Nebezpečný okultizmus ! Bol som učeníkom okultného majstra. A skončil som na psychiatrii

Čo nasleduje potom?
Títo ľudia nastupujú na vlastnú cestu a začnú si tvoriť boha podľa vlastného obrazu – čo im vyhovuje, čo im tam pasuje. Nejakým spôsobom si ho vyskladajú. Ale pokiaľ veríme tomu, že Boh je osoba a je osobný, voči tej osobe musím zaujať aj postoj. Takže ho nedokážem sám tvoriť a manipulovať ho, mám s ním tvoriť vzťah. A to znamená aj ho poslúchať, nasledovať a riadiť sa podľa toho, čo on hovorí. Takýto vzťah má určitú dynamiku. Ale pri systéme, v ktorom si ja tvorím boha, akého chcem, to nemá žiaden breh ani mantinely či smerovanie. A môže to ísť kamkoľvek. Človek má síce pocit, že to má pod kontrolou, no v istom momente nastane okamih, keď to začne riadiť jeho. A teraz čo? Je veľmi ťažké čohokoľvek sa zachytiť. Pretože zrazu nič nefunguje tak, ako to fungovalo doteraz. A človek zrazu zistí, že je tu nejaká sila, niečo, čo ho presahuje
.
Kedy nastal u vás ten moment, keď ste si uvedomili, že vás to presahuje a už to nemáte pod kontrolou?
Určite po mojej hospitalizácii, kedy to bolo veľmi náročné.

Dostali ste sa do nemocnice?
Krátko po mojej svadbe ma oslovil v obchode, v ktorom som pracoval, istý človek – okultný majster, ktorý mi navrhol, aby som sa stal jeho učeníkom. Prvý raz som ho na naliehanie svojej manželky odmietol. Po roku, keď bola moja žena na pracovnej ceste vo Švajčiarsku, ma tento človek oslovil opäť a vtedy som už neodolal. Stretával som sa s ním. Ja som bol učeník a on mi bol majstrom. Dával mi rôzne knihy, ktoré boli písané ručne a odovzdávali sa z generácie na generáciu. Ja som tie knihy čítal a následne sme mali aj obrady zasväcovania do okultných náuk.
Už po pár dňoch sa udialo niečo, čo on sám nevedel pomenovať ani pochopiť. Dovtedy sa s niečím takým nestretol. Možno mal Boh so mnou iné plány a nenechal to len tak. Dokonca niektorí moji priatelia vtedy vyhľadali môjho „majstra” a chceli mu „ručne-stručne” dohovoriť, pretože boli na neho nahnevaní kvôli mne a môjmu stavu. No keď ho našli, zistili, že je sám v takom zúboženom stave, že vyzeral ešte horšie ako ja, takže to nechali celé tak. Toto ukazuje, že pri tých zasväcovaniach sa skutočne udialo niečo veľmi zvláštne. Z jedného dňa na druhý som totiž začal vidieť rôzne bytosti, na rôznych ľuďoch na ulici som videl, že sú označení nejakými znakmi na čele…

Skúste to popísať bližšie…
Akoby mali na čele napísané znaky. Rôzne obchody boli poznačené písmenami, ktoré okrem mňa nikto nevidel. A diali sa aj iné veci: keď som chodil po byte, v ktorom som býval, samé od seba sa zapínali svetlá, popraskali všetky ortuťové teplomery, ktoré sa tam nachádzali. Stalo sa aj to, že som vybavenie celého štvorizbového bytu, v ktorom som býval, za pár hodín preusporiadal do rôznych tvarov a obrazcov tak, že keď naši prišli domov, skoro dostali infarkt. Ešte aj v mrazničke našli poskladaný jeho obsah do tvaru nejakej figúrky (smiech). Úplne šialené.

Ako na to zareagovala rodina?
Mysleli si, že som prepracovaný, tak ma vzali do nášho domu na vidieku. Ale tam to pokračovalo. Až ma nakoniec z miestneho cintorína vzali policajti v putách a za použitia násilia, pretože som chcel vykopať nejakých mŕtvych. Odviezli ma do najbližšieho menšieho mesta k doktorovi, ktorý ma odmietol liečiť, pretože vyhlásil, že som príliš ťažký stav. Preto ma previezli na psychiatriu do Ružinova, ale tam po rozhovore so mnou zhodnotili, že potrebujem byť hospitalizovaný v Pezinku.

To bola vaša prvá hospitalizácia.
Áno, prvá hospitalizácia, ktorá trvala takmer tri mesiace. Tam ma najprv iba pozorovali. Niekoľko dní som bol pokojný, ale potom som niektorých pacientov začal presviedčať, aby predali svoju dušu satanovi. A keďže som chcel, aby to podpísali vlastnou krvou, hľadal som nejaký nástroj, ktorým by som ich mohol porezať. Vtedy zasiahol personál. Nasadili mi lieky a aj elektrošoky.

Hospitalizácia pomohla?
(Ticho.) To je ťažká otázka. V istom smere určite. Tie nenormálne prejavy zmizli, ale čo nastúpilo, bol veľmi ťažký útlm. Na jednej strane som bol tlmený liekmi, na druhej strane som brutálne pribral. Cítil som sa akoby zavretý vo svojom vnútri. Ťažko sa to vysvetľuje. Nazval by som to rakovinou duše.

Z čoho pramenil ten strach?
Nebol to bežný prirodzený strach. Bol to až existenčný strach. Strach z toho, že by som mal zaniknúť. Neviem to celkom opísať. Zaujímavé je, čo ma dokázalo upokojiť. Pamätám si, že to boli situácie, keď bola pri mne moja mama, ktorá ma držala a čítala mi z Písma. Božie Slovo ma dokázalo upokojiť. Vtedy som zaspal. To bola zaujímavá skúsenosť. Pritom doma nebolo bežné, že by sme spolu čítavali Písmo alebo sa modlili. Ale evidentne to pomáhalo.

Vo svojom svedectve hovoríte o opakovaných hospitalizáciách. Po akom čase prišla nasledujúca hospitalizácia?
Druhá hospitalizácia prišla na prvé výročie zasväcovaní. Po tejto hospitalizácii nasledoval rozvod s manželkou a zakrátko nato mi zomrela mama. Potom to celé nabralo rýchly spád a ďalšie hospitalizácie už boli frekventovanejšie. Až to prešlo do ťažkých depresií, nakoniec prišli aj pokusy o samovraždu. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Život sa mi rozsypal ako balíček kariet. Všetko, čo som mal, som stratil. Stratil som zdravie, vplyv, moc, peniaze, priateľov, všetko… Všetko mi bolo vzaté, bol som úplne vykradnutý. Behom dvoch, troch rokov som stratil všetko, čo som dovtedy získal.

Čiže keď Biblia v Jánovom evanjeliu 10,10 hovorí, že diabol prichádza, aby kradol, zabíjal a ničil, má pravdu.
Áno. Mňa doslova vybrakoval. A aj z tohto ovocia, ktoré to prináša, je zjavné, prečo Boh hovorí: „Nerob to!”. Keď to zakazuje. Za týmito vecami musí byť sila, ktorá človeku škodí. Nejde o to, že by Boh chcel človeku zabrániť v poznaní. To je chybné chápanie. Keď je, napríklad, niekde obmedzená rýchlosť na 80 km/h, nie je to preto, že ťa niekto chce obmedzovať v tvojej slobode spraviť si tam rýchlostnú dráhu, ale na ceste je zrejme nejaká zákruta, kde môžeš dostať šmyk a zabiť seba alebo niekoho iného. Samotná značka ti nezaručí, že vodiči nebudú prekračovať maximálnu povolenú rýchlosť. Podobne je to v oblasti viery. Keď je niečo zakázané, existuje patričný dôvod, prečo je to zakázané. Sú za tým sily, ktoré sú neoverené. Ty ich nepoznáš a ony ťa jednoducho oklamú a okradnú.

Vy ste to zažili vo všetkých oblastiach života.
V oblasti tela, duše aj ducha. Vo všetkých oblastiach.

Keď hovoríme o duši, čo sa stalo s vašou osobnosťou?
Bolo to veľmi náročné. Cítil som sa všade odmietaný, nepochopený, nerozumel som sám sebe. Tie veci ma presahovali. Cítil som beznádej, nikto mi nevedel pomôcť ani ma pochopiť. V obchode, kde som dlho pracoval, som stretával ľudí, za ktorých by som obrazne ani „päť korún nedal”, tak som nimi pohŕdal. A zrazu som bol v stave, v ktorom som si hovoril – keby som mal aspoň taký život ako oni. To je obraz úplného poníženia, ktoré som prežíval. Zrazu aj ľudia, ktorými som predtým pohŕdal, boli pre mňa obri.

Takže ste dosiahli na úplné dno.
(Ticho.) To totálne dno by bola asi smrť. Ale áno, bolo to dno. Človek si povie – ja nemôžem tak hlboko klesnúť. No je priam nepredstaviteľné, kam až človek môže klesnúť.
Ešte mi napadá toto: psychiatria je jediné miesto v zdravotníctve, kde môžeš fajčiť. Keď si v stave, ako som bol ja, dymíš vkuse. Krabička, dve denne bez problémov. Samozrejme mi to obmedzovali, nechceli mi toľko kupovať. Mal som od cigariet žlté prsty, žlté ústa. Dostal som sa na takú úroveň, že som zbieral ohorky a trúsil z toho zvyškový tabak a keďže sme nemali cigaretový papier, balili sme to do novinového papiera. Len si predstav, aké sme mali po takomto fajčení prsty, ústa a zuby. Pamätám si na ten zhrozený pohľad, keď ma naši zbadali.