Odpustenie: prvý kľúč k uzdraveniu

Nedostatok lásky, či neláska tohto sveta a zlá interpretácia udalostí života spôsobili, že sme boli vo väzení vlastných vnútorných zranení.

Často sme nepríjemne prekvapení našimi neprimeranými reakciami v istých životných situáciách a divíme sa odkiaľ sa to v nás vzalo. Sme zviazaní hnevom, nenávisťou, neopodstatneným strachom napríklad z autorít, neschopnosťou prijať kritiku, obavou z neprijatia, kritickými výhradami ku všetkému a každému, nedostatkom úcty k sebe samému, posudzovaním, súdením a mnohými ďalšími vlastnosťami, ktoré nám brania prežívať lásku a prijať pokoj do srdca, ktorý nám Boh ponúka. Veľakrát sme sa mohli presvedčiť, že nemáme na to, aby sme sa z tohto väzenia dostali vlastnými silami. Je tu však niekto, kto má moc nás odtiaľ dostať. Ten, ktorý: „vskutku niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4 – 5), ten, ktorý zomrel na kríži za nás aj preto, aby sme znovu nadobudli stratenú slobodu – Ježiš Kristus. On môže vstúpiť do väzenia našich problémov, pokiaľ mu otvoríme dvere, pretože kľúče od zámku držíme v ruke my sami. Tie kľúče sa volajú „odpustenie“ a „pokánie“.
Na prvý pohľad sa zdá byť nelogické robiť pokánie a odpustiť niekomu, ktorý nám svojou necitlivosťou, či zlobou, zbabral život. Skôr by sme očakávali, že on by sa mal kajať, prísť za nami a poprosiť o odpustenie. Boh samozrejme túži, aby to urobil a začal žiť život lásky, ale nútiť ho k tomu nebude. Ak však chceme oslobodenie od našich problémov teraz, musíme prísť s iniciatívou my.

Prečo je potrebné odpustiť? Veď podľa „našej spravodlivosti“ by sme mali mať právo neodpustiť, ba dokonca sa odplatiť za zlo: „Nezľutuješ sa nad ním, ale: život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku a nohu za nohu!“ (Dt 19, 21). Ak však pozorne čítame evanjeliá, zistíme, že Ježiš vyučoval o potrebe odpustenia tak často, až sa ho Peter opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21). Potreba odpustenia sa dokonca dostala aj do modlitby, keď učeníci žiadali Ježiša, aby ich naučil správne sa modliť: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6, 12). Ale stále zostala nezodpovedaná otázka, prečo je odpustenie také dôležité. Aby sme to pochopili musíme spoznať, ako veľmi sme sa my previnili voči Bohu! Náš hriech nelásky je taká veľká urážka Božej lásky, že mohol byť odčinený jedine krvou a dobrovoľnou, zástupnou smrťou nevinného a nekonečne milujúceho človeka. Túto podmienku mohol splniť len Boží Syn, Ježiš Kristus – nevinný, ktorý zaplatil za našu vinu. A práve kríž, nástroj Jeho nesmierne bolestivej smrti, najjasnejšie ukazuje na obludnosť našich hriechov, ale aj na inú dôležitú skutočnosť, a to, že Boh nám tu obrovskú urážku voči Nemu odpustil! Ak Boh odpustil nám, nemali by sme to isté urobiť tým, ktorí nám ublížili? „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33). Odpustiť máme preto že:
Boh odpustil nám; máme brvno v očiach ktoré nám bráni vidieť náš hriech voči Bohu a chceme odstraňovať triesku nelásky voči nám (Mt 7, 3), ten kto nás zranil je Božie stvorenie, Boh ho miluje amá sním tak isto ako snami plán, Boh chce, aby sme odpustili; neodpustenie je neposlušnosť voči Bohu, dovoľujeme Bohu pracovať stým, kto nás zranil (nedržíme ho vo väzení svojho neodpustenia).

A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom

Toxické vztahy: Můžu z nich jako křesťan bez výčitek odejít?

Toxické vztahy. Už jejich výmluvné pojmenování nám dává tušit, že bychom se jim měli spíše vyhnout. Jak se s nimi ale vypořádat, pokud jsme křesťané a láska k bližnímu by pro nás měla být jednou z nejvyšších hodnot?

Podívejme se nejprve na to, co toxické vztahy vůbec jsou. O žádnou „oficiální“ definici se odborníci zatím zřejmě nepokusili, lze však říci, že toxický vztah je takovým vztahem, který nás připravuje o energii a radost. Ať už se jedná o vztah s někým z rodiny, přítelem, přítelkyní či kamarádem, po nějaké době můžeme mít pocit, že do něj investujeme jen my, a že jen my jsme těmi, kteří dávají, ale na oplátku nic nepřijímají. Po setkání jsme spíšeunavení a demotivovaní.

Je pochopitelné, ať už jde o vztah s kýmkoli, že může přijít chvíle, kdy se o nás ten druhý potřebuje opřít a využít naší podpory a lásky. Když však vztah nestojí téměř na ničem jiném než na tom, že si přítel, kamarád či příbuzný soustavně jen na něco stěžuje a my musíme neustále poslouchat o jeho problémech nebo je za něj řešit, přičemž našim problémům je věnována jen minimální pozornost, může se jednat právě o toxický vztah. Otázkou k zamyšlení rovněž je, zda se vůbec jedná o vztah v pravém slova smyslu, když v něm chybí vzájemnost a oboustrannost.

Milovat bližního svého?
Všechny články, ve kterých se můžeme o toxických vztazích dočíst, nám jednoznačně radí, abychom z takového vztahu co nejrychleji a bez jakýchkoliv ohledů odešli. Můžeme si ale stejný postup dovolit i jako křesťané, pro něž by láska k bližnímu měla být jednou z priorit?

Pancier sv. Patrika

Ide o modlitbu, ktorú podľa tradície zostavil Sv. Patrik, apoštol Írska, približne v roku 433. Podľa životopisných údajov ju zložil v rozhodujúcej chvíli, keď sa pripravoval do ťažkého duchovného boja medzi ním a pohanskými kňazmi – druidmi, ktorí vykonávali najväčšie praktiky mágie, aby zabránili šíreniu kresťanstva na území dnešného Írska, a aby zlikvidovali Sv. Patrika.

Pancier sv. Patrika

Vďaka tejto modlitbe, ktorú prednášal Bohu s veľkou pokorou a dôverou, však ostal nažive a bol neustále chránený od každého zla. Z Božieho vnuknutia sa vydal na cestu k najvyššiemu vládcovi vtedajšieho Írska, kráľovi Leoghairovi, na vrch Tara, na ktorom sa nachádzalo hlavné mesto vtedajšieho Irska, zasvätené pohanským božstvám. Na tomto mieste sa prinášali najväčšie pohanské kultové obety a vzývali sa démonické sily. Kráľ poveril druidov, aby sa ukryli v blízkosti cesty, po ktorej mal Sv. Patrik prichádzať, a aby ho zabili. Keď Sv. Patrik so svojimi spolupracovníkmi prechádzali touto cestou, spievali Bohu uvedený hymnus. Podľa tradície druidi videli iba laň nasledovanú mláďatami a nechali ich prejsť. Preto sa tento hymnus volá aj : volanie lane a bol aj zhudobnený.

Pri stretnutí Sv. Patrika a druidov na vrchu Tara boli svätec a jeho družina priamo pred očami kráľa Božou mocou chránení od nepriateľských úkladov a dokonca bol porazený aj najvyšší arciknieža druidov, keď vykonával levitáciu prostredníctvom démonických síl. Božia moc, pôsobenie temných síl zničila a on sa zrútil dolu. Božou mocou boli zničené všetky čary a ich účinky. Keď najvyšší vládca Leoghaire videl Božiu silu, ktorá konala skrze Sv. Patrika, udelil povolenie hlásať evanjelium !
Podľa vzoru Sv. Pavla, ktorý hovorí v liste Efezanom, aby sme si obliekali Božiu výzbroj, je aj v tejto modlitbe zahrnuté obliekanie si jednotlivých častí Božej výzbroje prostredníctvom vzývania Najsvätejšej Trojice, moc tajomstiev života Pána, Ježiša Krista a pomoc anjelov a svätých.u
Ide o prosbu, aby sa všetka uvedená duchovná moc postavila medzi človeka a to, čo by chcelo škodiť jeho duši i telu. Táto modlitba má v Cirkvi a najmä v anglicky hovoriacich krajinách veľkú tradíciu.
Modlitba sa odporúča modliť každý jeden deň a zvlášť v ranných hodinách.

Modlitba:

Bol som posadnutý … (svedectvo)

Prečítajte si svedectvo o človeku, ktorý bol po seanse posadnutý plukom démonov a zachránil sa vlastným obrátením.
Michel Chiron bol jednoduchý učiteľ v inštitúte pre mentálne postihnuté osoby v strednom Francúzsku a žil svoj bezúhonný život. V 80. rokoch ho nuda a sklamanie z lásky priviedli k účasti na špiritistických stretnutiach s niektorými kolegami.

Katolícke vzdelanie, ktoré prijal v detstve, prešlo kultúrnou revolúciou v máji 1968 a hrdo sa považoval za ateistu. Avšak, akonáhle začal tieto praktiky, aby sa „pobavil“, bez toho, že by veril ich účinkom, dokázal zrazu s veľkým úžasom otočiť stôl a duchovia mu podávali jasné správy prostredníctvom písmen z hry Scrabble. O desať rokov neskôr v temnejšom stave svojej mysle vyzval znova tých istých duchov sám, pretože hľadal odpovede týkajúce sa jeho romantického života. Bol to krok, ktorý ho vtedy vyšiel draho, pretože tak umožnil démonickým duchom zmocniť sa jeho tela a trápiť ho dňom i nocou viac ako deväť mesiacov.
Vo svojom rozhovore podáva hrozivý príbeh o tejto autentickej ceste do pekla, z ktorej sa dostal vďaka návratu k viere. Svoj príbeh rozpráva i v novo vydanej knihe J´étais Possédé (Bol som posadnutý.)
Kniha s predslovom od otca Jeana Golfiera, významného odborníka v oblasti exorcizmu a démonického posadnutia, poskytuje varovanie pred škodlivými a neznámymi účinkami okultných praktík, ktoré sú v západných spoločnostiach stále populárnejšie.

Tvrdíte, že pred 25 rokmi ste boli posadnutý viacerými démonmi. Ako sa všetko začalo?
Bolo to v roku 1993. Vtedy som sa rozviedol. Žil som slobodný život, ale cítil som sa veľmi osamelý. Dúfal som, že začnem znova. Nechcel som takto zostarnúť, takže jedného dňa som sa rozhodol položiť kyvadlu otázky s použitím písmenok zo Scrabble.
Keď som tak robil so svojimi kolegami pred 10 rokmi, nedokázali sme získať vhodné odpovede. Ale cítil som, že tentokrát to bude iné. Bral som to oveľa vážnejšie a hľadal som odpovede na vlastné otázky a utrpenie. Písal som slová, ktoré boli zmysluplné, ale neodpovedali mi na moje hlboké otázky týkajúce sa emocionálneho života. Zúfalo som potreboval pomoc. Po 10 dní každý deň po práci som sa snažil získať nejaké odpovede. Bol som ohromený myšlienkou otvorenosti posmrtnému životu.
Jedného dňa však písmena prehovorili: „Teraz už kyvadlo nepotrebujeme. Budeme s tebou hovoriť priamo zvnútra.“ A okamžite som počul čudné hlasy vychádzajúce z mojej hlavy, z hrude a krku. Chceli mi ukázať, že ma dokážu úplne ovládať. V určitom okamihu povedali: „To diabol rozpráva.“ Bál som sa. Ihneď som zahodil kyvadlo a okamžite som šiel spať. Spal som ako zabitý. Keď som sa prebudil, začali sa so mnou pohrávať. “Včera sme ťa vystrašili, ale teraz ti povieme pravdu,” povedali mi.

Koľko ich bolo? A čo to bola za „pravda“, ktorú vám chceli povedať?
Neviem, koľko duchov vo mne bolo, ale určite to bolo úchvatné číslo. Povedali, že ich poslal ich „kráľ“ a opísali sa ako súčasť „prvého kráľovstva“. Bola tam akási hierarchia. Na začiatku sa opisovali ako duchovia prvých životov a nie ako démoni, samozrejme. Pýtal som sa ich veľa otázok, najmä ako sa utvárali. Rozprávali sme sa. Povedali mi: „Možno nevieš, ale my sme z iónov, z častíc.“ Tiež mi povedali veci o mojom živote a detstve, veci, na ktoré som úplne zabudol. Mali úplný prístup k môjmu mozgu a pamäti.
 

Uvedení do křesťanské modlitby

Uvedení do křesťanské modlitby

Co je vlastně křesťanská modlitba? Co je pro mě, pro tebe? Modlíme se vůbec rádi? Možná se musíme i my sami se zahanbením přiznat, že nás některé modlitby unavují, ale jiné nás těší. Křesťanská modlitba předpokládá osobní vztah TY a JÁ, jedinečnou zkušenost s láskou Boží ke mně osobně, důvěru, že Bůh si mě vyvolil, ke mně mluví a naslouchá mi. Co je cílem naší modlitby a proč je ale tolik druhů modlitby? Jaké postavení v mém životě má Otče náš a proč je pro nás věřící tak důležitý? Přednáška na toto téma zazněla v Praze – Liboci 22.2.2015 v rámci cyklu Škola křesťanské modlitby.