Na prvý pohľad takýto názov skutočne vyznieva ako protirečenie. Veď predsa náboženstvo a mágia sú dve odlišné skutočnosti, ktoré stoja navzájom proti sebe. A predsa je to možné! Nejde tu o náboženskú mágiu vo vlastnom zmysle slova ale o magický prístup k modlitbe, sviatostiam a sväteninám Cirkvi, ktorý je samozrejme škodlivý. Marí skutočný účinok Božej milosti, ktorú tieto úkony majú spôsobiť alebo sprostredkovať.
Takúto možnosť pripúšťa aj Pastiersky list toskánskych biskupov, v ktorom sa píše: „Je zjavné, že pravý význam náboženstva a predovšetkým kresťanský pojem liturgie nemá nič spoločné s týmito zložkami magického myslenia. Avšak subjektívne sa môže stať, že obidva prístupy existujú vedľa seba, a dokonca že uzavrú akýsi „tajný spolok“. Pretože pôvod mágie nie je v rozume ale v cite, môže dôjsť aj u veriaceho k takémuto rozpolteniu. V rozume si je vedomý, že koná kresťanské gestá, v ktorých, ako vie, pôsobí Boh a jeho milosť. Ale v rovine citu môže byť to, čo v ňom účinkuje, postojom magickým, viazaným len na prianie niečo získať alebo utiecť pred nejakou neosobnou silou, ktorej sa bojí. Podobne to platí aj o sviatostnom úkone, ak je chápaný automaticky a len ako vec, bez správneho ponímania Boha a sviatosti samotnej, alebo ak pri ňom chýba dispozícia viery a ak mu nezodpovedá život, ktorý táto sviatosť predpokladá.“
Magický prístup k náboženským úkonom sa prejavuje v týchto prípadoch:
• Ak človek nimi nehľadá Božiu milosť a posvätenie ale len čisto pominuteľné dobro.
Spomeňme si, koľkí šoféri áut majú vpredu zavesený ruženec. Zrejme ani polovica z nich ho tam nemá zo skutočnej úcty k Panne Márii a preto, aby ho mali poruke a mohli sa ho modliť aj v aute. Ale domnievajú sa, že ak ho tam budú mať, Boh nedopustí, aby sa im stala nehoda. V podstate je tým ruženec postavený do pozície ochranného amuletu.
