• Tematické bloky

Duchovný zápas a užitočné rady múdrych starcov

Ľútosť, pokánie a dar sĺz
Tretím rozmerom duchovného zápasu je ľútosť a pokánie. Ján Klimak píše, že ľútosť a pokánie sú obnovením krstu, vedú k nadobudnutiu pokory, sú ovocím nádeje a zmierujú s Pánom. Pri ľútosti nejde o to, aby sme kládli svoje hriechy pred Boha, o to menej svoje dobré skutky. Predovšetkým mu s pevnou vierou predkladáme svoje slabosti a nedostatky a od neho potom dostávame pomoc nad všetky naše očakávania. V miere, v akej sa ponárame do priepasti pokory, sa nás zmocňuje pravá ľútosť, ktorá už nie je len výsledkom nášho úsilia, ale Božím dielom. Pri pokání dochádza k hlbšiemu spojeniu s Bohom. Pokánie a ľútosť sa premieňajú na pokoru, ako sa kvas a múka stávajú chlebom. Ľútosť je všeobecnejší výraz, ale používa sa aj iný – „hlas svedomia“. Hlas svedomia je stav citlivosti srdca, ktorú človek zachytáva počas modlitby alebo duchovného čítania. „Keď ti jedno slovo tvojej modlitby prináša sladkosť alebo výčitku, zostaň pri ňom, pretože vtedy sa tvoj anjel strážny modlí s tebou.“ Ľútosť a citlivé svedomie plodia dar sĺz. Duchovný človek by mal stále pamätať na svoje hriechy a myšlienkou na smrť neustále zvlhčovať svoju tvár. Slzy sú podľa Jána Klimaka zdrojom očisťovania, pokroku v láske k Bohu, zmývajú hriechy a eliminujú vášne. Citli­vé svedomie, slzy a žiaľ sú zdrojom tajomnej útechy a duchovnej radosti.

Otcovia, nielen učitelia
Ďalším rozmerom duchovného zápasu je dobré duchovné vedenie. Paisij Veličkovskij, známy obnovovateľ duchovného otcovstva, ktoré sa na kresťanskom Východe nazýva starectvo, píše: „Každý by mal mať nejakého odborníka v duchovnej oblasti, ktorému by otvoril svoje vnútro a jeho rady by bral tak vážne, akoby mu to hovoril samotný Pán.“ Zdôrazňuje však aj to, čo by malo charakterizovať duchovného vodcu. Mal by byť otcom v pravom zmysle slova, nielen učiteľom nejakej náuky. Duchovné otcovstvo sa odvodzuje od otcovstva Boha, preto je úlohou duchovného otca bdieť nad duchovným rastom zverených ľudí. Od duchovného otca sa očakáva nielen neustále poznávanie Boha, ale i schopnosť rozumieť duši človeka a citlivo sa jej dotýkať. Niektorí duchovní otcovia mali dar kardiognózie – schopnosti čítať v ľudskom srdci. Duchovný otec nemusí byť nevyhnutne kňazom. Spočiatku sa nerozlišovalo medzi odhaľovaním myšlienok a vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia. Až neskôr, na začiatku 11. storočia sa začalo jasnejšie rozlišovať medzi vyznaním hriechov v rámci sviatosti zmierenia a medzi vyjavením myšlienok v rámci duchovného vedenia. Podstatný rozdiel spočíva v tom, že duchovné vedenie sa týka budúcnosti, a tak dotyčný hovorí o svojich plánoch a myšlienkach. Sviatosť zmierenia sa týka minulosti, človek vyznáva svoje hriechy pred Bohom a jeho kňazom. Duchovný otec musí mať aj dar rozlišovania. Spočiatku sa predpokladalo, že táto dispozícia je výlučne Božím darom. Postupne čoraz viac duchovných autorov na Východe nadobudlo presvedčenie, že tento dar dostanú všetci, ktorí majú čisté srdce a venujú sa čítaniu cirkevných otcov. Napokon by duchovní otcovia mali mať dar slova, teda schopnosť vedieť s ním správne narábať, umenie hovoriť v správnom čase a na správnom mieste, no nielen hovoriť, ale žiť tak, ako to vyžadujú od druhých. Aby bol duchovný boj účinný, je potrebný istý záväzok. Aj ten, kto sa dá duchovne viesť, má určité povinnosti. Očakáva sa od neho poslušnosť a vernosť. Ak tieto skutočnosti chýbajú, duchovné vedenie nemôže dosiahnuť svoj cieľ.
PETER DUFKA SJ

Prevzaté z: https://old.katolickenoviny.sk/38-2012-duchovny-zapas-a-uzitocne-rady-mudrych-starcov/

Comments are closed.

  • Preložiť – Translate