O zásadách psychomanipulácie

Dramatické situácie, uvedené v spomenutom dokumente, prekvapujú a zdajú sa byť úplne nepravdepodobné. Šokujúci je pre nás fakt, že stovky až tisíce normálnych ľudí – naši priatelia, susedia – zanechávajú všetko, čo majú, opúšťajú rodinu a v predstave často úplne nepravdepodobných ideí sa sami vedome odsudzujú na život v nedôstojných podmienkach, dokonca i na smrť. Čo je však dôvodom, že sa ľudia zbavujú svojho života či života svojich blízkych? Aká ideológia je schopná otupiť pud sebazáchovy a túžbu po živote? Ako sa môžeme ubrániť pred vplyvom samozvaných guru a spasiteľov sveta, ktorí nám za vyznanie viery a poslušnosť sľubujú večný život? Čo robí človeka poddajným pre takú hlbokú závislosť na ideách a ľuďoch? Aká má byť naša reakcia voči tvoriacim sa náboženským a pseudonáboženským skupinám? Môže každá z nich vyvolať deštruktívnu závislosť?

Napriek existencii mnohých publikácií o tejto problematike nie je na uvedené otázky jednoduché odpovedať. Na základe určitých teoretických predpokladov vo vzťahu k už známym skupinám a ich metódam však možno predísť mnohým tragédiám. Objavujú sa hnutia, ktorých činnosť nemôžeme jednoznačne kvalifikovať ako deštruktívnu. Jednoznačné posúdenie pôsobenia pseudonáboženských hnutí nám navyše sťažujú rôznorodé, často okrajové hodnotenia ich spôsobov pôsobenia a náboru. Na jednej strane sa stretávame s tým, že rôznorodým skupinám pôsobiacim na formáciu ľudskej osobnosti sa pripisujú takmer nadprirodzené schopnosti, avšak na druhej strane sa bagatelizuje pôsobenie siekt tým, že sa ich v posledných rokoch rastúci význam vysvetľuje iba z pohľadu doteraz známych mechanizmov ľudskej psychiky.

Pravda – ako to väčšinou býva – sa nachádza uprostred. Je isté, že sekty si zakladajú na dokonalom poznaní ľudskej psychiky – chápu špecifickosť časov, v ktorých žijeme a snažia sa odpovedať na konkrétne ľudské problémy a potreby. Nebezpečenstvo sa však ukrýva v tom, že namiesto pomoci človeku a zbavenia ho stresu a nepokoja, podmaňujú si ho používaním niekedy rafinovaných psycho- a sociotechnických metód.
Manipulácia okolo nás
Žijeme v časoch, v ktorých často počuť o manipulácii. Tento pojem sa používa v rôznych kontextoch. Hovorí sa o genetických manipuláciách, o manipuláciách s človekom a jeho vedomím za pomoci farmakologických prostriedkov a sociotechník, o psychickej manipulácii alebo o manipulácii prostredníctvom informácií šíriacich sa cez médiá. Titulky novín prezrádzajú, že sme vťahovaní do sveta politiky a manipulovaní, a už takmer podvedome pôsobí na nás smršť vtieravých reklám vnucujúcich nám výrobky, ktoré v skutočnosti ani nepotrebujeme. Čoraz častejšie však počuť aj o manipulačných technikách vyskytujúcich sa v pseudonáboženských hnutiach.
„Dnes už existuje celý „svet“ manipulácií prenikajúcich hlboko do medziľudských vzťahov. Manipulácia už dávno prestala byť výlučne atribútom propagandy vedenej prostredníctvom médií. Jej výrazné symptómy si môžeme všimnúť v rôznych formách interakcií (rodinných, susedských, priateľských, pracovných atď.). Sú viditeľné takmer vo všetkých sférach pôsobenia človeka, napríklad v obchode, administratíve, zákonodarstve, dokonca i vo vedeckých výskumoch či vo výchove. Tento fakt celkovo odôvodňuje užívanie – vo vzťahu k javu manipulácie – slova „svet“.“ (Lepa Adam: Świat manipulacji, Częstochowa 1995, s. 7–8)
Takto sa manipulácia javí ako neoddeliteľná súčasť civilizácie. Vo veľkej miere je všeobecným prvkom ekonomiky, obchodu i politiky. Celé naše spoločenstvo, konzumpcionizmus, voľný trh, „potrebuje“ prvky posúvajúce tento mechanizmus, potrebuje metódy, ktoré napomáhajú vhodné formovanie jednotlivcov a v súvislosti s tým aj celých spoločenstiev. A práve manipulácia svojím cieleným a skrytým pôsobením podsúva človeku úzko vyznačený obraz skutočnosti, ktorý spôsobí akceptovanie určitých doktrín a politických pôsobení. Od rodičov si prostredníctvom ich detí vynúti nákup reklamovaných výrobkov, spôsobuje slepú dôveru politických či náboženských fanatikov.

Z histórie
Hoci mechanizmy manipulácie sú našej civilizácii známe mnoho storočí, s ich praktickým a skutočným využitím sme sa stretli počas Kórejskej vojny, keď sa do čínskych zajateckých táborov dostali americkí vojaci. Skúsenosť z predošlých vojen vo väčšine prípadov ukazovala na zachovávanie dôstojnosti a odolnosť voči nepriateľskej agitácii mnohých zajatcov, ktorí neboli na ich strane. Kórejská vojna však prekvapila americké veliteľstvo mnohými prípadmi kolaborácie zajatcov. Objavili sa viaceré antiamerické a antiimperialistické výpovede na vlnách propagandových rádií, vysielajúcich programy pre vojakov aliancie. Tí sa zo začiatku domnievali, že Číňania donútili zajatcov mučením a hrozbou smrti k výpovedi, ktorá tak prekvapila americké spoločenstvo. Keď sa však väzni po uzavretí mierových zmlúv začali vracať, ukázalo sa, že veľa z nich bolo presvedčených komunistami, ktorí chválili Čínu a nenávideli „amerických vojnových provokatérov a kapitalistických zneužívateľov.“
Tento jav sa stal predmetom skúmania psychológov a sociológov. Po prvý raz sa vtedy objavil pojem „pranie mozgu“. Pod týmto pojmom sa ukrýval proces hlbokej zmeny vedomia. Problém, ktorým sa spočiatku zaoberali len armádni špecialisti v oblasti propagandy, sa pomaly začal vkrádať do vedomia celých spoločenstiev. Manipulácia sa stupňovito zovšeobecňovala čoraz väčšmi, stavajúc sa doménou reklamných špecialistov politického, ale aj náboženského fanatizmu.
O podobnosti medzi kórejskou metódou „prania mozgu“ a dnešnými indoktrinačnými metódami používanými v deštruktívnych sektách môže svedčiť príklad psychológov, ktorí sa stretli s problémom ľudí podrobených „kontrole mysle“ v nových náboženských hnutiach. V rámci terapie dávali pacientom čítať opisy „prania mozgu“ v čínskych zajateckých táboroch. Obete bez problémov spoznávali psychotechniky použité aj proti nim. Z toho vyplýva, že metódy, ktoré sekty používajú, nie sú originálnymi výtvormi charizmatických lídrov. Hoci časť z nich nadobúda takéto vedomosti intuitívne, používajú techniky, ktoré boli už predtým vedecky spracované a experimentálne dokázané.
Pranie mozgu a kontrola mysle
Takéto vojnové skúsenosti poskytli spoločnosti nové poznatky súvisiace so spôsobmi a možnosťami manipulácie. Vyššie uvedený príklad indoktrinácie vojenských zajatcov nakoniec nemusí tvoriť jediný spôsob vplyvu na ľudskú osobnosť. Dnešné sekty a pseudonáboženské hnutia nepoužívajú takéto radikálne a jednoducho zistiteľné metódy ingerencie do vedomia osoby. „Pranie mozgu“, ktoré sa použilo na amerických vojakoch, prudko zmenilo ich systém hodnôt a cítenie lojality. Praktizovalo sa s fyzickou presilou; osoba, ktorá sa mu podrobila, nemala žiadne pochybnosti o tom, že je v rukách nepriateľa. Oproti tomu pôsobenie deštruktívnych siekt sa výrazne vzďaľuje od chápania tradičného spôsobu „prania mozgu“ a spája sa radšej s kontrolou mysle, ktorá je častejšie vyhľadávaná a jemnejšia. V tomto prípade do popredia nevystupuje reakcia obrany obete. Manipulovaná osoba sa snaží spolupracovať s ľuďmi, ktorí sa pokúšajú získať nad ňou kontrolu. Táto osoba ich zasväcuje do svojich záležitostí a dodáva im informácie, ktoré môžu byť zneužité proti nej. A tak ako v prípade brutálneho „prania mozgu“ je jeho obeť po oslobodení schopná pomerne rýchlo zavrhnúť presvedčenia, ktoré jej boli nanútené, naopak, v prípade použitia metód kontroly mysle sa nový systém presvedčení stáva súčasťou identity a je veľmi ťažké ho odvrhnúť.
Psychomanipulácia sa nám teda javí ako spôsob vštepovania (cestou mnohonásobného opakovania) vedomostí, názorov, presvedčení, hodnotení nepodložených akoukoľvek racionálnou argumentáciou. V takto podanej definícii si môžeme všimnúť podobnosť s drezúrou. V nej sa zhora dané vlastnosti získavajú cestou mnohonásobného opakovania, s tým rozdielom, že tu máme dočinenia so špeciálnym druhom takejto „vychovávateľskej“ formy, ktorú môžeme nazvať informačnou alebo mysľovou drezúrou. Ak k tomu ešte pridáme fakt, že osoby, ktoré praktizujú manipuláciu, sú si vedomé svojich cieľov, môžeme o takejto manipulácii hovoriť ako o vedomom akte psychickej agresie. Tento proces v človeku, v jeho poznávacích štruktúrach, formuje silné a objektívne iracionálne presvedčenia. Ak je úspešný, nesúlad reality s týmito presvedčeniami (súc v rozpore a nemajúc racionálne jadro presvedčenia a racionálne kritériá chápania a hodnotenia javov) spúšťa mechanizmus reinterpretácie skutočnosti takým spôsobom, aby získal súhlas s falošným alebo iracionálnym presvedčením. Takto človek, ktorý raz uveril v pravdu, ktorú prijal a zapojil sa do jej hlásania, bude hľadať všetky argumenty, aby sám sebe aj iným potvrdil jej skutočnosť. Čiže indoktrinácia pozbavuje človeka schopnosti realistického hodnotenia skutočnosti, čo súvisí s tým, že potom je schopný celkovo sa podriadiť dokonca maximálne iracionálnym odporúčaniam ľudí, ktorí ním manipulujú.
Vhodným príkladom indoktrinácie v spoločenskom živote je „jediná pravdivá“ komunistická ideológia, ktorá mnoho rokov vládla v našich štátoch. Avšak dnes, s ohľadom na výraznosť tohto fenoménu azda najmarkantnejšie prítomného v náboženskej oblasti, si indoktrinácia praktizovaná práve v pseudonáboženských hnutiach vyžaduje našu zvýšenú pozornosť a obozretnosť.

Obrana pred manipuláciou
Psychomanipulačné procesy sa stávajú čoraz jemnejšie a rafinovanejšie. Objavujú sa metódy pôsobenia na ľudské vedomie, ktoré doposiaľ neboli známe, alebo nevyvolávali obranné reakcie. V súvislosti so všetkými formami manipulácie môžeme konštatovať, že možnosti ovplyvňovania narastajú súčasne s pribúdaním vedomostí týkajúcich sa zákonitostí riadiacich procesy poznávania, ako aj so vznikom nových foriem mediálnej komunikácie. Na druhej strane tá istá veda však vytvára obranné metódy pred manipuláciou ako na individuálnej, tak aj na masovej úrovni. Zo skúmania okolností odolnosti voči manipulácii vyplýva, že existujú vlastnosti, vďaka ktorým sa ľudská bytosť stáva odolnejšou voči všetkým druhom manipulácie. Ide o vysokú úroveň tzv. emocionálnej inteligencie a otvorenosť voči skúsenosti a súčasne voči veľmi reflexívnemu postoju k novote. Skutočným nástrojom obrany proti manipulácii je zvýšenie úrovne vzdelania v spoločenstve. Z pohľadu odborníkov ide najmä o sprístupnenie vedomostí o vedome praktizovaných metódach manipulácie a propagandy a znalosti jazyka a jeho možnostiach využitia osobami pokúšajúcimi sa vplývať na ľudské vedomie.
Obrana pred manipuláciou na spoločensko-politickej úrovni je úzko spätá s tvorbou právnych noriem súvisiacich s pôsobením informačných zdrojov. Najlepšou obranou pred tým, aby neboli manipuláciou ohrozené všetky médiá (zároveň by jej boli vystavené aj naše pocity a svetonázor) je zaručenie slobody prejavu názorov a toku informácií.
Ďalším spôsobom obrany pred psychomanipuláciou je decentrácia a reflexívnosť, ktorá umožňuje analyzovať určitú situáciu z mnohých pohľadov. Tento prostriedok nie je stopercentne účinný, ale v mnohých prípadoch dovoľuje zmenšiť citlivosť na manipulačné procesy.
Prebiehajúca analýza javov spojených s psychomanipuláciou naznačuje, že je veľmi rozšíreným javom. Keď sa však hovorí o sektách, mnoho ľudí tvrdí, že aj keď nepochybujú o ich deštrukcii a negatívach, veria, že oni by sa nikdy do niečoho takého nezamotali. Iní sú presvedčení, že aj keď tento problém existuje, týka sa len malej časti populácie. Lenže fakt, že nepatríme do sekty, ešte neznamená, že nie sme manipulovaní. Manipulácia sa týka takmer každého z nás. Všetci sa stretávame s masovokomunikačnými prostriedkami, každý teda, kto z nich čerpá nezasvätene a nerozumne, je potenciálne ohrozený manipuláciou. Ako je nepostrádateľná profylaktika pred toxickými skupinami, nepostrádateľná je aj mediálna výchova. Najvhodnejšou metódou účinného boja proti manipulácii je analýza zdrojov a poukazovanie na sociotechnické zásahy, ktorými sa posilňuje politická a komerčná propaganda a novinárska nevýraznosť, pretože manipulácia prestáva byť nebezpečnou pre človeka vtedy, keď sa stáva zjavnou, pomenovanou a medializovanou.
 
Spôsoby vplývania
V rámci dnešných sociologických a psychologických vied existuje mnoho metód a teórií pokúšajúcich sa opísať procesy, ktoré deštruktívne sekty využívajú pri verbovaní nových členov. Prakticky sa nestretávame s dvoma rovnakými teóriami. Každá z nich tvorí niečo nové, často sa vzájomne doplňujú. Žiaľ, nemáme možnosť opísať všetky, ale často využívanou je teória profesora psychológie Roberta B. Cialdiniho. V procese manipulácie definoval šesť základných zásad používaných na presvedčovanie a sklon k ústupkom: 1. zásada vzájomnosti; 2. záväzok a dôsledok; 3. spoločný dôkaz; 4. zásada mať niekoho rád; 5. autorita a 6. nedostatok niečoho.
 
1. Zásada vzájomnosti
Jedna z najrozšírenejších a základných noriem ľudskej kultúry je obsiahnutá v zásade vzájomnosti. Táto zásada požaduje, aby sme sa odvďačovali za to, čo od niekoho dostávame. Dovoľuje nám veriť, že to, čo dávame, nie je stratené. Pocit záväzku v budúcnosti umožňuje vznik stálych relácií, transakcií a výmen, ktoré sa využívajú pre spoločenstvo. Preto všetci sú od malička vedení k tomu, aby ju dodržiavali, inak sa stretnú s negatívnou reakciou. Rozhodnutie súhlasiť so želaním dakoho je často učinené pod vplyvom tejto zásady, preto jedna z účinných taktík je poskytnutie niečoho, ešte pred tým, ako o to človek požiada. Praktizovanie tejto zásady sa darí vďaka trom jej vlastnostiam: 1. zásada je krajne silná, často prevyšuje vplyv iných činiteľov; 2. zásada platí dokonca aj pre tie rozhodnutia, o ktoré už nikto nežiada; 3. môže poskytovať nerovnomernú výmenu – zisk je oveľa väčší ako „darček“. Obmenou tejto metódy je navrhnutie ústupku, aby bol recipročne získaný ústupok druhej strany. Jednou z jej procedúr je požadovanie niečoho, čoho sa niekto určite nebude chcieť vzdať a následne zmenšenie tejto požiadavky, „ústupok“, aby ten druhý tiež v niečom ustúpil a dal nám to, o čo nám v skutočnosti išlo.
Obrana: Nezavrhnutie „darčeka“, ale prijatie ho v dobrej viere a ak sa ukáže, že ten, ktorý nám niečo dáva, chce na tom získať, tak sme oprávnení necítiť záväzok kvôli hodnote, ktorú sme dostali.
 
2. Záväzok a dôsledok
Ľudia túžia byť dôslední vo svojich slovách, viere, cieľoch a skutkoch. Táto tendencia pramení: 1. z osobnej dôslednosti, ktorá sa v spoločenstve vysoko cení; 2. z dôsledného správania, výhodného pre každodenný život; 3. z dôslednej orientácie umožňujúcej prekonanie komplikácií súčasnosti. Vďaka dôslednosti nášho prvotného rozhodnutia sa zmenšuje potreba, aby sme sa v budúcnosti ustavične zamýšľali nad tým, ako postupovať v podobnej situácii – je možné si pripomenúť skoršie rozhodnutie a zachovať sa dôsledne podľa neho. Kľúčom k využitiu tejto zásady k nátlaku je počiatočný záväzok: ľudia sú náchylnejší k tomu, aby súhlasili so splnením želania, ktoré súvisí s predchádzajúcim rozhodnutím. Mnohí z tých, ktorí presviedčajú, sa snažia nachýliť ľudí, aby prijali počiatočné rozhodnutie, ktoré vyhovuje tomu, čo plánujú neskôr od nich žiadať. Takéto záväzky sú účinnejšie, ak sú aktívne, verejné, vyžadujúce úsilie smerujúce k rozhodnutiu, ktoré vnímame ako vnútorne motivované a nevynútené. Keď už raz niekto prijme určitý postoj, má prirodzenú tendenciu správať sa v danej situácii neústupčivo a dôsledne. Túžba po tom, aby človek vyzeral dôsledne a takým aj bol, sa stáva zbraňou, ktorá má široké možnosti a často je jej pôsobenie výrazne v protiklade k jeho vlastným najlepším záujmom. Človek má tendenciu sa o svojom prijatí záväzku, aj chybného, opakovane uisťovať a pre odôvodnenie pravdy skorších rozhodnutí si hľadá nové dôvody a ospravedlnenia. V dôsledku toho záväzky pôsobia dokonca dlhý čas po zmene podmienok, kvôli ktorým boli prijaté. Tento jav vysvetľuje skutočnosť podvodných praktík získavania ústupkov.
Obrana: Aby sme mohli lepšie rozoznať a vzoprieť sa nepoctivým vplyvom takéhoto nátlaku na naše rozhodnutia, je prospešné uvedomiť si signály vychádzajúce z nášho srdca: prvým signálom je, keď si uvedomíme, že sme tlačení záväzkom a dôsledkami súhlasu vyvolaného žiadosťami, o ktorých vieme, že ich nechceme plniť. Druhým signálom je, keď ešte predtým, než nám to bude jasné, pocítime, že počiatočný záväzok pramenil zo zámerného zavádzania a skreslenia reality. Vtedy je dôležité opýtať sa samého seba: Podstúpili by sme taký istý záväzok, ak by sme vedeli to, čo vieme teraz?
 
3. Spoločenský dôkaz
Jedným z prostriedkov určovania, čo je správne, je hľadanie toho, čo iní ľudia považujú za správne. Isté správanie považujeme v určitých situáciách za správne v takej miere, v akej vidíme, že to robia aj iní. Táto zásada sa môže používať na stimulovanie ústupkov voči žiadosti informovaním, že veľa iných už s tým súhlasilo (čím je ich viac, čím sú známejší a slávnejší, tým lepšie). Táto zbraň vplyvu nám pomáha odhadnúť, ako sa správať, súčasne nás však robí poddajnými voči útoku niekoho, kto klame preto, aby niečo získal. Táto metóda je najúčinnejšia pri dodržaní dvoch podmienok: 1. ak sa nás zmocní neistota, ak máme nedostatok sebavedomia, situácia nám prerastá cez hlavu, vtedy sme náchylnejší postupovať tak ako iní a myslieť si, že je to dobré; 2. ak sú nám tí „iní“ podobní.
Obrana: Aby sa zmenšila možná náchylnosť na falošný spoločenský dôkaz, treba vedieť naň jednoznačne reagovať a rozoznávať, že to, čo robia iní, by nemalo byť jediným základom našich rozhodnutí.
 
4. Zásada mať niekoho rád
Ľudia sú náchylnejší hovoriť „áno“ tým, ktorých poznajú a majú radi. Jednou z vlastností človeka, ktorá má vplyv, je fyzická atraktívnosť. Výskumy dokazujú, že táto pravda je oveľa väčšia, než sa zdá. Atraktivita vyvoláva haló-efekt, ktorý je príčinou toho, že si iní u atraktívneho človeka väčšmi všímajú jeho pozitívne vlastnosti. Ďalším činiteľom je podobnosť. Máme radi zväčša ľudí, ktorí sú nám podobní, sme náchylnejší povedať týmto ľuďom „áno“, často i bez zváženia tohto rozhodnutia. Tretím činiteľom je uznanie. Akokoľvek to môže byť niekedy protivné, keď sú komplimenty priveľmi priehľadné, obvykle v nás posilňujú naše sympatie a vďaka tomu vytvárajú väčší priestor našim ústupkom. Štvrtým činiteľom spôsobujúcim obľúbenosť je známosť, narastajúca vďaka častému kontaktu s osobou alebo vecou. Tento spôsob však funguje len vtedy, keď sú okolnosti stretnutia pozitívne, nie negatívne. Obzvlášť dobrou pozitívne pôsobiacou okolnosťou je spoločná činnosť, ktorá sa končí úspechom. Piatym činiteľom je obyčajné pripútanie. Spájaním človeka alebo vecí s niečím pozitívnym sa získava spoluúčasť na spoločnom „dobre“. Pozitívnou okolnosťou môže byť aj získavanie asociácií s nejakou obľúbenou udalosťou, ako aj dištancovanie sa od tých, ktoré sú v očiach pozorovateľa neobľúbené.
Obrana: Potenciálna účinná stratégia, ktorá zmenšuje nežiaduci vplyv filantropizmu na naše rozhodnutia, si žiada špeciálnu citlivosť na negatívne skúsenosti nechceného filantropizmu. Ak si človek uvedomí, že pri nejakých okolnostiach niekoho priveľmi ľúbi, treba, aby vo svojej mysli oddelil toho, ktorého má rád od toho, čo mu ponúka, a rozhodoval sa iba na základe dôkladného hodnotenia.
 
5. Autorita
Milgramove výskumy o poslušnosti ukázali veľkú náklonnosť k ústupkom, keď žiadateľom je nejaká autorita. Sila tendencie podriaďovať sa známym autoritám pochádza zo systematickej praktiky zameranej na vsugerovanie pocitu, že takáto poslušnosť tvorí základ vhodného správania. Navyše človek predpokladá, že tí, ktorí majú autoritu, majú aj určité vedomosti, múdrosť a silu. Z tohto dôvodu prijatiu autority nemusí vždy predchádzať logický úsudok, môže ísť o vyslovene inštinktívnu reakciu. Keď sa reaguje na autoritu takýmto automatickým spôsobom, vyskytne sa často tendencia reagovať radšej na symbol autority ako na skutočnú autoritu. Výskumy ukázali, že sú tri druhy symbolov autority: tituly, oblečenie a autá, a že osoby, na ktoré sa pôsobilo týmto spôsobom, si neuvedomovali ich vplyv na svoje rozhodnutie.
Obrana: Dôležité je položiť si v tejto súvislosti otázky: Je táto autorita skutočne expertom?; Do akej miery jej možno veriť (napr. jej poctivosti)? Prvá otázka obracia pozornosť od symbolov a zameriava ju na dôkazy toho, či je dotyčná osoba skutočne autoritou. Druhá naznačuje, že nielen vedomosti sú všetkým; treba varovať aj pred technikou vzbudzovania dôvery. Najskôr niekto vsugeruje manipulovaným o sebe drobnú negatívnu vlastnosť, aby vyzeral skromne a poctivo, čím sa jeho ďalšie informácie budú pre týchto ľudí javiť vierohodnejšie.
 
6. Pocit nedostatku
Podľa tejto zásady si ľudia väčšmi cenia možnosti, ktoré sú pre nich ťažšie dosiahnuteľné. Použitie tejto zásady spočíva v sugerovaní, že ponuka je ohraničená časom. Táto zásada pôsobí z dvoch príčin: 1. veci, ktoré možno ťažšie získať, sú pre nás väčšinou hodnotnejšie; naopak nemožnosť ich dosiahnuteľnosti svedčí o ich kvalite; 2. keď veci prestávajú byť dosiahnuteľné, strácame možnosť výberu. Podľa teórie o psychologickej reakcii na takúto stratu odpovedáme túžbou po niečom, väčšou než pred touto stratou.
Výskumy dokázali, že obmedzený prístup k vedomostiam má za následok, že po nich ľudia prahnú, väčšmi si ich cenia a sú pre nich presvedčivejšie. Pri cenzúre sa tento jav prejavuje dokonca aj vtedy, keď informácia nie je zamlčaná. Keď je zamlčaná, jej účinnosť je väčšia, pretože sa vníma ako informácia, ktorá je dostupná iba pre vyvolených (napr. „iba my máme pravdu“). Sú dve okolnosti, ktoré zväčšujú účinnosť pôsobenia tejto zásady: 1. to, čo prestáva byť pre nás dosiahnuteľné, si ceníme najväčšmi; 2. väčšmi nás priťahuje nedostatok toho, o čo sa konkuruje s niekým iným. Je ťažké rozumovo čeliť tomuto nátlaku nedostatku, pretože má schopnosť prebúdzať v nás emócie, ktoré sťažujú rozmýšľanie.
Obrana: Ako určitú výstrahu možno vnímať náhlenie sa, spôsobené situáciou, v ktorej pociťujeme nedostatok. Po uvedomení si týchto varovných signálov môžeme podstúpiť kroky k tomu, aby sme vychladli z emócií a triezvo ohodnotili skutočný zámer danej ponuky.
Prevzaté z:
https://sekty.sk/sk/articles/show/962

Comments are closed.