6. Sv. omša – Pokľaknutie

Nikdy nebolo počuť, že by si kráľ kľakol pred svojím poddaným. Práve naopak. Boh však so svojou úctou k človeku a k jeho slobode došiel až tak ďaleko, že v Eucharistii sa pokoril do malého kúsku chleba, aby sme ho mohli prijímať – On veľký a nekonečný sa podriaďuje nám a vydáva sa na milosť či nemilosť do našich rúk. On pred tebou v úcte skláňa svoj majestát, aby si sa do neho zaľúbil, do jeho poníženej veľkosti, milujúcej odvahy a šialenosti ísť až na kríž, aby ti dokázal svoju lásku, a zachránil ťa pre večnosť v svojej prítomnosti. Predstav si, že obrovský kráľ, o ktorom zistíš, že ťa má veľmi rád, príde ku tebe a skloní sa pred tebou. No nezíska si tvoje sympatie? A preto neváhaj aj ty pred takýmto svojím kráľom vyjadriť svoju hlbokú úctu a pokľaknúť na koleno poriadne ako rytier nie ako niekto, komu sa iba kolená zrazu podlomili ale ledva ledva to ustál a znova uteká ďalej. Kľakni si s hrdosťou rytiera, ktorý sa skláňa pred svojím kráľom!

No keď si v minulosti niekto pred niekým kľakol, bol bezbrannejší a ten druhý – stojaci, ak chcel, mohol mu veľmi nepekne ublížiť. A preto si kľakali rytieri len pred tým, komu dôverovali, komu sa mohli spokojne odovzdať bez akýchkoľvek pochýb o tom, či zneužije alebo nezneužije jeho pokľaknutie a v prvom rade to bol kráľ, ktorému slúžili. Preto pokľaknutím pred Bohom vyjadruješ nielen svoju úctu ale aj úplnú odovzdanosť do jeho rúk – ak chce, môže s tebou robiť, čo chce. To znamená úplné podriadenie sa jeho vôli a dôvera v jeho úmysly s tebou – veriť, že Boh nikdy nebude konať niečo, čo by bolo v rozpore s tvojím šťastím.

No a nakoniec je pokľaknutie aj vyjadrenie pokory – uznávam tvoju veľkosť a ja svoju malosť, preto to vyjadrím aj tým, že sa stanem na túto krátku chvíľu menším ako ty práve skrze pokľaknutie pred tebou. Je to vyjadrenie slov: „Som len tvoj služobník, podriaďujem sa vo všetkom, uznávam tvoju majestátnosť, krásu a veľkosť a tvoju moc, a zároveň priznávam svoju závislosť na tebe, svoju malosť, nedostatočnosť ale aj ochotu vždy slúžiť najlepšie, ako sa dá.“

Pred Bohom je najprirodzenejší postoj človeka – neustále klaňanie sa, pokľaknutie pred ním – ak nie fyzicky tak určite duchovne svojou dušou. Prečo? Pretože tým najlepšie vyjadrujeme kým sme a kým je On: „Týmto pokľaknutím ti vzdávam takú úctu, akej som schopný – ja – nedokonalý, tak veľmi ohraničený časom, priestorom, svojím telom, bez tvojej pomoci často padajúci v zlo, nenávisť, neodpustenie, zúfalstvo a sebazničenie, ja – závislý na tebe – nekonečnom, majestátnom, všemohúcom, vševedúcom a všadeprítomnom dokonalom Bohu. Jediné, čo môžem, je uznať tvoju veľkosť a skloniť sa pred ňou, aby som si uvedomil svoju malosť, to, že som iba Tvoje stvorenie a ty môj Stvoriteľ.“

Nebáť sa tejto malosti a pokoriť sa ako Mária pred Bohom neznamená stratiť seba – ba naopak – Mária bola vyvýšená nad anjelov, nad všetkých svätcov, nad nebo a zem – je Kráľovná. Prečo? Pretože sa pokorila najviac zo všetkých ľudí a úplne sa odovzdala Bohu natoľko, že Boh mohol cez ňu konať čokoľvek chcel a v tom je jej veľkosť – vo veľkosti Boha – a v tom sa ukrýva aj naša veľkosť – čím viac dovolíš aj ty konať Bohu cez svoje ruky, nohy, ústa, oči či úsmev…

A tak, keď vstúpiš do chrámu, kde na teba čaká tvoj Kráľ – Kráľ kráľov, skús pokľaknúť hrdo ako rytier na pravé koleno a počkaj, neutekaj. V tej chvíli, keď si na kolenách, povedz svojmu Kráľovi pár slov od srdca. Môžu to byť slová: „Klaniam sa ti, môj Kráľ a môj Pán.“ alebo „Moja duša i moje srdce skláňa sa pred tebou, môj jediný Kráľ a Pán.“ Nechaj rozprávať svoje srdce.