Modlitba, pôst a duchovný zápas

Vnútorný duchovný boj
Aby učeník mohol viesť duchovný zápas ako službu príhovoru za druhých, musí začať bojovať vo svojom vlastnom srdci. Pôst bol pre otcov púšte jednou z najúčinnejších zbraní v duchovnom zápase s vlastnými vášňami a žiadostivosťami. Abba Hyperechios nazýval pôst „uzdou proti hriechu“. Uprostred pôstu, keď odložíme viaceré uspokojenia, objavíme sami seba. Tak môže vyjsť na povrch všetko, čo je v nás skryté: myšlienky krúžiace okolo mňa samotného, nervozita, podráždenosť na druhých, túžby, nesplnené priania a prázdnota. Niektorí pri tejto príležitosti hovoria: „Je lepšie sa nepostiť ako byť nervózny a nevrelý na druhých.“ – Ale ak moje správanie sa k druhým závisí od toho, či sme sa dobre najedli a napili, nikdy nespoznáme samých seba. Dobrým jedlom a pitím sa môže mnohé potlačiť. V pôste sa stretávame v pravde sami so sebou i s vášňami v nás ukrytými. Abba Evagrios hovoril: „Pôstne stravovanie a rovnomernosť v množstve stravy spolu s duchovným rozpoložením lásky ku všetkým, rýchle privádza duchovného bojovníka do prístavu bezvášnivosti.“ Abba Ján Kolobos použil prirovnanie: „Keď sa chce nejaký kráľ zmocniť nepriateľského mesta, snaží sa mu najprv zabrániť v zásobovaní vodou a potravinami. Potom sa mu nepriatelia sami podriadia, pretože zomierajú od hladu. tak je to aj s telesnými vášňami. Ak človek zachováva pôst a znáša hlad, jeho duša nepriateľov premôže.“ Preto hovoril sv. Bazil Veľký: „Koľko vezmeš telu, toľko sily pridáš duši“.
Skutky apoštolov dosvedčujú, že pôst sprevádzal modlitbu pri dôležitých rozhodnutiach  v prvotnej cirkvi ako prostriedok duchovného rozlišovania a  sústredenia sa. V antiochijskej cirkvi sa kresťania modlili a postili, aby boli vnímaví na hlas Ducha Svätého, ktorý prehovoril o novej službe Šavla a Barnabáša (Sk 13, 2 – 3). Modlitba s pôstom sprevádzali ustanovenie starších v Derbe (Sk 14, 23). Rannokresťanský spis Didaché dosvedčuje pôstnu prax pred prijatím sviatosti krstu: „Pred krstom nech sa postia krstiaci i krstení, a ak môžu, aj ostatní“ (Did 7, 4).

Pokorná modlitba
Pri pôste sa kresťan „vyprázdňuje“ a dáva vo svojom živote väčší priestor Bohu tým, že  zostane zahĺbený a nasýtený Bohom. Zrieka sa pôžitku z jedla a pitia, aby nič nebolo smerované k nemu samotnému, ale všetko len na oslavu Boha. Podľa skúsenosti púštnych otcov, pôst má za cieľ učiniť ľudskú dušu pokornou (Ezd 8, 21). Ním nadobúda človek väčšie vedomie svojej obmedzenosti, malosti a úplnej závislosti na Bohu. Pustovník abba Isaiáš hovoril: „Celé Písmo dosvedčuje, že človek nebýva Bohom vypočutý, ak sa nemodlí v zápase vysilujúcom telo, ak sa nemodlí obklopený núdzou, so srdcom skrúšeným a pokorným.“ Podobne aj abba Mojžiš učil: „Pôst a bdenie skrotí telo a dušu urobí pokornou“. Takto sa pôst stáva jedným z prostriedkov na očistenie srdca, ktoré vysiela modlitbu k nebesiam a odovzdáva sa Bohu.

Pravdivá a účinná  modlitba príhovoru
Pôstom sa modlitba príhovoru stáva pravdivejšou a orientovanou na tých, ktorým slúžime ako Ježišovi vyslanci, pomocníci a orodovníci. Ak sa chceme vážne za niekoho prihovárať a za niečo dôležité modliť, je najlepšie túto modlitbu vyjadriť aj pôstom. Takáto modlitba už nebude len záležitosťou niekoľkých myšlienok, ale bude zahŕňať okrem duše aj celé telo. Pôst je modlitbou tela a naliehavým výkrikom k Bohu (Ezd 1, 4; Est 4, 16). Svätý Bernard učil svojich bratov: „Pôst dodáva modlitbe dôveru a rozohňuje ju. Modlitba vyprosí silu k pôstu a pôst získa milosť k modlitbe. pôst posilňuje modlitbu, modlitba posilňuje pôst a prednáša ho pred Božiu tvár.“ Sv. Ján Chryzológ pridáva k tejto dvojici aj tretieho člena – milosrdenstvo: „Kvôli čomu modlitba klope, to pôst vyprosuje a milosrdenstvo dostáva. Lebo dušou modlitby je odriekanie a životom odriekania je milosrdenstvo. Čo je dážď pre pôdu, to je milosrdenstvo pre pôst. Ten, kto sa postí, by márne zušľachťoval srdce, očisťoval telo, vykoreňoval chyby, zasieval čnosti, ak by nepridal prúdy milosrdenstva, nebude zberať žiadnu úrodu.“
 Pôst posilňuje modlitbu. Stáva sa akoby krídlom na ceste k nebesiam. Židia chápali pôst ako úpenlivú prosbu k Bohu, ako znamenie toho, že svoju modlitbu myslia vážne. Po štyridsaťdňovom pôste sa prorok Eliáš stal pripraveným vidieť Pána. Po pôste vzkriesil mŕtve dieťa a ukázal sa mocnejší ako smrť. Po pôste prikázal nebesiam, aby nepršalo tri a pol roka, aby obmäkčil bezcitné srdcia Izraelitov, ktorí sa oddali bezbožnosti. Abba Daniel, skitský presbyter povedal: „Vysychaním tela sa zjemňuje duša, čím je telo vyschnutejšie a duša jemnejšia, tým sa duša stáva ohnivejšou.“ Kresťan, ktorý sa modlí a postí, sa stáva mocným orodovníkom. O tom svedčí sv. Efrém Sýrsky: „Pôst stavia tých, ktorí si ho zamilovali, pred Krista a uvádza ich do spoločenstva so svätými. Je vozom, ktorý vynáša modlitbu do neba. Pôst rodí prorokov, pôst hasí silu ohňa a zatvára ústa levom.“
Andrej Mátel
Zdroj:
www.andrejmatel.szm.com/Texty/Obnova/Post_,_modlitba_a_duchovny_zapas.doc