Náboženský duch

Veľký zvod

Jedna z najzvodnejších charakteristík ohľadom náboženského ducha je, že jezaložený na horlivosti za Bohom. Máme tendenciu myslieť si, že Božia horlivosť nemôže byť zlá, ale toto závisí na otázke prečo sme horliví za Bohom. Pavol napísal o svojich židovských bratoch v Rimanom 10:2 „ Lebo im dávam svedectvo, že majú horlivosť Božiu, ale nie podľa pravého poznania.“ Nikto na zemi sa viac nemodlil, nepostil, nečítal Bibliu, nemal väčšiu nádej v príchod Mesiáša alebo nemal väčšiu horlivosť pre Božie veci, ako farizeji. Ale napriek tomu, oni boli tými najväčšími odporcami Božími a Jeho Mesiáša, keď prišiel.
Mladý Saul z Tarzu sa výstižne nazval „farizejom farizejov“ – bol motivovaný horlivosťou Božou keď prenasledoval Jeho cirkev. Horlivosť Božia je jedna z naliehavo potrebných charakteristík dnešnej cirkvi, ktorá je príšerne zviazaná Laodicejskou vlažnosťou. Pán prikázal cirkvi „preto buďte horliví a čiňte pokánie“ (Zjv 3:19b, preklad z angl. verzie). Skutočne horliví sú tí, ktorých je ťažko zastaviť, takže nepriateľova stratégia proti tým, ktorých nevie zastaviť je taká, že ich zatlačí príliš ďaleko. Jeho prvým krokom je, aby sa chválili vo svojej vlastnej horlivosti. Bez ohľadu na to, ako dôležitý je dar alebo charakteristika, ktorú máme, nepriateľ nás môže dostať do pýchy, bude nás mať vo svojej pasci a použije ten dar na zlo.
Pán nemal problém s démonmi, keď chodil po tejto zemi. Rýchlo skláňali svoje kolená, prosiac o milosť. Bola to konzervatívna, horlivá, náboženská komunita, ktorá sa okamžite stala Jeho nepriateľom. Tí, ktorí boli najhorlivejší v Božom Slove ukrižovali Slovo samotné, keď sa stalo telom a kráčalo medzi nimi. To isté je stále pravdou. Všetky kulty a falošné náboženstvá dokopy neurobili toľko škody Božím hnutiam ako opozícia alebo ako infiltrácia vo forme náboženského ducha v cirkvi. Kulty a falošné náboženstvá sú ľahko rozpoznané, ale náboženský duch prekazil alebo odklonil čas možno každého prebudenia alebo hnutia – a stále si udržuje kreslo cti po celý čas viditeľnej cirkvi.
Bude to zjavenie náboženského ducha, ktoré sa posadí v samotnom Božom chráme vyhlasujúc sa za Boha. Tento muž hriechu sa posadí v cirkvi. Nanešťastie, bude to cirkev, ktorá mu to dovolí.

Dva základy

Ako väčšina nepriateľových pevností, aj náboženský duch stavia svoju prácu na dvoch základných základoch – strach a pýcha. Náboženský duch chce, aby sme slúžili Pánovi preto, aby sme získali Jeho potvrdenie, miesto toho, že by sme slúžili z pozície, kde sme už prijali potvrdenie skrze kríž Ježiša. Preto náboženský duch zakladá vzťah k Bohu na osobnej disciplíne, než na zmierujúcej obeti Krista. Motív k tomuto môže byť buď strach alebo pýcha – alebo ich kombinácia.
Strach a pýcha sú dva základné výsledky pádu a naše vyslobodenie z nich je zvyčajne dlhý proces. Preto Pán dal aj Jezabel „čas na pokánie“ (viď. Zjv 2:20-21). Biblická Jezabel bola ženou kráľa Achaba a veľmi náboženská osoba, ale bola odovzdaná falošnému náboženstvu. Pán jej dal čas činiť pokánie, pretože korene tohto ducha idú tak hlboko, že to vyžaduje čas k úplnému pokániu a vyslobodeniu spod neho.
Hoci Pán dal Jezabel čas k pokániu, napomenul cirkevný zbor Thyatiry, že ju „toleroval“ (v. 20). Môžeme byť trpezliví s ľuďmi, ktorí majú náboženských duchov, ale nesmieme tolerovať ich službu v našom strede, kým čakáme! Ak tento duch nebude rýchlo konfrontovaný, bude robiť viac škody zboru, službám, našim rodinám, životom, ako pravdepodobne žiaden iný útok, ktorý môže prísť.

Základ viny

Éli – kňaz, ktorý vychoval Samuela, je dobrým biblickým príkladom niekoho, kto slúži v náboženskom duchu, ktorý je založený na vine. Éli mal takú horlivosť za Pánom, že keď počul, že Archa bola zajatá Filištíncami, spadol a zomrel. Strávil svoj život snahou slúžiť Pánovi ako veľkňaz, ale tie úplne prvé slová, ktoré dostal Samuel boli tým najhrozivejšími napomenutiami v Písme – kvôli Elimu!
1Samuelova 3:13-14: „13A dám mu vedieť, že ja budem súdiť jeho dom až na veky pre neprávosť, o ktorej vedel, že jeho synovia uvedú na seba kliatbu, a nezabránil im. 14Preto som prisahal domu Éliho, že nebude pokrytá neprávosť domu Éliho ani bitnou obeťou ani obilnou obeťou až na veky.“
Éliho horlivosť za Pánom bola založená na obetiach s cieľom urovnať svoju nezodpovednosť ako otca. Vina v našich životoch nás môže podnietiť k veľkej horlivosti, čo zvyčajne končí v našich obetiach, ktoré slúžia k snahe odčiniť naše chyby. Toto je potupou kríža, ktorý ako jediný môže odčiniť našu vinu. Taká horlivosť nebude pred Pánom nikdy prijateľná, aj keby sme svoje obete prinášali večne.
Mali by sme tu poznamenať, že Pán nepovedal, že Éliho hriech nemohol byť odpustený. On len povedal, že Éliho pokusy odčiniť hriechy obeťami a darmi to nikdy neurobia. Existujú zástupy mužov a žien, ktorých horlivosť za Pánom je podobne založená, na snahe odčiniť svoje hriechy, zlyhania alebo aj nezodpovednosť v iných oblastiach svojich životov. Ale všetky obete sveta neodčinia ani naše najmenšie zlyhanie. Dokonca aj pokus vyskúšať to, je urážkou Ježišovho kríža, ktorý ako jediný je Otcovi prijateľnou obeťou za hriech.
Pokus získať Božie potvrdenie našou vlastnou obeťou otvára naširoko dvere náboženskému duchu, pretože služba nie je vtedy založená na krvi Ježia a moci kríža, ale na snahe urobiť naše vlastné odčinenie hriechov. Toto neznamená, že by sme nemali robiť veci, ktoré sa Pánovi páčia, ale musíme udržať svoj motív páčiť sa Pánovi kvôli Jeho radosti, ale nie kvôli nášmu prijatiu. Jeden je zameraný na Boha a ten druhý je zameraný na seba – a to tým najdeštruktívnejším spôsobom – snahou obísť kríž.
Pozoruhodné je tiež aj to, že jeden z hriechov Éliho synov bolo, že „opovrhovali obetným darom Hospodinovým“ (1Sam 2:17). Privlastnili si tie obete a dary prinášané Pánovi na svoje sebecké používanie. Tí, ktorí sú zovretí týmto druhom náboženského ducha, budú často tí najhorlivejší v kázaní kríža, ale tu leží tá prevrátenosť – zdôrazňuje viac ich kríž, ako kríž Ježiša. Ich pôžitok je viac v sebaponižovaní, ako v kríži Krista, ktorý nás sám robí spravodlivými a prijateľnými pred Bohom.

Základ pýchy

Idealizmus je jedným z najzvodnejších a najdeštruktívnejších prestrojení náboženského ducha. Idealizmus je ľudského pôvodu a je formou humanizmu. Má výzor toho, že hľadá len najvyššie štandardy a zachovanie Božej slávy. Napokon, idealizmus je pravdepodobne tým najvražednejším nepriateľom pravého zjavenia a pravej milosti. Je vražedný, lebo nedovoľuje rásť do milosti a múdrosti, ale útočí a ničí základy tých, ktorých stíha Božia sláva, ale ešte tam nie sú.
Idealizmus nás núti snažiť sa uložiť na druhých štandardy, ktoré sú za štandardami, ktoré požaduje Boh, alebo pre ktoré dal v tom čase milosť. Napríklad, ľudia ovládaní týmto druhom náboženského ducha môžu odsudzovať tých, ktorí sa nemodlia dve hodiny denne, ako oni. Pravdou je, že to môže byť Božou vôľou modliť sa tak veľa, ale rozhodujúce je ako sa tam dostaneme. Milosť Božia nás bude najprv volať modliť sa možno len desať minút denne. Potom, keď budeme Jeho prítomnosťou požehnaní, budeme chcieť tráviť s Pánom viac a viac času, dokiaľ nebudeme chcieť skončiť po desiatich minútach, po hodine, dvoch… Potom, keď sa modlíme dve hodiny denne, je to kvôli našej láske k modlitbe a prítomnosti Pánovej a nie zo strachu alebo pýchy.
Náboženský duch založený na idealizme bude zvyčajne hľadať dokonalý zbor a odmietne byť súčasťou čohokoľvek nižšieho. Tí, ktorí sú vedení Duchom Svätým môžu mať nádej pre taký zbor, ale stále budú schopní odovzdať sa v službe dokonca aj na tie najnižšie práce, za účelom pomôcť tým službám rásť vo vízii a vyspelosti. Duch Svätý je nazvaný „Pomocníkom“ a tí, ktorí sú skutočne vedení Duchom, budú vždy hľadať spôsoby pomôcť a nie len stáť bokom a kritizovať.
Keď je náboženský duch založený na pýche, je daný najavo perfekcionizmom. Perfekcionista všetko vidí ako čierne alebo biele. Toto vyrastie do extrémov, kedy je požadované, že každý človek a každý zbor je posúdený buď ako 100% správny alebo 100% nesprávny. Toto je štandard, ktorému môže vyhovieť len Ježiš; bude to viesť k vážnemu zvodu, keď to budeme uvaľovať na seba alebo iných. Pravá milosť poskytuje pravdu, ktorá ľudí oslobodzuje, ukazuje im cestu z ich hriechu alebo k vyššej úrovni duchovnej vyspelosti.
Človek s náboženským duchom môže zvyčajne poukazovať na problémy s veľkou presnosťou, ale zriedka má riešenia, okrem zbúrania toho, čo už bolo postavené. Toto je stratégia nepriateľa, aby anuloval urobený pokrok a zasial znechutenie, ktoré bude obmedzovať neskorší rozvoj. Toto produkuje mentalitu, ktorá hovorí, že ak nemôžeme ísť priamo na vrch hory, nebudeme na ňu liezť vôbec, ale „zomrieme sebe“. Toto je smrť, ktorú Boh nevyžaduje a je to prekrúteným nabádaním k dennému neseniu kríža.
Perfekcionista robí oboje – snaží sa žiť alebo ukladá na niekoho štandardy, ktoré potlačujú pravú vyspelosť a rast. Milosť Božia nás bude viesť na vrch hory krok po kroku. Pán nás neodsudzuje kvôli tomu, že by sme sa potkli niekoľko krát v snahe postúpiť ďalej. On nás vo svojej milosti zodvihne s povzbudením, že to dokážeme. Musíme mať víziu, že to zvládneme až na vrch a nikdy by sme sa nemali odsudzovať za to, že tam ešte nie sme, dokiaľ tam stále ideme.
Jakub povedal: „všetci sa v mnohom potkýname“ (Jakub 3:2, preklad z AJ). Ak by sme mali čakať dokiaľ nebudeme dokonalí predtým, ako môžeme slúžiť, nikto by nikdy nebol oprávnený slúžiť. Dokonalá poslušnosť a porozumenie by mali byť vždy našimi cieľmi; ale toto nikdy v nás nebude, jedine že dôjdeme k dokonalému zotrvaní v Dokonalom.
Pretože dnes „vidíme cez tmavé sklo“ alebo len čiastočne, sme nútení byť vždy otvorení väčšej presnosti v našej viere alebo vyučovaní. Jeden z našich najväčších zvodov zo všetkého je, že už sme vo svojom porozumení úplní alebo 100%-ne presní v našom vnímaní, alebo v našich jednaniach. Tí s náboženským duchom budú zvyčajne učiť aj vyhlasovať, že sú viac otvorení porozumeniu, ale väčšinou sa toto deje preto, že chcú dostať ostatných k tomu, aby boli aj oni otvorení ich učeniu, kým oni ostávajú pevne uzavretí pred druhými.
Ježiš požehnal Petra a otočil nad ním kľúčmi Kráľovstva tesne predtým, ako ho napomenul a nazval ho „satanom“ (pozri Matúš 16:23). Ihneď po tomto najväčšom z požehnaní ho nepriateľ zviedol, ale predsa Pán od Petra kľúče nevzal späť. Ježiš vedel, že hoci dal kľúče Petrovi, že Ho čoskoro zaprie a bude prisahať, že ho nepozná. Mnoho rokov potom, čo ich Peter používal k otváraniu dverí viery pre Židov aj pohanov, najmladší z apoštolov, Pavol, ho verejne napomenul z jeho pokrytectva. Napriek tomu bolo Petrovi zasľúbené, že bude sedieť na jednom z dvanástich trónov a súdiť dvanásť kmeňov Izraela. Pán ukázal, že bude poverovať a používať ľudí dávno predtým, ako väčšina z nás by to chcela robiť a On vie o všetkých chybách, ktoré budeme robiť, keď nás povolá!
Vyzerá to tak, že Pánov vodcovský štýl bol zabezpečiť miesto, kde budú Jeho nasledovníci môcť robiť chyby a učiť sa z nich. Ak budeme požadovať od našich detí dokonalú vyspelosť, pokiaľ sú stále deťmi, v skutočnosti to potlačí ich rast a vyspelosť. To isté je pravdou v cirkvi. Musíme naprávať chyby, pretože tak sa učíme, ale musí to byť náprava, ktorá povzbudzuje a oslobodzuje a nie taká, ktorá odsudzuje a ničí iniciatívu.

Comments are closed.