Pôstom a modlitbou proti sile diabla (Rozhovor s Martinom Ramoserom)

Nedávno vznikla aj Medzinárodná organizácia exorcistov, do ktorej patrí stále viac kňazov. Aby sa to zdôvodnilo, treba si spomenúť, čo napísal sv. Peter:
„Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.“ (1 Pt 5, 8).
Preto tu uvádzam rozhovor s kňazom zodpovedným za nemeckú jazykovú oblasť. Jeho poznatky, skúsenosti a vôbec jeho cesta k tejto službe nám môžu pomôcť, aby sme správne pochopili a prijali tieto veci.
Je to Martin Ramoser.

Rozhovor s Martinom Ramoserom
Musím sa priznať, že som ho poznal z videnia: pekne sme sa zdravili, ale nevedel som nič bližšie o ňom. Medziiným ma prekvapil tým, že už niekoľko rokov trávil dovolenku v Medžugorí. Na to má isté dôvody. Veľmi ma prekvapilo, keď som sa dozvedel, že je zodpovedný za službu oslobodzovania (čo sa predtým nazývalo služba exorcistu) v Nemecku. Preto som ho požiadal o rozhovor a som mu vďačný za všetko, čo nám zo svojich bohatých skúseností prezradil.

            Otec Martin, predstav sa našim čitateľom.
MR: Som Martin Ramoser, farár v Reisbecku, v Bavorsku, v Reznianskej (Regensburskej) diecéze. Mám 46 rokov a už 20 rokov som kňazom. Pochádzam z južného Bavorska, asi 40 kilometrov od Altötingu. Mám jednu sestru. Môj otec bol kováčom a mali sme aj malé hospodárstvo. Moja životná cesta i cesta ku kňazstvu prebiehali celkom normálne. Päť rokov som bol kaplánom a potom ma vymenovali za farára.

Vravel si, že si v Nemecku zodpovedný za službu oslobodzovania. Ako si sa v tomto čase, keď sa nehovorí veľa o tejto službe, vôbec dostal k tejto „funkcii“?
MR: Mám na to vlastné dôvody. Najprv som začal spolupracovať v charizmatickej obnove. Vo svojom farskom spoločenstve som spoznal jednu anorektickú dievčinu. Niekoľko ráz sa pokúšala o samovraždu. Na fare bývala so mnou istá rodina. Keď som spoznal tú dievčinu a jej situáciu, ktorá bola katastrofálna, prijal som ju na faru. Nemohol som jej pomôcť napriek všetkému úsiliu. Jedného dňa odišla k nejakej rodine zo Slobodnej cirkvi a po pol roku sa dožila oslobodenia. Táto skutočnosť ma rozhnevala. Rozmýšľal som: „Tejto dievčine pomohol človek, ktorý vystúpil z Katolíckej cirkvi a stal sa členom Slobodnej cirkvi, a ja katolícky kňaz som jej nemohol pomôcť.“ Navyše niekoľko ľudí vtedy opustilo farské spoločenstvo a pridalo sa k Slobodnej cirkvi. Tam našli správnu duchovnú obnovu, a nie pri mne. To ma poriadne škrelo.
Medzitým v mojom farskom spoločenstve vznikla modlitbová skupina, ktorá sa dožadovala viac kontaktov s ľuďmi zo Slobodnej cirkvi než so mnou, svojím farárom, pričom všetci boli mojimi priateľmi, s ktorými som organizoval rôzne púte. Jedného dňa som si povedal: „Pôjdem do tejto modlitbovej skupiny a vrátim ľudí do Katolíckej cirkvi, lebo sú na zlej ceste.“  Keď som sa prvý raz zúčastnil na stretnutí modlitbovej skupiny, vedľa mňa sedel ten človek, vedúci Slobodnej cirkvi, u ktorého bola moja farníčka a uzdravila sa. Nechýbalo veľa, aby som vybuchol, ale on bol ku mne veľmi dobrý. Aj to ma hnevalo. V tejto modlitbovej skupine som zažil, ako sa modlia jedni za druhých, najmä za chorých. Počul som, ako v Ježišovom mene prikazujú chorobám a zlým duchom, aby opustili ľudí, a videl som, ako sa niektorí dočkali správnej pomoci.
Keď som sa viac ráz zúčastnil na modlitbách tejto skupiny, pomaly sa v mojej duši roztápali predsudky a sám som zistil, že jestvuje zvláštna sila, ktorú sme my v Katolíckej cirkvi zanedbali: že v Ježišovom mene môžeme prikazovať, že jestvujú temné sily a že máme moc a vládu nad týmito silami. Netrvalo dlho, kým som pochopil, že to musím hľadať v Katolíckej cirkvi, ináč ma cesta privedie do Slobodnej cirkvi. Aj sám som sa vyliečil z ťažkostí, ktoré som mal s chrbtom, keď sa nado mnou modlil istý príslušník Slobodnej cirkvi.

Či nie je povedané: „Kto verí v Ježiša a vzýva jeho meno“….?
MR: Ale ja som bol poznačený teológiou oslobodenia, ktorá v čase mojich štúdií bola v Nemecku veľmi moderná. Pre každý prípad som začal hľadať v Katolíckej cirkvi to, čo som v Slobodnej cirkvi zažil, a našiel som modlitbové skupiny, ktoré praktizovali modlitbu oslobodzovania.

Ako to, že si teraz sám v službe oslobodzovania?
MR: Ďalej to všetko išlo akosi normálne. V roku 1995 som sa zúčastnil na seminári za uzdravenie, ktorý viedol Emiliano Tardif v San Giovanni Rotonde. Potom bola konferencia IAD, služba oslobodzovania s Rufusom Pereirom. Vtedy som vytvoril kontakty s touto skupinou a odvtedy som sa stal zodpovedným za oslobodzovanie v nemeckej jazykovej oblasti. Teraz som presvedčený, že služba oslobodzovania musí sa celkom zámerne znova stať súčasťou kňazskej služby.