Manipulácia - Čarodejníctvo - Oslobodenie

Kristus na nás na sv. omši čaká. Chce nás naplniť všetkými vyberanými milosťami, ktoré majú našu dušu posilniť, uzdraviť, očistiť a nasýtiť. A to tak, aby bola schopná ďalej kráčať a zvládnuť úlohy, ktoré sú pre ňu na dané obdobie pripravené…

My sme však tak plní všetkých možných vecí, ktoré do našich duší nepatria, že keď tam chce Kristus vložiť svoje dary a milosti, nemajú sa už ako dostať do preplneného srdca, odrážajú sa, stekajú po povrchu a dnu sa vôbec nedostanú. Ako sa hovorí: „Plný krčah nenaplníš… Musíš ho najprv vyliať…“
No povyhadzovanie všetkých tých obrovských balvanov, kameňov, štrku a piesku, zhnitých, splesnutých a zapáchajúcich odpadkov trvá dlho, ba niekedy je nám tak ľúto aj toho, aj tamtoho, aj tohoto tu ľaľa, že prakticky nič zo srdca nevyhodíme a potom darmo čakáme, že Ježiš s nami na sv. omši urobí zázraky a neprávom všetku vinu zvaľujeme na Ježiša: „Načo ja len chodím na tú sv. omšu, čo z toho mám? Nič to na mne nemení, stále som taký istý, ako predtým… Aj Ježiš je prikrátky na moje neduhy a hriechy, nepodarilo sa mu za tak dlhý čas so mnou niečo urobiť. Príliš dlho čakám, už ma to nebaví. Nebudem už chodiť do toho kostola. Je to zbytočné…“
A takto sa kvôli vlastnej vine my sami zbavujeme množstva pomoci pre svoj život. Potom, keď svoj život a situácie v ňom nezvládame, a tie nás doženú k nešťastiu, depresii a smútku, v prvom rade začneme vyčítať Bohu, prečo nič nerobil, prečo nás nechránil… Vtedy už akosi zabúdame na to, že Boh nám už dávno predtým ponúkal všetky možné spôsoby ochrany pred zlom, všetky dostupné varianty posilnenia sa a povzbudenia v konaní dobra a v boji proti zlu, a my ako slepí sme ich vôbec nevyužívali… Ako veľmi sa prekvapíme, keď nám toto všetko Boh raz ukáže v pravom svetle, keď sa pred ním po smrti postavíme tak veľmi sebaistí vo svojej viere vo vlastnú spravodlivosť a v Božiu nespravodlivosť a nedostatočnosť…

Aby sme ľahšie chápali, čo v plnosti znamená sv. omša, pripodobním sv. omšu návšteve. Túto organizujeme buď sami alebo celá rodina pri príležitosti narodenín alebo nejakého sviatku niekoho, koho máme radi, prípadne iba jednoduchej priateľskej návšteve priateľ priateľa.

Čo zvyčajne robíme, keď ideme na nejakú návštevu? Hovorí sa, že sa nepatrí prísť na návštevu s prázdnymi rukami, predovšetkým vtedy, keď sa jedná o narodeniny, meniny, výročie svadby, alebo iný významný sviatok nášho priateľa, priateľky. Preto každý z nás už niekoľko dní pred návštevou premýšľa a láme si hlavu nad tým, aký darček by mohol svojmu priateľovi priniesť.

Aká farba je jeho obľúbená, čo má najradšej zo sladkostí, akú tortu alebo koláč mu najviac chutí, aké sú jeho koníčky, čím sa zamestnáva vo voľnom čase, kam rád chodieva, akú hudbu má rád, čo mu chýba, o čom v poslednom čase rozprával, že by si rád kúpil, no buď na to nemal peniaze, alebo to nikde nemohol zohnať… atď. Jednoducho je toho spústa, čo by sme mali vedieť o našom priateľovi, ak by sme chceli pre neho pripraviť darček, ktorý sa mu bude páčiť, nad ktorým zajasá a povie: „Tak toto je ten najkrajší darček v živote, ktorý som od niekoho dostal. Presne toto som chcel, presne toto mi už tak dávno chýbalo. Ďakujem!“. Práve v takej chvíli sa celý šťastný obráti so žiariacimi očami na vás a vás zaleje obrovská radosť, ktorá sa nedá opísať a ničím nahradiť. Dôležitý je teda dar, s ktorým prichádzame k svojmu priateľovi.
Ale vieme aj to, že ak by sme prišli s hocijako drahým darom, a nepridáme k tomuto daru to najdôležitejšie, nebude mať tento dar silný a dlhotrvajúci účinok. Dar totiž môže byť úplne jednoduchý, lacný a možno aj nie tak praktický, a predsa môže vyvolať obrovskú vlnu šťastia. Všetko totiž závisí od toho, čo duchovné zo svojej duše spolu s týmto darom svojmu priateľovi odovzdávame. A to vidno na tvojich očiach, do ktorých sa tvoj priateľ zahľadí, keď tvoj dar od teba prijíma, to cítiť končekami prstov, keď sa vám pri podávaní daru spoja, to cítiť srdcom, ktoré neoklameš lacnými frázami… Jednoducho to z teba žiari, alebo nie.

A podľa toho je tvoj dar bezcenný, alebo ako poklad, v ktorom bude navždy ukryté tvoje priateľstvo, tvoja úprimná neskrývaná radosť zo stretnutia, tvoja vernosť až po smrť, tvoja odovzdanosť a odvaha biť sa za priateľa do poslednej kvapky krvi, tvoja otvorená náruč, v ktorej sa priateľ môže skryť a chvíľu si odpočinúť, tvoje úplné a bezpodmienečné prijatie priateľa takého, aký je, tvoja láska, ktorá ho bude hriať pri každom pohľade na tvoj dar aj po dlhých rokoch života… Pretože dar je dôležitý, no dôležitejšie je tvoje srdce, ktoré spolu s týmto darom priateľovi odovzdávaš. Pretože dar je akoby drahokam. Ak naň z tvojho srdca svieti lúč lásky a všetkého, čo k nej patrí, pri prechode cez tento drahokam sa rozbije na tisíce farieb a žiariacich hviezd, ktoré v sebe ukrýva a tvoj dar bude ako nádherný žiariaci drahokam, na ktorý sa nedá vynadívať a ani rokmi nestráca na svojej hodnote. Ak je tvoje srdce prázdne, na dar nebude svietiť lúč tvojej lásky a tvoj dar bude ako drahokam ukrytý v tme – bezcennosť, na ktorú sa zabudne hneď po tvojom odchode.

Význam

Možno sa niektorí z vás budú pýtať: „A prečo ste vybrali ako tému prvého seriálu katechéz práve sv. omšu a nie niečo iné, zaujímavejšie?

Možno sa niektorí z vás budú pýtať: „A prečo ste vybrali ako tému prvého seriálu katechéz práve sv. omšu a nie niečo iné, zaujímavejšie? Sv. omša mi už tak zovšednela…“ Nuž, preto svätá omša, pretože je to ten najväčší a najdokonalejší zázrak a zážitok, ktorý môžeme tu na zemi zažiť. Nič silnejšie a mocnejšie pod slnkom nebolo a ani nebude… Prečo?

Zoberme si napríklad také stretnutie dvoch milovaných osôb, ktoré milujú jeden druhého. Tá láska medzi nimi je tak silná, že sa počas takéhoto stretnutia navzájom sýtia svojou láskou, pokojom, odpustením, radosťou, záujmom a prijatím. Ak je ich láska obrovská, zapáli sa v nich v určitom čase aj túžba úplne sa darovať jeden druhému celým telom, celou dušou a srdcom. Takýto zamilovaný dokáže pre milovanú urobiť čokoľvek na svete, dokonca, ak by jej hrozila smrť, dokáže sa namiesto nej obetovať, len aby milovaná osoba žila.

A ak si zoberieme matku, ktorá miluje svoje deti – jej láska je tak veľká, že keby deťom hrozila smrť vyhladovaním, je schopná rozrezať svoje žily a dať im piť vlastnú krv, len aby ich zachránila od smrti.