Rok: 2020

Každý z nás rád vracia na miesto, kde ho prijímajú takého aký je, kde ho milujú, kde sa necíti sám a opustený. Ale obklopený milovanými – jednoducho domov.

Tak by sme mali aj my – dcéry a synovia Nebeského Otca radi vracať do Domu, kde On stále prebýva. Ako matka neustále prebýva doma a s odchodom matky vyhasne teplo domova, ako matka neustále myslí na svoje deti, ktoré odišli z rodičovského domu, a vždy ich privíta s otvorenou náručou, keď sa vracajú, vybozkáva a načúva ich rozprávaniu, dodá silu, pokoj, povzbudí a zahrnie a obíjme svojou láskou, tak aj Boh neustále prebýva v chráme, neustále myslí na svoje milované dcéry a synov, ktoré odišli z jeho domu a trápia sa tam, kde žijú, a vždy si tieto svoje deti privinie v náručí, keď sa k Nemu vrátia, načúva ich rozprávaniu, zdieľa s nimi ich bolesti, starosti, povzbudí, naplní pokojom, múdrosťou, silou a odvahou a zahrnie láskou.

Ako padne ťažko matke, ak jej deti, prichádzajúc domov, ju ani nepozdravia, neobíjmu, ani si neuvedomia, že ona tam býva a správajú sa, akoby tam vôbec nebola. Ako jej zovrie srdce, keď im chce vliať do srdca pokoj, poradiť a oni k nej ani nedvihnú pohľad, ignorujú ju… Ako ťažko je aj Bohu ako Otcovi, keď jeho deti pri vstupe do jeho domu – do chrámu, ho ani nepozdravia, neuctia, možno si aj sadnú, ale všetko robia tak, akoby tam ani nebol, keď si neuvedomia, že On tam býva. Ako mu zovrie srdce ako milujúcemu Otcovi, keď svojim deťom chce vliať plnosť pokoja a lásky, poradiť im a oni k Nemu nedvihnú ani len raz pohľad svojho srdca, ingnorujú ho…

Kristus na nás na sv. omši čaká. Chce nás naplniť všetkými vyberanými milosťami, ktoré majú našu dušu posilniť, uzdraviť, očistiť a nasýtiť. A to tak, aby bola schopná ďalej kráčať a zvládnuť úlohy, ktoré sú pre ňu na dané obdobie pripravené…

My sme však tak plní všetkých možných vecí, ktoré do našich duší nepatria, že keď tam chce Kristus vložiť svoje dary a milosti, nemajú sa už ako dostať do preplneného srdca, odrážajú sa, stekajú po povrchu a dnu sa vôbec nedostanú. Ako sa hovorí: „Plný krčah nenaplníš… Musíš ho najprv vyliať…“
No povyhadzovanie všetkých tých obrovských balvanov, kameňov, štrku a piesku, zhnitých, splesnutých a zapáchajúcich odpadkov trvá dlho, ba niekedy je nám tak ľúto aj toho, aj tamtoho, aj tohoto tu ľaľa, že prakticky nič zo srdca nevyhodíme a potom darmo čakáme, že Ježiš s nami na sv. omši urobí zázraky a neprávom všetku vinu zvaľujeme na Ježiša: „Načo ja len chodím na tú sv. omšu, čo z toho mám? Nič to na mne nemení, stále som taký istý, ako predtým… Aj Ježiš je prikrátky na moje neduhy a hriechy, nepodarilo sa mu za tak dlhý čas so mnou niečo urobiť. Príliš dlho čakám, už ma to nebaví. Nebudem už chodiť do toho kostola. Je to zbytočné…“
A takto sa kvôli vlastnej vine my sami zbavujeme množstva pomoci pre svoj život. Potom, keď svoj život a situácie v ňom nezvládame, a tie nás doženú k nešťastiu, depresii a smútku, v prvom rade začneme vyčítať Bohu, prečo nič nerobil, prečo nás nechránil… Vtedy už akosi zabúdame na to, že Boh nám už dávno predtým ponúkal všetky možné spôsoby ochrany pred zlom, všetky dostupné varianty posilnenia sa a povzbudenia v konaní dobra a v boji proti zlu, a my ako slepí sme ich vôbec nevyužívali… Ako veľmi sa prekvapíme, keď nám toto všetko Boh raz ukáže v pravom svetle, keď sa pred ním po smrti postavíme tak veľmi sebaistí vo svojej viere vo vlastnú spravodlivosť a v Božiu nespravodlivosť a nedostatočnosť…