Má diabol schopnosť vnímať naše myšlienky?
Ako možno rozlíšiť, že nejaká myšlienka je od diabla?
Ako môžeme vypozorovať pôsobenie diabla?
Môže nás negatívne ovplyvniť stretnutie so zlom?
Ako môžeme cítiť urieknutie alebo prekliatie?
Čím alebo kým je obmedzená moc zla?
Má pôsobenie diabla nejakú logiku?
Podľa mystických videní Cataliny Rivas, bolívijskej stigmatičky, Pán Ježiš a Panna Mária túžia, aby sme sa naučili plodne sa zúčastňovať na najväčšej udalosti našej spásy, ktorá sa sprítomňuje počas svätej omše.
Všetky jej zápisky boli zhromaždené do ôsmych kníh, ktoré obdržali 2. apríla 1998 Imprimatur arcibiskupa v Cochabambe Mons. René Fernandeza Apazu. Arcibiskup v tomto dokumente uviedol: “Čítali sme knihy Cataliny Rivas a sme si istí, že ich jediný význam je viesť nás po ceste autentickej spirituality, ktorej prameňom je evanjelium Ježiša Krista. Preto schvaľujem ich tlač a šírenie a doporučujem ich ako texty pre rozjímanie a duchovnú orientáciu, aby získali veľa plodov pre Pána, ktorý nás volá, aby sme sa usilovali o spásu duší a ukázali im, že On je Boh živý a pravý, plný lásky a milosrdenstva.“ Od roku 1994 je Catalina Rivas nositeľkou stigiem, ktoré sa otvárajú vždy na Veľký piatok. Lekári boli osobne svedkami jej veľkého utrpenia, ale jej rany sa ďalší deň opäť zatvorili lekársky nevysvetliteľným spôsobom. O Cataline Rivas sa prorocky zmieňuje už sv. Ján Bosco .
Zdroj YouTube
Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať.
Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, že to sotva potrebuje nejaké dôkazy. Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť, ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB“. Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Pokánie to je radostný návrat domov, návrat k Otcovi. V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!“ a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.
Sme pozvaní k zmene zmýšľania, obráteniu srdca. Ako? Cez pokánie! Vyzval ľudí na charizmatickej konferencii v Trnave otec Matúš Marcin.
Odvoláva sa na evanjelium, kde Ján Krstiteľ vyzýval na pokánie. „Robte pokánie, lebo sekera je už priložená ku stromu. A prichádza ten, kto pšenicu zhromaždí v sýpke, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“. Otec Marcin si ďalej kladie otázku v akej dobe žijeme. „Keď sa pýtali pápeža Benedikta, že aký je jeho názor, či už nežijeme pred príchodom Ježiša Krista. Tak odpovedal, že si myslí, že sme sa k tomu príchodu značne priblížili. Nepovedal Ježiš sestre Faustíne, že toto je už posledné zjavenie? Ježiš ponúka milosrdenstvo ako poslednú záchranu pre hriešnikov. Pre nás všetkých,“ hovorí o. Marcin. Otec Marcin ďalej poukázal na silu ruženca o ktorom Panna Mária hovorila, že zastaví vojny. „Myslíš, že ružencom, ktorý zastaví vojny, nezastavíš aj vojnu vo svojej domácnosti? Hádku s mužom, či deťmi?“ Pozrite si video a dozviete sa viac o tom, že cieľom nie sú modlitby, ale získať Ducha Svätého.
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=Mt6CVpN2tSM
Toto je svedectvo muža a jeho skúsenosti z pracovného prostredia, so ženami ovplyvňované duchom Jezabel:
Ako prvé, napadá ma otázka pre všetky ženy na pracovisku, ovplyvňované duchom Jezabel – chcete sa pomstiť mužom tak, že ich chcete v povolaní – v práci zničiť ?
Na úvod použijem svoju vlastnú osobnú skúsenosť s mojou vedúcou, kontrolovanou týmto duchom, z pracoviska, kde som pracoval a potom skúsenosť z iného pracoviska, s mojou podriadenou, taktiež pod vplyvom ducha Jezabel. Obe skúsenosti boli pre mňa najviac traumatizujúcim obdobím počas celého môjho doterajšieho života.
Začnem najskôr so skúsenosťou, keď som pracoval u manažérky, kontrolovanou týmto duchom. Bolo to obdobie, ktoré trvalo dva a pol roka. Bola na vysokej riadiacej funkcii – riaditeľka a ja som bol jej zástupcom. Opíšem postupne to, čo som prežil s touto chorou, dementnou ženou. Nemal som samostatnú kanceláriu, bol som umiestnený na poschodí, spolu so všetkými pracovníkmi oddelenia. Takto mi chcela naznačiť, že som jej vo všetkom podriadený a nikdy by som nemal byť nikým iným, iba ako jeden z jej zmluvných úradníkov. Nedala mi žiadne povinnosti z pohľadu dohľadu nad našimi podriadenými. V skutočnosti som však musel prekontrolovať všetku prácu skôr, než som odišiel domov.
Moje pracovné hodiny začínali zvyčajne o 7:00 a trvali až do neurčita. Počas môjho 1. mesiaca až do dňa, kedy som odišiel, táto úbohá duša mi volala počas jej práceneschopnosti každučké ráno a oznamovala mi mi, že ak bude dostupná, tak iba medzi 9 až 10 hodinou. Vždy bola údajne „chorá“. V takejto zlej atmosfére, aká vládla na tomto pracovisku, mala spojencov, ktorých získala v rôznych oddeleniach. Jednalo sa o najhoršie ženy celej spoločnosti, na ktoré sa však ona mohla spoľahnúť a ktoré s ňou spolupracovali. Vykonávala veci, ktoré jej pomohli vyzerať dobre, avšak na úkor iných. Chodila na služobné cesty kdekoľvek a z akéhokoľvek dôvodu, ale väčšinou sa zdržiavala v Delaware, kde žila jej mama a otec.
Okrem jej platu, jej naviac preplácala spoločnosť náklady spojené s cestovaním, pričom to však nemohol robiť nikto z nás. Raz, keď bola na jednej z takýchto „služobných ciest“, zavolala mi z domu jej rodičov a dávala mi príkazy cez telefón, akoby bola stále v práci. Keď som jej pripomenul, že ju zastupujem počas jej neprítomnosti, dostala sa do stavu mimo kontroly, kričiac plačúcky, že len ONA je VŽDY a za VŠETKO zodpovedná.
Pokračuj v čítaní