Každý z nás v určitom okamihu svojho života prevzal úlohu obete v bolestivých alebo traumatických situáciách. Cítili sme sa zraniteľní, nechránení a potrebovali sme starostlivosť a ochranu. Kultúra alebo mentalita obete je charakteristická a typická tým, že osoba, ktorá preberá úlohu obete, sa cíti utešovaná a podporovaná.
Ak sme raz zakúsili starostlivosť a ochranu ľudí okolo nás, zistili sme, že je to pekný pocit, ak prijímame pozornosť od nášho okolia. Tešilo nás to a postupne sa nám to stávalo potrebné, aby nás stále niekto obletoval.
Stáva sa, keď ľudia opakovane reagujú týmto spôsobom, postupne dospejú u seba k identite chronických obetí alebo tzv. „viktimistov“. Tým máme na mysli niekoho, kto už získal mentalitu obete a kto si vždy domýšľa, že sa stal obeťou a v danej situácií to nie je náhoda.
Táto identita obete je tak zahrnutá do ich vlastnej kultúry. Ľudia nás obdivujú, ak pomôžeme ľuďom v núdzi, aj keď to pre nás znamená stratu v danej situácií. Naopak, neposkytnutie pomoci nás otvára negatívnej sociálnej kritike.
Je potrebné poznamenať, že chronická mentalita obete nie je sama osebe chorobou klasifikovanou v DSM-5, hoci by sa mohla stať psychologickým základom rozvoja paranoidnej poruchy osobnosti
Aká je úloha osoby v kultúre mentality obete?
Neustále sympatie
Aj keď je pravda, že často preberáme úlohu obete, keď sa ospravedlňujeme, existujú niektorí ľudia, ktorí túto úlohu zmenia na svoj životný štýl. Čo je dôvodom tejto zmeny? Čo núti niekoho, aby si takmer užíval tieto negatívne pocity?
Odpoveď je jednoduchá: súcit a získanie pozornosti. Súcit, ktorý sa vyskytuje, keď je osoba obeťou, spôsobuje, že človek vstúpi do „nepretržitej slučky“.
Cítim sa zle, sympatizujú so mnou a podporujú ma, takže to začnem robiť nepretržite.
Kultúra mentality obete a úloha spoločnosti
Spoločnosť pri tejto mentalite zohráva kľúčovú úlohu. Podľa Giglioliho, odborníka na komparatívnu literatúru a autora knihy Analýza obete, je obeť kultúrnym doplnkom sociálnych zákonov, ktorými sa riadi naša kultúra. Kultúra obete hovorí, že byť obeťou je „spoločensky dobré“, pretože pomoc ľuďom v núdzi je niečo, čo ľudia považujú za pozitívny postoj.
V kultúre obeti je určitá tendencia posilňovať úlohu obete takými frázami, ako sú „úbohá záležitosť“, „nemá nikoho“, „ako nemôžem pomôcť svojej vlastnej matke?“ Alebo „ja by som bol zlým synom alebo dcérou, ak som jej nepomohla “. To všetko je spojené so strachom z toho, čo si o nás pomyslí okolie, ak by sme danej osobe nepomohli.
Miesto vonkajšej kontroly
Ľudia s mentálnym postihnutím obete skutočne veria, že všetko, čo sa im stane, je chyba niekoho iného alebo je to jednoducho súhra daných životných okolností. Myslia si, že „ som neštastný“ alebo „Prečo sa to všetko deje práve iba mne?