Krížová cesta ( rozjímavý pohľad na utrpenie Pána Ježiša vo forme listov očitých svedkov)

Mária Magdaléna „Rabi Ješua!“

Môj výkrik vyplašil kŕdeľ vtákov sediacich na strome. Zatrepotali krídlami a vzniesli sa k oblohe.

Kľačala som pri Ježišovom hrobe a plakala. „Vari nestačilo, že ho zabili, ešte ani jeho mŕtve telo nenechali na pokoji!“ Na tráve predo mnou ležali nádobky plné voňavých olejov. Nebolo koho pomazať. Hrob je prázdny.

A zrazu stál predo mnou a prihováral sa mi: Mária“. Nemohla som tomu uveriť, že znova počujem svoje meno z jeho úst.

Keď na mňa prvýkrát položil ruky a prikázal zlým duchom, aby odišli z môjho života, bolo to ako keď vás po dlhých rokoch uvoľnia z pút a darujú slobodu. Tak rada som počúvala jeho slová. Tak rada som sa pozerala, ako objíma deti, ako dvíha z chatrného lôžka ochrnutého, ako sa nebojí dotknúť malomocného.

Cítila som ukrutnú bolesť a žiaľ, keď som videla jeho ruky pribité na kríž, keď som počula ako jeho ústa naposledy vykríkli a potom zmĺkli…a teraz stál predo mnou. Živý! Na tvári ani stopa po ranách a utrpení, odev mu žiaril.

Choď k mojim bratom a povedz im, čo si videla.“

Och, ako rada som splnila toto Ježišovo želanie. Celú cestu som utekala, náhlivo som zabúchala na dvere domu, kde boli učeníci a len čo mi otvorili, zvestovala som : „ Videla som Pána!“ Smutne pokývali hlavami. Bola to ťažká úloha, natierať jeho mŕtve telo vonnými olejmi, však?“ opýtal sa jeden z nich.

Ale nie! On žije. Rozprávala som sa s ním!“ V ich očiach som uvidela strach… a súcit. Akoby vraveli: chúďa, pomiatla sa od žiaľu.

Neverili mi!

Ale uverili. Najprv sa na vlastné oči presvedčili, že hrob je prázdny a potom… Potom Ježiš prišiel, ukázal svoje ruky a bok.

Rany, ktorými sme boli uzdravení.

Cena za naše dlžobné úpisy.

1. Pán Ježiš je odsúdený na smrť

Drahí moji. Ťažko sa mi píše, lebo moje oči sú ešte stále plné sĺz a srdce mám plné otázok. Kedy už Boh zhliadne na našu biedu a pošle Vykupiteľa? Lebo v minulých dňoch sfúkli ďalšiu sviečku našej nádeje…

Prípravy na oslavu Paschy boli v plnom prúde, ulice preplnené pútnikmi, ktorí prišli na sviatky do Jeruzalema, všade vrava, vzduch sa chvel radostným očakávaním. Ale cítila som, že niečo nie je v poriadku…Ako keď spieva zbor a jeden spevák spieva falošne. Zrazu sa už nedokážete sústrediť na nič iné, iba na tie falošné tóny.

V jednej chvíli som si uvedomila, čo je čudné. Veľkňazi, dôstojní muži s dlhými zdobenými modlitebnými šálami, sa po uliciach pohybujú rýchlym krokom. To je niečo veľmi, veľmi nezvyčajné. Aj hluk na ulici sa menil z radostnej vravy na nahnevané a nesúhlasné pokrikovanie.

Vybehla som z domu pozrieť, čo sa deje. Chrámová stráž vliekla v povrazoch muža. Jeho tvár bola opuchnutá a plná podliatin. Tuniku mal špinavú, bolo na nej vidieť pľuvance a na niektorých miestach premokala krv. Jeden farizej zakričal: „ Vidíte vášho kráľa? Pokloňte sa mu!

Kráľa? Čo to rozpráva! pomyslela som si. A vtedy som v dotlčenej tvári spoznala toho, ktorý s dôstojnosťou a zvláštnym smútkom v očiach len pred pár dňami prešiel bránami Jeruzalema na oslíkovi. Muža, o ktorom sa toľko šepkalo aj nahlas hovorilo po celej Judei. Bol to on. Ježiš.

So zatajeným dychom som sa pridala k davu, ktorý smeroval k Pilátovmu palácu. Sotili ho na nádvorie, sami ostali stáť pred pomyselnou deliacou čiarou, prekročenie ktorej by znamenalo, že sa znečistili priblížením sa k pohanom a to by im znemožnilo sláviť sviatky.

Pilát sa najprv pozrel na skrvaveného človeka ležiaceho na kamennej dlažbe, potom s opovrhnutím na veľkňazov, stojacich pri bráne a nahnevane vykríkol: „Čo tu chcete tak skoro? A kto je tento človek?

Jeden z veľkňazov odpovedal: „ Vypočuj si naše obvinenia proti tomuto zločincovi.“ S prekvapením som počúvala ako vykrikujú, že je burič, narúšal verejný poriadok, že porušoval sobotu tým, že v tento svätý deň uzdravoval chorých.

Pilát prikázal strážam, aby odviedli Ježiša na výsluch do budovy. Zúrivý krik davu neustával. Vykrikovali, že ten človek je niktoš z Galilei. Keď Pilát počul zmienku o Galilei, vydal rozkaz poslať toho muža k Herodesovi. Dav sa ako zlovestná morská vlna hnaná vetrom pohol smerom k Herodesovmu palácu.

Uvedomila som si, že prešlo dosť času, odkedy som vybehla z domu a naši nevedia, kde som. Predrala som sa pomedzi ľudí k nášmu domu a porozprávala som rodičom, čo som videla a počula. Nestihli nič povedať, keď sa krik davu znova ozval. Vyšla som von a videla som, ako vedú toho muža späť k Pilátovi. Ježiš mal teraz cez plecia prehodený plášť a vojaci s úškrnom na tvári doňho strkali a po každom údere päsťou vykrikovali: Klaniame sa ti, Kráľ!

Pilát ich očakával, v tvári sa mu zračilo napätie a v jeho paláci bolo teraz omnoho viac vojakov. „ Čo ešte chcete!“ vykríkol. „Ja na tom mužovi nenachádzam žiadnu vinu. Ani Herodes nie! Dám ho zbičovať a vec týmto považujem za ukončenú!

Ľudia však svojim krikom prinútili Piláta, aby vyriekol rozsudok… „ Ukrižujte ho!

S plačom som utiekla domov porozprávať rodičom, čo sa stalo. Čo sa to deje s Jeruzalemom, s ľuďmi, s týmto svetom?

A prečo napriek tejto udalosti cítim, akoby to bol iba zlý sen, z ktorého sa prebudím?

2. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

Moji vzácni priatelia! Obraciam sa na vás s prosbou o radu. Rozhodol som sa vystúpiť z cechu tesárov. Neviem však, čo budem robiť ďalej, keď som po celý doterajší život robil s drevom. Aj majster Jozef, u ktorého som sa vyučil, hovorieval, že som sa už narodil s trieskami za nechtami…

Hej, veselo bolo u majstra Jozefa. Mal ma rád ako vlastného. Zaobchádzal so mnou rovnako ako so svojim synom. A Mária, pani majstrová, zavše doniesla do dielne čerstvú vodu v džbáne, keď slnko pálilo na strechu. Najprv nám dala napiť a zvyškom vody pofŕkala dlážku, aby sa v dielni tak neprášilo.

Moja tesárska dielňa bývala naplnená veselosťou, keď si otec prišiel objednať kolísku pre prvorodeného. Rád som vyrábal krabičky zdobené ornamentami na odkladanie cenných vecí. Inokedy len jednoduchú otváraciu skrinku, do ktorej si gazdiná schovávala ihly a nite. Alebo lavičku, pre susedových starkých, aby mohli sedávať pod košatým stromom a rozprávať vnúčatám o tom, ako nám Boh prisľúbil, že pošle Mesiáša, a že ten čas je určite blízko. Ba bol som často aj utešovateľom, keď si niekto prišiel objednať truhlicu na veci po nebohom otcovi.

Ale moja posledná objednávka, to bolo niečo iné. Do mojej dielne prišiel rímsky vojak. Vraj ich tesár je chorý a tak im musím vyrobiť trámy…kratšie aj dlhšie, nahrubo otesané. Myslel som, že idú opravovať strechu na strážnici.

V to osudné ráno, deň pred sviatkami Paschy, vtrhli do mojej dielne otroci, hnaní rímskymi vojakmi a napochytre brali všetko, čo bolo nachystané, aj to, čo ešte nebolo celkom dokončené. Prekvapilo ma to a tak som šiel za nimi, pozrieť sa, prečo majú tak naponáhlo. Čakal som, že odbočia k pevnosti, v ktorej sídlila vojenská posádka. Oni však prešli okolo a pokračovali v ceste. Keď zamierili k Pilátovmu palácu, začal som tušiť niečo zlé. Ale to, čo som uvidel, ma zrazilo na zem ako úder blesku. Na dvore Pilátovho paláca som uvidel Ježiša. Ale v akom stave. Tak doráňaného človeka som ešte nevidel. Zúfalo som túžil po tom, aby existovalo nejaké iné vysvetlenie…ale bola to skutočnosť. Moje ruky prichystali drevo na kríž!!!

Ako zmyslov zbavený som utekal domov a chcel som podpáliť svoju dielňu. Iba duchaprítomnosť susedov mi v tom zabránila.

Čo si teraz počnem? Ako mám ďalej žiť? Ako sa pozriem do očí pani majstrovej? Čo mám robiť??

3. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

Pozdravujem vás, moji vzácni priatelia! Je to už dlho, čo sme sa nevideli. Ani list ste odo mňa veru už dlho nečítali. Mal som na to vážne dôvody. Postihlo ma veľké nešťastie. Najprv som sa domnieval, že ma poštípal hmyz . Ale ako dni plynuli, moja koža vyzerala stále horšie. Až jedno ráno to bolo neodvratné. Musel som ísť za kňazom a jeho ortieľ bol jasný a krutý: Malomocenstvo!

Ostal som odlúčený od rodiny, od priateľov. Viac mŕtvy ako živý. Aj keď ani to nevystihuje, ako som sa cítil. Lebo mŕtveho natrú vonnými masťami a zavinú do plátna. Rozlúčia sa s ním a uložia do hrobu. Mne moje rany nik nenatrel. Nik sa so mnou nerozlúčil. Moja rodina so slzami v očiach a mlčky čakala vonku, kým si zbalím to najnutnejšie a ešte som bol len pár krokov od domu, keď začali vynášať von moje šaty a veci.

Prišiel som na miesto, o ktorom som doteraz iba počul. V chatrných prístreškoch na handrách ležali vedľa seba úbohé ľudské stvorenia. Malomocenstvom zohyzdené telá, niektorí ticho stonali. Jeden z tých, ktorí ešte neboli tak vážne zasiahnutí chorobou, si premeral pohľadom môj roztrhnutý odev a vykročil mi v ústrety. „Vitaj.“ povedal. „Toto je tvoja nová rodina.“ A tak som tam ostal.

Zatúlal sa k nám akýsi chlapčisko. Volali sme na neho, nech sa nepribližuje, ale nedal si povedať. S nadšením rozprával, že onedlho tadeto bude prechádzať rabbi Ježiš, muž, ktorý Božou mocou uzdravuje. Najprv sme na neho neveriacky pozerali, ale jeho nadšenie bolo nákazlivé viac ako malomocenstvo, šírilo sa po našich zúbožených telách viac ako naša choroba.

„Poďme!“vykríkol jeden z tých, čo vládali chodiť. Váhavo sme vstali. Bolo nás desať. Obzerali sme sa, kde je ten chlapec, ale akoby sa pod ním zem prepadla. Tak sme šli bližšie k ceste a čakali. A naozaj. Na obzore sa zjavil hlúčik ľudí, zabratý do rozhovoru. Zakričal som: Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Pozrel na nás a zavolal: „Choďte a ukážte sa kňazom!“

Pozrel som na svoju nečistú kožu a vykročil som spolu s ostatnými. Každým krokom boli naše telá čistejšie a čistejšie. Stal sa zázrak!

Veci sa zbehli tak rýchlo. Od kňaza som utekal domov, za mojou rodinou. Nemohli uveriť vlastným očiam, keď ma zbadali.

Úplne som v radosti zabudol na toho muža, učiteľa. Veď som mu ani nepoďakoval! Tak som sa ho vybral hľadať. Aj som ho veru našiel. Lenže…nie tak, ako som si predstavoval. Keď som prišiel do Jeruzalema, dozvedel som sa, že ho práve vedú na popravu. „To nie je možné!“ pomyslel som si. Pretlačil som sa davom a uvidel som ho. Vlečúc na ramenách drevo kríža sa potkol a bolestivo dopadol na kamennú dlažbu.

Tento bezmocný muž spôsobil moje uzdravenie? Ako je to možné? Ak je to Boží muž, učiteľ, prečo teraz leží na dlažbe celý krvavý? Ako sa mu teraz poďakujem, keď ho ukrižovali?

4. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou

Moji vzácni priatelia! Pozdravujem vás. Chceme vám čo najskôr doručiť správy o tom, čo sa stalo v Jeruzaleme.

Situácia sa deň odo dňa zhoršovala. V Jeruzaleme pribúdali pútnici a s pribúdajúcim množstvom ľudí rástlo aj napätie. Rimania už akoby nevedeli, ako nám strpčiť život. Stále vymýšľali prieky, aby sťažili oslavy našich sviatkov. Ale to, čo sa udialo teraz…ani to neviem opísať!

Určite ste počuli o Ježišovi, učiteľovi z Galilei. Toľkým ľuďom pomohol, jeho slová boli naplnené zvláštnou múdrosťou. Dokázal odpovedať na akúkoľvek otázku vzdelaných farizejov priamo alebo podobenstvom. Často sme doma dlho do noci debatovali o príbehoch, ktoré rozprával.

Ale rímski psi ho odsúdili na smrť. Ukrižovaním. Nepomohlo, že sme stáli pri bráne Pilátovho paláca a kričali, že je nevinný. Ľudia okolo nás vykrikovali, že je bezbožník a rúhač. Po vynesení rozsudku sme sa bočnými uličkami ponáhľali dopredu, aby sme ho mohli ešte aspoň raz zazrieť.

Vtom som zbadal Máriu, jeho matku. Stála pri ceste, jej bledá tvár bola v ostrom kontraste s modrým plášťom, ktorý jej prikrýval plecia. Smutný sprievod sa priblížil. Z Ježišových dopukaných pier sa ozval skôr len výdych než slovo : „Mamička!“ Mária vystrela k nemu ruky a vzdychla: „ Syn môj!“

Vojaci zastali. Akoby každý jeden z tých zjazvených krutých mužov na kratučkú chvíľu dovolil svojmu srdcu spomenúť si na mamu. Skôr, akoby však ktorýkoľvek z nich pripustil čo len kúsok citu, z davu sa ozval výkrik: „Pohnite sa! Zajtra je sviatok! Skončite s týmto divadlom!“

Nuž tak veru. Nielen Rimania utláčajú náš ľud, ale aj naši vlastní. Kto potom poteší úbohú matku? Dúfam, že priatelia jej budú v týchto ťažkých chvíľach oporou a milosrdný Boh jej dá silu.

Takto sa nám teda žije v tom slávnom Jeruzaleme, v tieni Božieho chrámu.

5. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

V ten deň som sa vracal so svojimi dvoma synmi z poľa. Viezli sme zeleninu, aby naša starostlivá mama mohla pripraviť slávnostnú večeru na oslavu Paschy. Mladší syn Rúfus zadumane zastal. Keď som sa ho opýtal, nad čím rozmýšľa, zatváril sa slávnostne a povedal: Vieš ocko, opakujem si otázku, ktorú mám povedať pri večeri: „Čo znamená tento obrad, ktorý sa chystáme vykonať?“

Veľmi sa na to tešil. Podľa tradície mu ako najmladšiemu pripadla úloha položiť otcovi túto otázku a začať tak moje rozprávanie príbehu o tom, ako Boh vyslobodil našich predkov z egyptského otroctva.

Zamierili sme s vozíkom plným zeleniny domov. Ulice boli plné ľudí, snažili sme sa prejsť bočnými uličkami, vyberali sme si tie, kde bolo najmenej ľudí. Na konci jednej z uličiek sme museli zastať, lebo po širokej ceste prichádzali rímski vojaci. Jeden z nich namieril svoj korbáč na mňa a zakričal: „Hej ty, poď sem! Pomôž mu!“ a hlavou kývol za seba. Rímskym vojakom neradno odvrávať a tak som staršiemu synovi Alexandrovi prikázal, aby dal pozor na Rúfusa aj vozík a pretlačil som sa von z uličky. Uvidel som muža, privaleného na zemi trámom. Nie som veru žiadna padavka, ale keď som videl aký je krvavý a špinavý, striaslo ma.

„Na čo čakáš, ber kríž a poďme!“ zareval na mňa vojak, ktorý velil celému tomuto sprievodu smrti. „Prečo som len nešiel inokade!“ hneval som sa sám na seba. Ale nemal som na výber. Vojaci odviazali trám z ramien nešťastníka. Pomohol som mu vstať. Jednou rukou som ťahal drevený trám po kamennej dlažbe a druhou som podopieral toho muža.

Keď veliteľ prikázal, aby som vrátil kríž odsúdenému, ostal som stáť a pozeral som sa, ako mi na rukách a šatách zaschýnajú krvavé škvrny. Keď okolo mňa prešiel celý smutný sprievod, vrátil som sa späť k svojim chlapcom po ceste označenej krvou toho muža.

Nuž veru som v ten deň aj v nasledujúcich odpovedal mojim synom na množstvo iných otázok, než na tú, ktorú si podľa našich tradícií pripravoval Rúfus. A ja sám hľadám odpoveď na otázku, čo znamenal nápis na tabuľke, ktorú som si všimol v ruke jedného z rímskych vojakov: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.

6. Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník

Milovaní! Prijmite naše pozdravenie. Veľmi túžime uvidieť vás a potešiť sa vašou prítomnosťou. A najmä teraz, po udalostiach, ktoré sa udiali.

Prípravný deň pred vzácnou sobotou, sviatkom Paschy, je každý rok plný vôní a radostných príprav. Lenže tento rok bolo všetko inak. Od rozrušenia som nemohla poriadne v noci spať a tak keď slnko nakuklo do okien prvými lúčmi, hneď som vstala. Môj manžel sa prekvapene opýtal: „Veronika, ty si hore? Si ako vtáčatko, čo víta ranné slnko.“

Veľmi dobre však poznal dôvod, prečo nespím. Od chvíle, čo sme sa dozvedeli, že Ježiša uväznili, nepokoj bol našim spoločníkom. Vstal teda aj on, a len čo sa najedol, išiel zistiť, čo je nové. Čas sa vliekol neuveriteľne pomaly. Nedokázala som sa vôbec sústrediť na to, aby som chystala niečo na oslavu. Akoby som aj mohla! Keď som už asi po stý krát prešla našim domom hore aj dolu a môj manžel sa stále nevrátil, nevydržala som to. Cez plecia som si prehodila šatku a vybehla som von.

Išla som tam, odkiaľ sa ozýval krik davu a výkriky rímskych vojakov. V dave som zbadala svojho manžela. Bol úplne bledý. „Pilát dal rozkaz ukrižovať ho!“ bolo jediné, čo dokázal povedať. Zlovestný sprievod sa blížil k nám. Keď som uvidela Ježiša, kolená sa mi podlomili a keby ma nezachytil môj manžel, padla by som na kamennú dlažbu.

No keď som pocítila manželovo objatie, akoby sa cez jeho ruky do mňa vliala nová sila. Vytrhla som sa z jeho náruče, pretrhla som hrádzu z ľudských tiel a rozbehla som sa k Ježišovi. Za chrbtom som počula manželov zúfalý výkrik: „Veronika!!!“

Strhla som z pliec svoju šatku a priložila ju na Ježišovu tvár. Aspoň tak som mu chcela uľaviť v bolesti. Cítila som, ako jeho hlava spočinula v mojich dlaniach…iba na krátku chvíľu, lebo to už bol pri mne môj manžel a odtiahol ma preč tesne pred tým, ako sa ku mne priblížil jeden z rímskych vojakov.

Manžel ma držal za ruku a ťahal preč, svojim mocným telom prerážal dav ako loď rozráža morské vlny. Zastavil sa až pred našim domom. Bála som sa, čo mi povie, ale iba sa mi pozrel do očí…a potom ma objal. V ruke som držala moju šatku. Rozprestreli sme ju a obaja sme onemeli od úžasu. Dívali sme sa na Ježišovu tvár!

Viem, že toto nie je koniec. Máme doma obraz. Jeho verný obraz. A aj keby sa celý svet postavil na hlavu, ja viem, že toto nie je koniec! Neľutujte námahu, čas ani peniaze. Príďte, aby ste aj vy uvideli Ježišovu tvár.

S úctou a láskou Veronika.

7. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

Priatelia moji! Chcem požiadať o pomoc. Už si neviem rady!

Stala sa taká čudná vec. S tým potulným kazateľom, Ježišom. Všeličo som o ňom počul.

Vraj Mesiáš, a pritom porušoval Zákon! A že uzdravoval všelijaké neduhy, taký chýr o ňom šiel. Vy viete, že ja na ľudské reči nedám a klebety ma nezaujímajú.

Lenže ja sám som bol svedkom neslýchanej ohavnosti. V Šalamúnovom stĺporadí som ho počul hovoriť o Bohu, akoby to bol jeho ocko. To bolo tak odporné! Rozprával, akoby s ním včera jedol olivy z jednej misky a popíjal víno! Taká nehoráznosť! Rúhanie! Už sme držali v rukách kamene, že ho potrestáme za jeho trúfalosť, ale zrazu sa vytratil.

No a včera…v našom dome sa už všetko lesklo čistotou, moja žena pripravovala jedlo na slávnosť Paschy. Počul som krik. Išiel som pozrieť, čo sa deje. Všade plno vojakov a ľudia zlostne vykrikovali. „Ach, zase nám Rimania chcú pokaziť sviatky?“ pomyslel som si. Práve keď som sa pretlačil davom bližšie, aby som lepšie videl, rovno pred mojimi očami sa na dlažbu zrútil chlap. Na ramenách mal uviazaný veľký kus dreva… „Idú ho ukrižovať“ preblesklo mi hlavou. Ako sa snažil vstať, zazrel som jeho tvár. Aj napriek ranám som ho hneď spoznal. Veď to bol on! Ten rúhač! Bez rozmýšľania som zo zeme zdvihol kameň a z celej sily som ho hodil. „Na, tu máš, ty…ockov syn!“ Zvrtol som sa na päte a vrátil som sa domov.

Doma som si z rúk poriadne umyl špinu. Ruky som si naozaj poriadne vydrhol. Ale stále som cítil, akoby som ich mal špinavé. Keď som chcel pohladiť po vláskoch mojich dvoch synčekov, dostal som strach, že im ublížim.

V noci som sa strhol zo sna. Zažal som lampu, sedel som pri stole, pozeral na svoje ruky a akoby z diaľky som počul iné slová, ktoré vraj povedal ten potulný kazateľ…

Ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju…odtni ju…odtni ju.

8. Pán Ježiš napomína plačúce ženy

Z nášho prvorodeného synčeka máme veľkú radosť. Sedávame s manželom večer na posteli a od radosti nemôžeme zaspať. Pozeráme, ako spinká, ako sa vo svetle lampy lesknú jeho vlásky. Toľko lásky cítim! Ani si neviem predstaviť, aké to bude, keď sa nám narodia ďalšie deti. Ak sa tá láska znásobí, ako sa zmestí do môjho srdca?

Nad touto radosťou a šťastím sa však objavil búrkový mrak.

Bola som navštíviť mojich rodičov, aby sa potešili z vnúčika. Zdržala som sa iba chvíľku, lebo ma ešte čakali prípravy slávnosti. Mama mi do košíka prichystala kopu dobrôt, aby som mala menej práce a mohla sa viac venovať synčekovi.

Ulice boli plné ľudí, všade vrava, ako to už na sviatky býva. Lenže teraz bolo počuť nahnevané výkriky. Chcela som sa čo najskôr dostať domov, ale so synčekom v náručí a košíkom v druhej ruke sa mi zle predieralo davom. Zrazu sa spoza zákruty vyrútili rímski vojaci. Košík mi vypadol z ruky a mamine dobroty sa rozkotúľali po kamennej dlažbe. Vôbec ma netrápilo, že kôň svojim kopytom rozšliapol koláč. Srdce mi silno búšilo, pevne som držala v náruči syna a snažila sa ho chrániť aspoň rukami a svojou šatkou, aby sa mu nič nestalo.

Pomedzi nohy koní som zbadala muža. Och, aký to bol pohľad! Na jeho tvári nebolo kúska miesta, ktoré by nebolo doráňané. Aj odev mal celý krvavý. Poď ťarchou trámu, ktorý vliekol, ledva dvíhal nohy. Bol to taký strašný pohľad, že som sa rozplakala. Na druhej strane ulice som zbadala moju priateľku, ktorá tam stála pritlačená davom, lenže ona mala iba dve ruky a tri deti. Snažila sa ich chrániť ako kvočka kuriatka, dve pod jedným krídlom a jedno pod druhým. Slzy jej tiekli po lícach.

Ten úbožiak zastal. Naberal dych na ďalší krok. Zadíval na môjho synčeka, ktorý sa z celej sily snažil vykuknúť spod mojej šatky, aby zistil, čo sa deje, zatiaľ čo ja som mu v tom bránila, aby som ho uchránila pred tým hrozným pohľadom. Odsúdenec prehovoril:

„Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“

Rímski vojaci, ktorí nepoznajú zľutovanie, naňho skríkli, aby sa pohol. Keď zovretie davu povolilo, rozbehla som sa domov. Srdce som mala akoby zovreté ľadovou rukou.

Čo bude s naším synom? Ako ho ochrániť? Ako vychovávať? Vari aj on môže skončiť tak, ako tento muž? Rimania sú takí krutí…

9. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

vtedy v Kafarnaume som nad Ježišom mávol rukou. Hneval sa na nás, že sme ho vyhľadali len preto, lebo si chceme znova zadarmo naplniť brucho chlebom a rybacinou.

Presviedčal nás, že manna, nebeský chlieb, ktorý naši predkovia jedli za čias Mojžiša, keď putovali púšťou po odchode z egyptského otroctva, nebol pravým pokrmom. Že to on, Ježiš, nás nasýti.

Že už nebudeme hladní a nebudeme smädní.

Rozprával čudné veci: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo. Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“

A teraz som ho videl ležať na kamennej dlažbe. Jeho telo, ktoré nám prikazoval jesť… privalené krížom. Jeho krv, ktorú nám kázal piť, vsakovala do dreva kríža a zasychala na špinavej kamennej dlažbe.

Tak dopadol Ježiš, Syn človeka, ako sám seba nazýval. Tak dopadol človek, ktorý Boha volal svojim otcom. Hladný, smädný, vedený na popravu.

10. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

Utiekol som z Jeruzalema. Posielam vám po priateľovi, ktorému dôverujem, túto správu, aby ste vedeli, čo je so mnou. Udalosti, ktoré sa zbehli tak rýchlo, mi nahnali poriadny strach.

Rýchlo, rýchlo,“ toto slovo neustále pretínalo vzduch.

Ponáhľajte sa! sviatky! Ešte potrebujeme obetovať veľkonočného baránka.

Potrebujeme jeho krv!“ vykrikoval veľkňaz.

On, ktorý je predstavený svojich bratov kňazov, ktorému pri vysviacke vyliali na hlavu olej a uviedli ho do úradu, ten, ktorý si môže obliekať posvätné rúcha, nesmie mať vlasy na hlave neupravené a nesmie si roztrhnúť rúcho… tu stál v roztrhnutom rúchu.

Rýchlo a bezcitne strhli vojaci z Ježišovho doráňaného tela šaty. Jeho rany znova začali krvácať.

Ježišov odev, krvavý a špinavý, hodili na zem.

Neskôr si jeho šaty rozdelili, ale spodný odev, nezošívaný, odhora v celku utkaný neroztrhli.

Povedali si: „ Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“

11. Pána Ježiša pribíjajú na kríž

Zákon, zákon, zákon.

Pravidlá, pravidlá, pravidlá.

Akoby Boh nerobil nič iné, len určoval pravidlá…

Tak učili učitelia Zákona.

Všetko pekne usporiadané.

Vopred mať všetko premyslené.

Len nech nič nevyruší, nech nič nejde mimo plán. Nech nikto neskúša robiť veci po novom.

Načo? Veď všetko tak pekne funguje.

A keď nás niekto vyruší … preč s ním!

Hoc aj na kríž!

Pekne mu narovnať ruky a nohy. A pre istotu dobre upevniť. Klincami!

Aby už nekráčal. Aby už neukazoval prstom. Aby už nevyrušoval

Zákon, zákon, zákon. Pravidlá, pravidlá, pravidlá.

12. Pán Ježiš na kríži zomiera

„Čo je to dnes s tými zvieratami?“, pomyslel som si, zatvárajúc ohradu na vonkajšom nádvorí jeruzalemského chrámu. Boli v nej najkrajšie barančeky zo stád, vychovaných na horských pastvinách. Teraz ich čakal ten najvznešenejší údel, aký sa môže baránkovi pritrafiť. Boli určené na veľkonočnú obetu.

V ten deň boli všetky zvieratá mimoriadne nepokojné. Aj vietor akoby sa svojim kvílením pridával k ich náreku. Holubice svojimi krídlami trepotali a narážali do klietok, poukladaných na dlhých stoloch.

Obloha sa zaťahovala ťažkými čiernymi mrakmi. My, predavači dobytka, spolu s peňazomencami, sme na seba pozerali nechápavými pohľadmi. Veď je ešte len poludnie a už je tma ako v noci. Som už dosť starý, ale takú tmu som veru ešte počas búrky nezažil. Prekrikovali sme jeden druhého a snažili sa upokojiť vydesené zvieratá.

Rímsky hlásnik ohlásil tretiu hodinu popoludní.

Zrazu sa zatriasla zem… A nastalo ticho. Zvieratá nevydali ani hláska. Holubice sa schúlili jedna k druhej a barančeky akoby sa báli aj dýchať. Aj vietor ustal.

Ticho preťal zdesený výkrik, ozývajúci sa z vnútorného nádvoria. „Chrámová opona sa roztrhla!“

13. Pána Ježiša skladajú z kríža

Kríž.

Vyzeral ako meč zabodnutý do zeme. Do zeme, ktorú Adam, utvorený z hliny, dostal do daru.

Človek mal vládnuť nad zemou. Nad rybami mora i nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi. Nie nad druhým človekom a jeho životom a smrťou.

Kríž.

Vyzeral ako smerová tabuľka na križovatke ciest. Kade sa vybrať. Vpravo, či vľavo?

Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou, Bože? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,“ pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.

Kríž .

Vyzeral ako strom, ktorý vystiera svoje suché konáre k nebu.

Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie.

A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.

Ako keď sa oberá ovocie zo stromu, tak zložili z kríža Ježišovo telo.

14. Pána Ježiša pochovávajú

Akoby niesli archu, tak kráčali muži, nesúc nosidlá s mŕtvym Ježišom.

Akoby sadili semeno do útrob zeme… keď ho položili do kamenného výklenku. Akoby niekto zhasol všetky svetlá… taká bola tma v hrobe.

Akoby zmĺklo slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo tu, medzi nami.

Akoby zarachotil hrom z neba… tak zahrkotal kameň, keď zatarasil vchod do hrobu.

Vari môže kameň zadržať živú vodu, prúdiacu od Božieho trónu?

Vari môže umĺknuť Slovo, ktorým bolo stvorené všetko na zemi?

Vari môže niekto zhasnúť Svetlo, ktoré bolo prv, ako Boh svojim slovom stvoril slnko a hviezdy?

Vari môže zem pojať do svojich útrob svojho Stvoriteľa?

—————————————-

Záver

Noc je najhlbšia a najtmavšia bezprostredne pred svitaním. Zdá sa, akoby tma noci prenikala do duše a srdce už viac nenachádza silu milovať.

Práve v tej tme Kristus víťazí a zapaľuje oheň lásky.

Kameň bolesti sa odvaľuje a prenecháva priestor nádeji.

Záblesk pretína temnotu a ohlasuje nový začiatok, niečo nové sa začína v tej najhlbšej tme.

Aké veľké je tajomstvo Veľkej noci!

Comments are closed.