Nebezpečný okultizmus! Bol som učeníkom okultného majstra. A skončil som na psychiatrii

Opakovane spomínate rodinu. To znamená, že rodina stála v tomto čase pri vás?
Áno, moji súrodenci stáli pri mne. Určite som ich poriadne vytrápil. A myslím, že aj oni došli na určitú hranicu, keď už so mnou nevládali a bolo to na nich vidno. Prinášali obrovskú obetu, pomáhali mi a chceli mi pomôcť. No niekde mi jednoducho pomôcť nedokázali. V určitom momente sa ma spýtali: „Prečo nám to robíš?”. To bola pre mňa ťažká otázka a pomyslel som si niečo takéto: „Ľudia, ja sám sebe neviem rady a vy si myslíte, že to robím vám?” To nie je výčitka, len tým ilustrujem, že to presahovalo a valcovalo aj ich. Bolo pre nich veľmi náročné vidieť predtým zdravého, vitálneho človeka, ktorý skončil v troskách.

Ako vyzerala cesta von z tohto stavu? 
Prvým momentom bol môj druhý pokus o samovraždu, ktorý, vďaka Bohu, nevyšiel, keďže som nerezal na správnom mieste. Chirurg, ktorý ma šil, vravel, že ešte pár milimetrov a môžem používať tri prsty akurát tak na šťúranie v nose, pretože som takmer prerezal nejaký nerv. Vtedy mi došlo, že sa niečo musí zmeniť.

V oboch prípadoch pokusu o samovraždu vás niekto našiel
V prvom prípade ma našli, museli vyraziť dvere. Vtedy som sa priotrávil liekmi. Bol som niekoľko hodín v bezvedomí a keďže v takomto stave z človeka odchádzajú vnútorné tekutiny, hodiny som ležal vo vlastnom moči. A keďže moč je pomerne agresívna látka, vyžralo mi to kožu na stehne, úplne mi to zničilo časť svalstva, zapálili sa mi žily a dostal som trombózu do nohy. Do amputácie vtedy nechýbalo veľa.
Pri druhom pokuse som sa chcel podrezať, ale rezal som nepresne a dopadlo to tak, že som v ťažko pripitom stave a celý od krvi zaspal. Keď som sa zobudil, volal som bratovi, že je zle a nech ma vezme na psychiatriu, že sa potrebujem dať do poriadku.

Vráťme sa k vašej ceste k uzdraveniu.
Verím, že z Božej milosti sa za mňa muselo modliť veľa ľudí. Bolo niekoľko ľudí, ktorí boli na tejto ceste kľúčoví. Keď som si uvedomil, že len Boh mi dokáže pomôcť, začal som hľadať cestu naspäť do Cirkvi. Vtedy som sa začal stretávať s vtedy ešte kaplánom, otcom Jozefom Haľkom.
Takisto tam boli dve rehoľné sestry – sociálne sestry Edith Stein, ktoré sa mi vyslovene venovali a veľmi mi pomohli v živote. Pamätali si ma ešte z čias pred týmto všetkým, keď som bol po revolúcii krátku dobu súčasťou tretieho františkánskeho rádu. Takže za mnou chodili a povzbudzovali ma. Veľmi mi pomohlo ich prijatie. Títo ľudia sa ma nebáli, na rozdiel od iných, aj veriacich ľudí. Ľudia sa jednoducho boja psychiatrických ochorení. Je to stigma. A keď do toho začneš hovoriť o okultných veciach a duchovných príčinách, tak to už dupľom.

Ako ďalej pokračovala cesta späť do normálneho života a von z okultu?
Výrazným míľnikom bol môj zážitok s Božou láskou na stretnutí na fare Dómu sv. Martina. Došlo k nemu takto. Ako som už spomenul, pravidelne som sa tam stretával s tamojším kaplánom. Pôvodne som ho kontaktoval s predstavou, že prídem za ním, poviem mu, že som posadnutý, on sa nado mnou pomodlí, všetko odíde preč a ja budem pokračovať vo svojom živote ako predtým. On mi povedal, že posadnutý podľa neho nie som, aj keď môžem prežívať útlak a problémy spojené s okultom. Poradil mi, aby som hľadal cestu späť do Cirkvi a k Bohu a tieto veci sa jednoducho budú riešiť priebežne. Že Boh ich bude riešiť. Preto som za ním pravidelne chodil na rozhovor a modlitbu.
No a pri jednom takomto stretnutí s ním som počul z vedľajšej miestnosti nejaké zvuky a spýtal som sa ho, čo to tam je za poradu. On mi vysvetlil, že sa tam modlia. Nesúhlasil som, mal som pocit, že sa skôr hádajú. Dostal som vysvetlenie, že sa modlia v jazykoch. Keď som sa pýtal ďalej, povedal mi len, že sú to charizmatici, čo je hnutie v Cirkvi, že mi to nebude vysvetľovať, nech sa tam sám idem pozrieť na ich otvorené stretnutia. O týždeň nato som tam teda šiel aj napriek obavám mojich sestričiek, ktoré sa báli, že to nemusí byť pre mňa úplne bezpečné a ešte viac mi z toho „švihne”. V skutočnosti som tam zažil Boží dotyk a hneď som vedel, že to bola, ako sa vraví, „láska na prvý pohľad”.

Bol to váš bod definitívneho zlomu?
Samozrejme, chvíľu trvalo, kým som sa, takpovediac, rozbehol, pretože jedna vec je zažiť Boží dotyk a druhá vec je podstúpiť cestu nasledovania Krista. Ide o dve rozdielne veci, medzi ktorými u mňa bola aj keď nie dlhá, ale istá časová pauza. Na jednom stretnutí zaznela výzva odovzdať svoj život Bohu. Vtedy som to neurobil, čo som si vzápätí vyčítal a čakal som, kedy nastane znovu táto príležitosť. Keď to zaznelo ďalší raz, bol som nastúpený medzi prvými. A keď som spravil toto rozhodnutie a odovzdal svoj život Bohu (bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života), potom sa tie veci, o ktorých tu hovoríme, začali viac meniť. Vnútorne som to prežil tak, že som Ježišovi povedal: “Tu som a odovzdávam ti kormidlo svojho života. Už nechcem ísť podľa vlastnej hlavy, vlastných vedomostí ani vlastných skúseností. Chcem ísť, ako ty chceš, aby som šiel.”

My dvaja sa poznáme už veľa rokov. Keď som čítal časť vášho príbehu, v ktorej ste popisovali svoje hospitalizácie a prežívanie z toho obdobia, mal som z toho pocit, že čítam príbeh niekoho úplne iného. Ja vás už takto nepoznám. Naopak, poznám vás ako vyrovnaného, zrelého a v dobrom zmysle slova úplne normálneho človeka. Bolo toto odovzdanie života Ježišovi ten moment, kedy z vás opadol útlak okultu a tým pádom aj tlak na psychiku? 
Myslím si, že kľúčovou vecou na to, aby si niekoho začal nasledovať, je, že musíš vedieť, kto to je. Z tohto hľadiska bol ten Boží dotyk veľmi dôležitý, pretože som zažil, že to je veľmi bezpečné. Je to brutálne silné a veľmi ma to presahuje, zatiaľ najsilnejšia vec, čo som kedy zažil. A ďalšia vec je, že som urobil rozhodnutie. A myslím, že toto rozhodnutie vidí aj duchovný svet. Zrazu som sa nachádzal v úplne inej kategórii vzťahu s Bohom ako predtým. A to mi dávalo vnútornú silu ísť ďalej.
Moje uzdravovanie je proces, ktorý bude pokračovať, až kým neprídem do neba. Ale evidentné je, že po rozhodnutí pre Boha som dokázal vziať všetky moje okultné a ezoterické knihy do Marianky a tam ich spáliť. Spálil som literatúru za mnoho peňazí, asi štyri plné ruksaky. Urobil som to, lebo som nechcel, aby sa to dostalo do rúk niekomu, koho by to zviedlo na rovnakú cestu ako mňa. Sú to deštrukčné veci. Urobil som to takto radikálne a našiel som silu oddeliť sa od toho, zrieknuť sa toho. Ďalšia vec sa diala počas modlitieb chvál. Zažíval som, ako sa ma Boh dotýkal a ako zo mňa vychádzajú a odchádzajú odo mňa veci.  Ani neviem pomenovať, čo to bolo, ale prejavovalo sa to napríklad plačom až niekde z hĺbky môjho vnútra.

Comments are closed.