Aplikácia v živote
Za otázku desaťročia by sme asi mohli pokojne označiť boj proti zlu. Čakali sme od štátu, že to vyrieši, ale prešlo už dosť času a zdá sa, že riešenie je v nedohľadne. V podstate to cítiť pri všetkých politických diskusiách, v našich očakávaniach – že nám politici prinesú spásu, teda ekonomickú a bezpečnostnú stabilitu bez rozkrádania a pod. A zatiaľ sa každá skupina prívržencov nádejá, že práve ich strana to všetko zabezpečí. No ukazuje sa, že to nie je také jednoduché.
Odpoveďou evanjelia na tieto očakávania je zmeniť svoj postoj. Určite milosrdná láska nesmie byť smernicou pre spoločnosť! Dá sa len jedno – začať od seba. Opäť pripomínam, že sme v tejto časti evanjelia nenašli nič, čo by mali robiť „tí druhí“, akí by mali byť, ale len smernice pre tých, čo počúvajú. Mne to pripomína situáciu, keď prichádzajú manželia s prosbou „poraďte mi, ako ho zmeniť“, vtedy odpovedám, že v prvom rade ho nesmú chcieť meniť. Treba sa oslobodiť od svojej predstavy a meniť mám právo iba seba. Nie je to síce istota, ale je nádej, že potom sa môže zmeniť aj ten druhý.
Ak budeme premýšľať, či je možné vôbec niečo robiť na odstránenie zla, tak asi prídeme k tomu, že treba pretrhnúť reťazec. Zlo plodí zlo. A ak aj priamo nie zlý skutok, zlo plodí beznádejnosť, depresie, rezignáciu, otupenie schopnosti tešiť sa, veriť… Mnoho zla neraz plodí mlčanie, pretože sa nám zdá zbytočné hovoriť…. Prehlušiť tento reťazec sa dá naozaj asi iba tým, že sa nájdu ľudia dostatočne silní, aby mali vo svojom srdci milosrdnú lásku – a to aj napriek tomu, že nečakajú výsledok. Dnes je vecou nášho hľadania naučiť ľudí, aby mali dobro hlboko v srdci, aby pre nás všetkých bolo prirodzené konať ho, aby sme zaň nič nečakali. Silnejšia ako rozprávanie je skúsenosť s takýmito ľuďmi.
Ja si toto evanjelium vysvetľujem tak, že je napísané pre tých, čo už v živote dosiahli bod: takto sa ďalej nedá, a predsa nerezignovali. Tí sa môžu odhodlať na ten riskantný let, vstúpenie do prázdneho priestoru, kde nevieme, čo nás čaká, a predsa vieme, že práve tadiaľto chceme ísť.
Smer dnu
Princíp neodsudzovania je niečo veľmi silné (a ťažké). Skĺbiť múdrosť poznania pravdy o tom druhom a pritom byť schopný neinterpretovať, nezatrieďovať, len milovať. Súvisí to s predchádzajúcim: nie akí majú byť iní, ale aký mám byť ja! Ak by sa nám toto podarilo, tak sme dosť silní a vieme milovať aj nepriateľov.
Pre mňa je to cesta k tomu, že keď sa mi nedarí s ľuďmi, tak sa pýtam, čo robím zle – nehádžem to na nich.
Mních hovorí mladému: Keď ideš na púšť, choď tam ako vyhnaný pes – ty si ten zlý, ty si ten, čo nesie ich hriechy, to sú aj tvoje problémy, ty nie si ten bezchybnejší. Peter Cibira
Zdroj: http://www.blumental.sk/casopis/rok_2001/7-2001/cl05.htm