5. Sv. omša – Prežehnanie sa pred vstupom

Preto si nemysli, že také prežehnanie sa so svätenou vodou na začiatku v kostole nič moc neznamená. Cez tvoju úprimnú vieru v Otcovu silu, ktorá pôsobí cez svätenú vodu, ťa môže Boh ochrániť od akéhokoľvek zla. Veríš mu ale? Skús to pri každom prežehnaní…
Keď niekto vojde do kostola, robí väčšinou jednu chybu – prežehnáva sa a v tom istom momente si aj kľaká pred bohostánkom. Prečo je to chyba? Nuž sú to dva rôzne úkony, ktoré vyjadrujú rôzne postoje srdca. Prvý úkon – prežehnanie vyjadruje vyznanie viery pred celým svetom: „Verím v Boha Otca, ktorý ma stvoril, v Boha Syna, ktorý ma svojím utrpením na kríži spasil a zachránil a v Boha Ducha Svätého, ktorý ma posilňuje, posväcuje a vedie k večnému cieľu – spoločenstvu s Bohom naveky…“ To, že pritom vytvoríš svojimi pohybmi na svojom tele veľký kríž, znamená, že si veriaci, že kríž je pre teba symbolom lásky, zmierenia, spásy, záchrany. Nielen tam, kde si sám, ale aj tam, kde sa na teba pozerajú iní okolo – veriaci, či neveriaci, budhisti, či moslimovia, posmievači či tí, ktorí tebou budú kvôli tomu opovrhovať. No a druhý úkon – pokľanknutie, je predovšetkým vzdanie úcty a poklony pred Kristom.

Vyznať Krista pred ľuďmi znamená priznať sa k nemu: „Áno, Pane, patrím k tebe a tebe, milujem ťa a si mojím najväčším pokladom…“ Potom – po smrti, tak to On sľúbil, sa ani On nebude hanbiť a pred svojím Otcom sa k tebe prizná: „Áno, Otec, tento patrí mne, milujem ho a je mojím pokladom…“ Ak sa budeš v jedálni školy, či pracoviska všelijako zamotávať, robiť si kvôli možnej hanbe či výsmechu krížiki na ruku pod stolom so slovami: „Veď, Pane Bože, to ti musí stačiť, veď som sa v podstate prežehnal…“, a robiť všetko tak, aby si nemusel priamo s hrdosťou vyznať pred všetkými svoju vieru, potom aj Kristus sa bude po tvojej smrti pred Otcom všelijako motať a nakoniec povie: „Tento? Nepoznám ho, neviem, kto to je, nepatrí mi, nepatrí ku mne, nie je v ňom ani kúsok mojej lásky a mojej odvahy… Nie… NAVEKY ho nepoznám…“ Naveky byť nepoznaný, naveky mimo prítomnosti toho nádherného Boha, ku ktorému si sa hanbil priznať pred ľuďmi, ktorí by ťa možno ani nevysmiali, možno ani neponížili. Naopak. Možno by sa niektorí rovnako ako ty prestali báť vyznať svoju vieru priamo bez hanby. Možno by si niekto povedal: „Ach, áno, Boh, ktorého som opustil, ten mi chýba…“ A opäť sa vráti k Bohu, vyspovedá sa a začne s Ním žiť nanovo po mnohých rokoch. Ani nevieš, koľko zázrakov môže Boh vykonať cez tvoju odvahu vyznať ho pred ľuďmi.
Veď čo je na tom, ak sa aj v reštaurácii alebo na inom verejnom mieste pred jedlom pomodlíš? Ešte sa mi nikdy nestalo, žeby ma niekto išiel za to zabiť, alebo žeby sa mi začal posmievať. A ak aj? Veď nemôžem čakať, že moja viera bude bez prekážok – čo nič nestojí, za nič nestojí. Prišiel som na to, že až to, čo si krvopotne vybojujem, až to si skutočne vážim, lebo viem, čo za tým všetko je, čo ma to stálo. Preto nech je symbol kríža na tvojom tele skutočne viditeľný – veľký a krásny a nie niečo nepochopiteľné, maličké kdesi na hrudi, akoby ti bolo zle a Ty si sa ovieval alebo odháňal muchu.

Preto je veľmi dôležité, aby si aj pri vstupe do kostola prežehnaním sa rukou namočenou v svätenej vode urobil znak kríža na svojom tele oddelene od pokľaknutia. Aby ti to pomohlo robiť kríž dôstojne, môžeš pri prežehnávaní a dotýkaní sa hlavy, srdca a ramien myslieť na tieto slová: „Otec, osvieť môj rozum a naplň ho múdrosťou, Syn, dotkni sa môjho srdca a rozpáľ ho svojou láskou, Duchu, posilni moje ramená, aby som vydržal všetko, čo na moje plecia naložíš, aby som vydržal niesť nielen svoj kríž, ale pomáhal kríž niesť aj iným. Amen.“

Prevzaté z : http://www.misie.sk