Manipulace ve výchově

Manipulace ve výchově

Mgr. et Mgr. Pavla Koucká Psycholožka, vystudovala jednooborovou psychologii na Filozofické fakultě a jednooborovou biologii na Přírodovědecké fakultě Univerzity Karlovy. Věnuje se především práci s rodiči: v Kolpingově azylovém domě pro matky s dětmi a ve své soukromé praxi. Vedla časopis Psychologie dnes, pracovala na Pražské lince důvěry a na Lince bezpečí. Je spoluautorkou knihy Výchova láskou a autorkou knih Zdravý rozum ve výchově a Uvolněné rodičovství. Publikační aktivity Mgr. et Mgr. Pavly Koucké najdete v naší Odborné knihovně.

0:12 Je manipulace častou příčinou problému, se kterým zá vámi klienti přijdou?
0:38 Trvá dlouho rozpoznat, že problémem je právě manipulace? Je pro terapeuta zjevná?
2:12 Je si manipulování vědom i sám manipulátor?
4:38 Dalo by se rozvést, jakou podobu může mít pozitivní manipulace?
6:24 Je patologická manipulace léčitelná?
9:02 Je patologický manipulátor schopen podstoupit terapii?
9:21 Platí, že manipulátory jsou často ti, kteří se s manipulací setkali v dětství?
10:01 Jaké jsou nejhorší dopady manipulace pro další život?
12:02 Mají lidé, kteří se v dětství setkali s manipulací zvýšenou míru sebereflexe?
13:59 Kde je hranice mezi zdravou a nezdravou manipulací?
16:47 Co může rodiči pomoct v tom, aby si uvědomil, že se stává manipulátorem?
19:13 Rovná se patologický manipulátor psychopat? Nebo jde o různé diagnózy?
20:07 Přejímá dítě manipulativní vzorec a stává se samo manipulátorem v kolektivu, ve kterém se pohybuje?
21:20 Jak lze nejlépe „přežít“ dětství s patologickým manipulátorem?
23:19 Prohrává nakonec manipulátor? Nepřichází o důležitou citovou vazbu?
25:19 Setkala jste se s tím, že již dítě samo řeší, že je manipulované?
YouTube

ČLOVEK VO VÍRE PREMIEN: Ako médiá formujú našu realitu?

Digitálne média, sociálne siete formujú podvedome myslenie nielen dospelých ale aj detí. Deti už nemajú detstvo ako to bolo v minulosti…

Prof. ThDr. PaedDr. Ing., vysokoškolský profesor Gréckokatolíckej teologickej fakulty, spolu s moderátorom, otcom Ľubomírom Petríkom, diskutovať na tému PRAVDA ALEBO LOŽ? AKO MÉDIÁ FORMUJÚ NAŠU REALITU? Vedecko-pedagogicky sa špecializuje na žurnalistiku a etiku médií.

Prevzaté z YouTube kanála LOGOS TV https://www.youtube.com/@LOGOSTV-grkat

Prečo pokora nie je tým, za čo ju väčšina ľudí považuje?

Pokora sa mnohými vníma ako cnosť pochybnej hodnoty. Často má nesprávny výklad, že na to, aby človek bol pokorným, je potreba sa neustále podriaďovať alebo degradovať v prítomnosti iných.

Nepochopená pokora môže byť veľmi nebezpečná, ak sa chápe spôsobom, ktorý je v rozpore s jej pôvodným významom biblickej duchovnosti a židovsko-kresťanskej tradície. Ľudia s nízkou sebaúctou často interpretujú pokoru ako formu agresie a opovrhovania sebou samým. Táto „pokora“ môže byť dokonca aj formou pokrytectva alebo výhovorkou na lenivosť, keď sa úmyselne podceňujeme. Vyhýbame sa ťažkostiam súvisiacim s dosahovaním nášho plného potenciálu tým, že popierame, že sme ho vôbec schopní dosiahnuť.

Aká pokora nie je
Pokora by sa nemala zamieňať s nízkou sebaúctou, nesmelosťou, pocitmi menejcennosti alebo sebapoškodzovania. Aj keď byť pokorným znamená priznať si vlastné ťažkosti, nedostatky a obmedzenia, neznamená to, že na nich budeme za každú cenu pútať pozornosť. Pokora znamená žiť v pravde a prijať, že nie sme dokonalí. Pokora nie je o podceňovaní druhých, ale o realizme. Mnoho ľudí si myslí, že sú pokorní, hoci v skutočnosti stále hovoria o tom, akí sú nešťastní a biedni, pričom sa zameriavajú výlučne na seba, čo je skrytá forma pýchy.
Skutočná pokora neznamená neustále sa pozerať na vlastnú malosť a porovnávať sa s druhými. Porovnávať sa znamená ustavične sa zaoberať sebou samým a vidieť ostatných ako hrozbu. Skromní ľudia nepotrebujú cítiť, že sú lepší ako ostatní. Zároveň sa nepoddávajú len tomu, čo chcú iní ľudia, a ani sa nenechávajú utláčať. Majú jednoducho širší a hlbší pohľad na realitu, v ktorej vidia svoje vlastné miesto bez toho, aby museli diskutovať o tom, kto je lepší alebo horší. Pokora nie je cnosť, ktorú si treba vydobyť, aby sme dosiahli vlastnú dokonalosť, čo v skutočnosti často vedie k pýche. Ide skôr o rozpoznanie pravdy o sebe a jej prijatie.
Bežne používaná veta „podľa môjho skromného názoru“ nie je ničím iným ako skrytou pýchou. Keď sa pokora príliš vystavuje navonok, už to nie je pokora. Keď niekto povie: „Som naozaj skromný človek,“ nie je pokorný. Pokora sa nerozhlasuje; praktizuje sa v tichu. Ak je niekto pokorný, iní to vedia, ale nikto sa nemôže označiť ako „pokorný človek“. Preto pokorní ľudia nezvyknú vyčnievať. Nevyhľadávajú reklamu – najmä nie na to, aby sa prezentovali ako „pokorní“.

Čo s odpustením?

Téma odpustenia býva niekedy veľmi provokačná. Pretože odpustenie je aktom milosrdenstva a nie spravodlivosti.

Okrem toho odpustenie si vyžaduje oveľa väčšiu silu ako neodpustenie. A tiež si treba uvedomiť, že negatívne emócie môžu sprevádzať proces odpustenia. Znie to teda síce paradoxne, ale pri odpustení sa má zmeniť ten, komu bolo ublížené. Aj o tomto si povieme na prednáške s názvom: Čo s odpustením?