Milosrdná láska – agapé

Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia… (Lk 6, 27) Ktosi sa ma opýtal, či môžeme dôverovať tomu, že evanjeliá zachytávajú skutočné Kristove slová. Odpoveď na túto otázku bude dôležitá aj v súvislosti s Lukášovým evanjeliom o láske k všetkým, teda aj k nepriateľom (Lk 6, 20 – 38). Nie je totiž jednoduché žiť podľa zásad milosrdnej lásky k všetkým, a dobre robiť aj k tým, čo nás nenávidia. Z histórii vieme o diskusii rozpútanej v čase osvietenstva o tom, kedy jednotlivé evanjeliá vznikli. Táto diskusia akoby bola spočiatku kresťanstvu zasadila veľký úder. Keby totiž boli evanjeliá vznikli v druhom až treťom storočí, ako sa vtedy predpokladalo, bol by medzi Ježišovým životom a napísaním evanjelií dosť dlhý čas na vznik rozličných mýtov a na zmytologizovanie celej Ježišovej osobnosti. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že Ježiš skutočne žil a zomrel ako človek. Datovanie evanjelií sa posunulo do prvého storočia – teda do čias krátko po Kristovi. A čo bolo medzi tým? Ústne podanie. Až keď postupne zomierali apoštoli a prví učeníci, teda priami svedkovia, a hlásanie Ježišovho učenia sa značne rozširovalo, začali ho zapisovať. Evanjelisti „strihali“ a „zošívali“, aby jeho slová každý podľa svojho vedomia čo najviac priblížil skupine, pre ktorú písali a aby z prameňa (ústneho podania), z ktorého čerpali, zachytili slová čo najbližšie Ježišovým slovám. V tomto príspevku budeme uvažovať o tej časti Lukášovho evanjelia, ktorá sa začína blahoslavenstvami s následným beda, pokračuje slovami o láske aj k nepriateľom, o láske v cirkevnej obci, prechádza do slov o skutkoch a končí sa podobenstvom o stavbe na skale či na piesku, a to z dvoch pohľadov: smerom von – to sú slová o láske k nepriateľom a smerom dnu – to sú slová o nesúdení a neodsudzovaní.