Kategória: Vzťahy, komunikácia, výchova, emócie, odpustenie

Pokora sa mnohými vníma ako cnosť pochybnej hodnoty. Často má nesprávny výklad, že na to, aby človek bol pokorným, je potreba sa neustále podriaďovať alebo degradovať v prítomnosti iných.

Nepochopená pokora môže byť veľmi nebezpečná, ak sa chápe spôsobom, ktorý je v rozpore s jej pôvodným významom biblickej duchovnosti a židovsko-kresťanskej tradície. Ľudia s nízkou sebaúctou často interpretujú pokoru ako formu agresie a opovrhovania sebou samým. Táto „pokora“ môže byť dokonca aj formou pokrytectva alebo výhovorkou na lenivosť, keď sa úmyselne podceňujeme. Vyhýbame sa ťažkostiam súvisiacim s dosahovaním nášho plného potenciálu tým, že popierame, že sme ho vôbec schopní dosiahnuť.

Aká pokora nie je
Pokora by sa nemala zamieňať s nízkou sebaúctou, nesmelosťou, pocitmi menejcennosti alebo sebapoškodzovania. Aj keď byť pokorným znamená priznať si vlastné ťažkosti, nedostatky a obmedzenia, neznamená to, že na nich budeme za každú cenu pútať pozornosť. Pokora znamená žiť v pravde a prijať, že nie sme dokonalí. Pokora nie je o podceňovaní druhých, ale o realizme. Mnoho ľudí si myslí, že sú pokorní, hoci v skutočnosti stále hovoria o tom, akí sú nešťastní a biedni, pričom sa zameriavajú výlučne na seba, čo je skrytá forma pýchy.
Skutočná pokora neznamená neustále sa pozerať na vlastnú malosť a porovnávať sa s druhými. Porovnávať sa znamená ustavične sa zaoberať sebou samým a vidieť ostatných ako hrozbu. Skromní ľudia nepotrebujú cítiť, že sú lepší ako ostatní. Zároveň sa nepoddávajú len tomu, čo chcú iní ľudia, a ani sa nenechávajú utláčať. Majú jednoducho širší a hlbší pohľad na realitu, v ktorej vidia svoje vlastné miesto bez toho, aby museli diskutovať o tom, kto je lepší alebo horší. Pokora nie je cnosť, ktorú si treba vydobyť, aby sme dosiahli vlastnú dokonalosť, čo v skutočnosti často vedie k pýche. Ide skôr o rozpoznanie pravdy o sebe a jej prijatie.
Bežne používaná veta „podľa môjho skromného názoru“ nie je ničím iným ako skrytou pýchou. Keď sa pokora príliš vystavuje navonok, už to nie je pokora. Keď niekto povie: „Som naozaj skromný človek,“ nie je pokorný. Pokora sa nerozhlasuje; praktizuje sa v tichu. Ak je niekto pokorný, iní to vedia, ale nikto sa nemôže označiť ako „pokorný človek“. Preto pokorní ľudia nezvyknú vyčnievať. Nevyhľadávajú reklamu – najmä nie na to, aby sa prezentovali ako „pokorní“.