Mária Magdaléna „Rabi Ješua!“
Môj výkrik vyplašil kŕdeľ vtákov sediacich na strome.
Zatrepotali krídlami a vzniesli sa k oblohe.
Kľačala som pri Ježišovom hrobe a plakala. „Vari nestačilo, že ho zabili, ešte ani jeho mŕtve telo nenechali na pokoji!“ Na tráve predo mnou ležali nádobky plné voňavých olejov. Nebolo koho pomazať. Hrob je prázdny.
A zrazu stál predo mnou a prihováral sa mi: „ Mária“. Nemohla som tomu uveriť, že znova počujem svoje meno z jeho úst.
Keď na mňa prvýkrát položil ruky a prikázal zlým duchom, aby odišli z môjho života, bolo to ako keď vás po dlhých rokoch uvoľnia z pút a darujú slobodu. Tak rada som počúvala jeho slová. Tak rada som sa pozerala, ako objíma deti, ako dvíha z chatrného lôžka ochrnutého, ako sa nebojí dotknúť malomocného.
Cítila som ukrutnú bolesť a žiaľ, keď som videla jeho ruky pribité na kríž, keď som počula ako jeho ústa naposledy vykríkli a potom zmĺkli…a teraz stál predo mnou. Živý! Na tvári ani stopa po ranách a utrpení, odev mu žiaril.
„Choď k mojim bratom a povedz im, čo si videla.“
Och, ako rada som splnila toto Ježišovo želanie. Celú cestu som utekala, náhlivo som zabúchala na dvere domu, kde boli učeníci a len čo mi otvorili, zvestovala som : „ Videla som Pána!“ Smutne pokývali hlavami. „ Bola to ťažká úloha, natierať jeho mŕtve telo vonnými olejmi, však?“ opýtal sa jeden z nich.
„Ale nie! On žije. Rozprávala som sa s ním!“ V ich očiach som uvidela strach… a súcit. Akoby vraveli: chúďa, pomiatla sa od žiaľu.
Neverili mi!
Ale uverili. Najprv sa na vlastné oči presvedčili, že hrob je prázdny a potom… Potom Ježiš prišiel, ukázal svoje ruky a bok.
Rany, ktorými sme boli uzdravení.
Cena za naše dlžobné úpisy.
1. Pán Ježiš je odsúdený na smrť
Drahí moji. Ťažko sa mi píše, lebo moje oči sú ešte stále plné sĺz a srdce mám plné otázok. Kedy už Boh zhliadne na našu biedu a pošle Vykupiteľa? Lebo v minulých dňoch sfúkli ďalšiu sviečku našej nádeje…