolať, nemožno s nimi komunikovať. Boh dáva za istých okolností možnosť, aby sa duše zomrelých istým spôsobom niekomu prejavili, ako to bolo napríklad v živote sv. Jána Bosca, ktorému duša zomrelého spolužiaka z kňazského seminára potvrdila existenciu života po smrti alebo ktorému sv. Dominik Sávio po smrti priniesol určité posolstvo o chlapcoch, ktorí mu boli zverení.

Iným prípadom je, keď sa duša, ktorá dostala pri osobnom súde po smrti rozsudok očistca, s Božím dovolením istým spôsobom pripomenie svojim blízkym, napríklad vo sne a pod., a tak im chce dať vedieť, že potrebuje, aby sa za ňu dali slúžiť sväté omše a aby sa za ňu blízki modlili, pretože sama si už pomôcť nemôže, ako nám to presne udáva katolícka vierouka. Tieto prípady poznáme zo spisov mystikov, napríklad sv. Jána Mária Vianneya, sv. Jána z Kríža alebo sv. Kataríny Janovskej.

Pri špiritizme si však zúčastnení myslia, že vyvolajú určitú dušu zomrelého, aby im povedala nejaké posolstvo. Omyl v tomto všetkom je ten, že dotyční ľudia nemajú do činenia s touto dušou zosnulého, ale majú do činenia so zlým duchom, démonom, s padnutým anjelom. Ako nám to uvádza katolícka vierouka, časť dogmatickej teológie nazývaná angeológia, teda náuka o anjeloch, anjeli majú vyššie poznanie a schopnosti ako človek. Nie sú viazaní na materiálne telo a poznávajú jediným úkonom poznania, teda nie diskurzívnym spôsobom, ako je to u človeka, ktorý sa musí prácne mnohé veci naučiť.

Preto padlí anjeli, démoni, poznajú napríklad tie veci, ktoré nikto iní nemá ako vedieť. Môžu to byť veci, ktoré sa týkajú duše, ktorú si dotyční ľudia myslia, že vyvolali. Majú však do činenia s démonom, ktorí napríklad túto dušu v minulosti pokúšal a pod. Preto špiritizmus vyzerá ako vyvolanie duše zosnulého, ale v skutočnosti ide o komunikáciu s démonom. Je to veľmi riskantné a škodlivé zahrávanie, ktoré vždy zanecháva dôsledky, pretože dotyční, ktorí sa takéhoto sedenia zúčastnia, dávajú svojou vôľou súhlas k tomu, aby na nich démon otvorene mohol pôsobiť. Preto sa nemožno diviť, keď sa neskôr dostavia negatívne následky. Ešte ťažšie môžu byť tieto následky pre deti, ktorých psychika je ešte krehká.

Nebezpečný okultizmus ! Bol som učeníkom okultného majstra. A skončil som na psychiatrii

Videl som, ako dokáže okultizmus liečiť a uzdravovať, akú má moc a kam to celé vedie. Rozhovor so Štefanom Esztergályosom.

Ako ste sa dostali k ezoterike a okultizmu?

Každý človek túži byť v niečom výnimočný. V deviatich rokoch som stratil otca a mama zostala sama s tromi školopovinnými deťmi, čo nebolo jednoduché pre ňu ani pre nás. Odvtedy som vo svojom živote prežíval veľkú frustráciu a zároveň hnev voči Bohu, že otec musel takto zomrieť. To spôsobilo, že som mal neskôr problém s autoritami a pomerne ťažko som sa pretĺkal životom. Veľa z nich ma nejakým spôsobom skúšalo zlomiť a potom boli aj také autority, ktoré ma mali rady, videli vo mne určitú výnimočnosť a vedeli ma v nej povzbudiť. S nimi som vedel spolupracovať. Jednoducho som hľadal svoju jedinečnosť. To bol kľúčový faktor v tom, že som sa neskôr v živote niečím takým zapodieval.

Kedy sa začalo vaše praktizovanie ezoteriky a okultu?

Vždy ma priťahovali nadprirodzené veci. Začalo sa to tým, že cez kamaráta som sa stretol s jedným známym, ktorého sme volali „majster” (úsmev). Bol to chalan, ktorý bol budhista, cvičil kung-fu a tai-či. Hovorili sme spolu o téme budhizmus verzus kresťanstvo a on ma veľmi ľahko presvedčil, že budhizmus je to pravé a kresťanstvo je trošku mimo. To svedčilo o tom, že som nemal správne znalosti, nepoznal som biblického Boha a nečítal som Písmo. A dovtedy som ešte nezažil obrátenie. Nemal som to v srdci, len nejakým spôsobom v rozume. Takže tento chlapík nemal až takú ťažkú prácu, aby ma ovplyvnil.