Nebezpečný okultizmus! Bol som učeníkom okultného majstra. A skončil som na psychiatrii

Neviem povedať, či to bolo uzdravovanie alebo oslobodzovanie, jednoducho sa to dialo. Takisto som zažíval silu Božej prítomnosti pri adorácii a neskôr, keď mi schválili odluku, aj pri prijímaní sviatostí. Toto obdobie, keď už som mal živú vieru, ale nemohol som pristupovať k sviatostiam, mi pomohlo uvedomiť si, aký to je obrovský dar, keď sa mi cesta k nim neskôr otvorila. Možno práve v tomto období korony, keď nemáme prístup k sviatostiam, si to v Cirkvi viac uvedomíme a začneme si to viac vážiť. Pre mňa to bola veľká vec, keď som dostal povolenie a mohol som začať k sviatostiam opäť pristupovať.

A kedy odišiel strach, ktorý ste spomínali, a ďalšie veci, ktorými ste trpeli?
Myslím, že pomerne rýchlo po mojom odovzdaní života Ježišovi sa mi upravil spánok a začal som dobre spávať. Odvtedy som už nikdy nemusel byť hospitalizovaný. A postupne vo mne rástol pokoj. Ďalej to boli vzťahy, ktoré sa uzdravovali, ale aj odvaha vykročiť, iniciatíva a schopnosť vyjsť zo seba. Veľmi mi pomohlo, že v spoločenstve kresťanov, do ktorého som začal chodiť, som mal okolo seba bezpečných ľudí, ktorí ma povzbudzovali a videli vo mne moju jedinečnosť. Dávali mi príležitosť robiť veci. Prejavili mi dôveru, keď mi zverili konkrétne praktické zodpovednosti, napríklad hovoriť na verejnosti moje svedectvo. Zapojili ma do práce na rôznych evanjelizačných výjazdoch. Časom prišlo to, že sme založili malú skupinku, do ktorej som chodil a neskôr som ju viedol.
S mojou vtedajšou diagnózou som si nevedel nájsť prácu. S tým mi pomohol spomínaný Oto, ktorý ma zamestnal. Smejem sa, pretože pred hospitalizáciou som mal heslo, že za sto korún by som sa ani nezohol a za dvetisíc by som určite ani do roboty nechodil. Predtým som totiž musel mať pri sebe vždy 10- až 15-tisíc korún v hotovosti, ktoré som točil a obchodoval s nimi. No u Ota som robil za asi päťsto korún. V porovnaní s mojím predchádzajúcim pracovným životom to bola úplne smiešna suma a aj činnosti, ktoré som robil, boli veľmi jednoduché. Ale bol som šťastný. Mal som pokoj v duši a čisté svedomie. A asi som verne triedil obálky, pretože časom prišla ponuka pracovať na počítači, čo som vždy chcel. A zohnali mi aj vydavateľstvo, kde ma zaškolili do všetkých potrebných grafických programov a zalamovania kníh. Aj v tomto vidím Božiu ruku a vedenie.

Na toto celkom sedí to slovné spojenie znovu sa narodiť.
Ja to opisujem takto. Ako sa dá sformátovať harddisk, tak aj človek sa vie znovu narodiť v Kristovi z vody a krvi. Ja som toho živým príkladom. Verím tomu, že mám nový život. Mám iné vzťahy, robím niečo iné, som inde, než som bol pred 25 rokmi. A to je Božie dielo. Nemyslím si, že to je vďaka mne a mojej šikovnosti. Osobne Božie vedenie zažívam tak, že sa učím a mám túžbu nasledovať Boha, lebo on ma miluje. A tým, že on pozná a vie, po čom túži moje srdce, alebo mu to aj hovorím, sa zabezpečí to, že on ma k tým veciam privedie. Nikdy som to nemusel vydrieť alebo mať dobré známosti či ťahať za nitky. To, čo zažívam, je, že skôr Boh je ten, ktorý povie: „Poď, ideme!” a ja na to: „Nie, nie, ja to nechcem, ja na to nemám!” a on ma len volá: „Poď, poď, poď!” Aj s mojím podnikaním to tak bolo.

Chcel som raz požiadať vydavateľa, u ktorého som robil, o zvýšenie platu a on mi v rovnakom rozhovore potreboval oznámiť, že ma musí prepustiť. Čo je ľudsky úplné faux pas. No v modlitbách som cítil, že Boh ma pozýva do podnikania. Mňa, ktorý už nechcel robiť s peniazmi, niesť zodpovednosť, dohadovať sa s ľuďmi a všetko okolo, pretože som si hovoril, že toto je v mojom živote uzatvorená kapitola. A Boh zrazu prehodil výhybku – „ide sa opäť týmto smerom, pretože tam máš obdarovanie”. A Pán Boh sa postaral aj o zákazníkov, aj o praktické veci. Viem, že to znie šialene, a nie je to také jednoduché, ako to znie, pretože človek zápasí s neistotou, strachom a bojuje sám so sebou, keď vstupuje do týchto vecí. No pri spätnom pohľade vidím, že Boh to skutočne všetko pripravil.

Skrze váš príbeh, o ktorý ste sa podelili už na rôznych miestach, vás kontaktovali mnohí ľudia, ktorí boli tiež namočení v ezoterike alebo v okulte. Vedeli by ste zo svojich skúseností pomenovať nejaké dôvody, prečo ľudia do niečoho takéhoto padnú?
Pomenoval by som dôvody, prečo sa tým ľudia vôbec zaoberajú. Prichádza to do módy v istých vlnách a obdobiach. Častokrát ide o tie isté veci, len sa to inak pomenuje a marketingovo sa to ináč zabalí, ale podstata je vždy o tom istom.
Je to ľudská zvedavosť, ťahá nás to k nadprirodzenu a veciam, ktoré nás presahujú. Človek je duchovná bytosť, nielen telesná. No naplnenie tejto potreby často hľadá nie bezpečným spôsobom.
Takisto si myslím, že v Cirkvi sa málo hovorí o tom, že človek môže zažívať duchovnú plnosť v kresťanstve, vo vzťahu s Bohom. Že aj v kresťanstve je nadprirodzeno, je tam mystika, je tam Boh, ktorý nás presahuje, dejú sa zázraky, Boh koná zázraky. Božie kráľovstvo sa šíri mocou, nie je to len súbor prikázaní alebo zákazov. Boh je živý, dokonca skrze svojho Ducha prebýva v nás a chce byť takto blízko nás. Ľudia toto často nemajú a keď sa to v Cirkvi ani nekáže, ani nepraktizuje, hľadajú to v rôznych okultných náukách. Samozrejme, týmto netvrdím, že by sme mali redukovať kresťanstvo len na zázraky. Určite to nie je len o zázrakoch. Osobne hovorím, že to je o vzťahu s Bohom, ale nemôžeme z toho tieto zázraky vyňať. Niekedy sa hovorí, že zázraky sú pre neveriacich alebo hľadajúcich. Ale zázrak je dôležitý aj pre človeka žijúceho s Bohom, pričom v tomto prípade je rozdiel v tom, že už nie je dôležité, čo mi Boh dáva, ale kto mi to dáva. Vzťah je dôležitý.
A potom je to aj túžba po spoločenstve. Ľudia hľadajú prijatie, hľadajú normálnosť. Byť medzi ľuďmi, byť medzi dobrými ľuďmi. Aj ezoterika a okult spája určitú komunitu ľudí, ktorá sa stretáva, navštevuje sa, buduje vzťahy. Aj to tam niekde určite zohráva úlohu. V dnešnej dobe ľuďom chýbajú vzťahy. Sme strašne osamelí. Kvôli online-u, kvôli tomu, že sme preťažení, robíme od rána do večera, sme zameraní na výkon, naháňame peniaze, máme plno pôžičiek, jednoducho nemáme čas na vzťahy. Chceli by sme všetko instantne, zalejem teplou vodou a bude! Ale vzťahy potrebujú otvorenosť, potrebujú čas, veľkodušnosť, jednoducho mnoho vecí, ktoré sú dnes úzkoprofilový tovar, a ľudia idú tam, kde ich získajú.

Nachádzate s odstupom rokov v tom, čím ste prešli, nejaký zmysel?  
Vnímam istý paradox. Obzriem sa späť na to, cez čo všetko som prešiel, a pýtam sa sám seba: „Prečo som musel toľko vytrpieť?” Tento rok budem mať 52 rokov a mám dve malé deti. Osobne zastávam názor, že malé deti by mal mať určite nie 52-ročný človek. Život to takto priniesol. Ale tiež si uvedomujem, že keby som nemal vzťah s Bohom a nebol by som mu verný a neposlúchal ho, povolanie byť otcom by som možno vedel naplniť o dvadsať rokov skôr, ale šiel by som mimo Božej vôle. Keď teraz spätne hodnotím ten čas, bolo to výborné, pretože Boh ma uzdravoval, očisťoval, učil ma slúžiť, obetovať sa, ale tiež naprával vo mne obraz, ktorý som mal o sebe samom. Naprával moje hodnoty. Ten čas bol absolútne potrebný na to, aby som sa pripravil na svoje povolanie byť manželom a otcom. Keby som do manželstva vstúpil hneď po svojom obrátení, zničil by som sám seba aj toho druhého človeka. Nebol som na to vtedy pripravený a zrelý. Potreboval som zažiť mnohé veci: premáhania, zlyhania, radosti, interakcie a vzťahy, službu, formáciu a zážitky s Bohom.
Niekedy, keď hovorím s ľuďmi, vravia mi: „Aj ja chcem byť taký ako ty.” Ale nikto nechce tých 20 rokov odmakať. Pripomína mi to maratónca, ktorého každý vidí, ako zabehne najlepší čas, ale drvivá väčšina by nepodstúpila to, čo podstúpil on. Od deviatich rokov makať ako kôň, každý deň, aj vtedy, keď sa všetci ostatní zabávali a mali iný program. Toto nechceme robiť. Často nás zaujíma len výsledok, ale nie sme ochotní rozprávať sa o ceste k tomu výsledku. Pretože to nie je rýchle a jednoduché. A všedné veci nás nezaujímajú. Lenže všetky veľké veci sa skladajú z malých vecí. To, že to robím pravidelne, zodpovedne, dôsledne, to je cvik, cvik, cvik. A nakoniec nad tým nemusíš premýšľať, pretože z toho vzniká rutina, ktorá sa stáva súčasťou tvojho života. Jeden kamarát mi povedal, keď som mu vysvetľoval vzťah s Ježišom a čo žijem: „Už tomu rozumiem. To je taký životný štýl.” Áno, je to životný štýl.

Ste rád, že tento životný štýl žijete?
Nechcel by som žiť ináč. Je veľmi kľúčové a pre mňa dôležité, aby vzťah s Bohom stál na láske, nie na strachu a hrozbe. Naozaj, keď človek vie, že je milovaný, je ochotný aj zomrieť. Pre mňa je to taká kľúčová vec, že sa veľmi čudujem ľuďom, ktorí nezažili túto lásku, no aj tak sú schopní a ochotní nasledovať. Ale vtedy je to veľmi náročná a ťažká cesta. Pretože Božia láska je to, čo nás ženie, palivo, ktoré dodáva silu ísť vpred a nevzdať to. Ak toto nemáme, veľa vecí sme stále nepochopili. Človek sa láske učí. Nie je to niečo prirodzené, čo vieme robiť. Práveže len keď zažívame lásku, vieme ju dávať ďalej. Toto zažívam pri synovi. Veľa vecí o tom, aký som ja syn voči Bohu a ako sa on správa voči mne, mi „docvakáva” teraz. Skrze interakciu s mojím synom začínam viac rozumieť Bohu. A tento vzťah je niečo nádherné. Pretože môjmu synovi viem pomôcť, a zároveň ma to posúva vo vzťahu s Nebeským Otcom. 

Článok prevzatý z: https://slovenskydohovorzarodinu.sk/nebezpecny-okultizmus-bol-som-ucenikom-okultneho-majstra-a-skoncil-som-na-psychiatrii/

Comments are closed.