Prečo je Sväté Písmo Panny Márie stručné a zdržanlivé? Bolo Cieľom apoštolov rozvíjať úctu voči nej?
Vo Svätom Písme sa síce nenachádzajú dlhé pasáže o Panne Márii, ale zato hovoria veľmi veľa. Sú to tieto:
Genezis: 3, 15
Žalmy: 45, 10-18
Izaiáš: 7, 14
Evanjelium sv. Lukáša: 1, 26-56;
2, 1-8. 16-19. 21-24. 27. 33-35. 39. 41-52;
8, 19-21
11, 27-28
Evanjelium sv. Matúša: 1, 18-25
2, 11-14. 19-23
12, 46-50
13, 55
Evanjelium sv. Marka: 3, 31-35
Evanjelium sv. Jána: 2, 1-12 19, 25-27
Skutky apoštolov: 1, 14
List Galaťanom: 4, 4
Zjavenie apoštola Jána: 12, 1-6. 13-17
Keď to zrátame, je to spolu 125 veršov Nového Zákona, týkajúcich sa priamo Panny Márie. K nim môžeme ešte prirátať 11 veršov Starého zákona, ktoré hovoria o Panne Márii formou proroctva. Spolu je to takmer toľko, ako List Efezanom, ktorý má 145 veršov a šesť kapitol. K uvedeným veršom by sme mohli zarátať aj ďalšie, ktoré sa týkajú Panny Márie, hoci ju priamo nespomínajú, napr. Simeonovo proroctvo a chválospev prorokyne Anny ktoré si vypočula v chráme, Zachariášov chválospev, ktorý počula u Alžbety alebo zvestovanie Ježišovho narodenia pastierom, ktorí si od nich vypočula. Tým by pribudli ešte jedna alebo dve ďalšie kapitoly. Okrem toho je vo Svätom Písme ešte veľa iných miest, ktoré priamo nehovoria o Panne Márii, ale vzťahujú sa aj na ňu, ako to uvidíme aj v nasledujúcich kapitolách. Takže zasa až tak málo to nie je.
Ale aj tak sa zdá, že zmienky o Panne Márii sú predsa len dosť skromné. A myslím, že to nie je náhodou. Vieme, že Panna Mária bola pokorná a ponížená (Lk 1, 48), ktorá určite nechcela upriamovať pozornosť na seba, ale na svojho Syna. Bola zároveň a tichá a mlčanlivá. Aj keď Boh pre ňu urobil „veľké veci“ (Lk 1, 49), nehovorila o nich na verejnosti, ale radšej „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19 a 2, 51).
Sv. Ľudovít Mária Grignon napísal: „Máriu takmer vôbec nebolo vidieť pri prvom príchode Ježiša Krista, aby ľudia, ešte málo poučení a osvietení o osobe jej Syna, nevzďaľovali sa od neho príliš mocne ľnúc k nej. To by sa pravdepodobne stalo, keby bola známa, pre obdivuhodnú krásu, ktorú jej dal Najvyšší. Sv. Dionýz Aeropagita napísal, že by ju, keď mal videnie, považoval za nejakú bohyňu pre jej skryté pôvaby a neporovnateľnú krásu, keby ho viera, v ktorej bol pevne utvrdený, nebola poučila, že ňou nie je.“2
Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci. Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov“ (Ž 45, 18).
Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za života Panny Márie. Vtedy pred Ježišom zvolala istá žena: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Je tu použité slovo makaria – blahoslavený, velebený v zmysle nebeského stavu, čiže to, ktoré zodpovedá Máriinmu proroctvu. Ježiš na prvý pohľad neberie túto chválu vážne. Ale keď sa pozrieme ďalej, zistíme, že je to ináč. Tým, že povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28) neumenšil velebenie svojej Matky, ale ho ešte umocnil. V podstate vyjadril to, že Panna Mária nie je ani tak blahoslavená preto, že bola telesnou matkou, že nosila Ježiša v lone a neskôr ho kojila, ale pre to, že počúvala každé Božie slovo a zachovávala ho ako nikto iný. Veď ako píše sv. Ján: v nej sa Slovo „telom stalo“ (Jn 1, 14).
A napokon akej väčšej slávy a úcty sa mohlo dostať Panne Márii, ako tej, ktorú jej prejavil Boh, keď ju zaodel slnkom, na hlavu jej dal korunu z dvanástich hviezd, mesiac položil pod nohy a na nebi ju postavil ako znamenie v protiklade voči diablovi?! (Pozri Zjv 12, 1) Ak jej Boh vzdal takú úctu a slávu, nemá to byť prirodzené aj pre nás?
Túto kapitolu by som chcel zakončiť slovami Martina Luthera: „Mária… nás učí tak, že čím plnšie prijímame duchom, tým menej sú potrebné slová. Lebo dobre vie, že nedokáže nájsť slová, hoci na ne myslela a veľmi po tom túžila. Preto tie skúpe slová ducha zostávajú vždy také veľké a tak hlboké, že ich nemôže nik pochopiť, iba ak by dosiahol, aspoň čiastočne, podobnú skúsenosť. V očiach tých, ktorým takýto duch chýba, tieto slová neznamenajú nič. Chýba im obsah a chuť. Oni svoje záležitosti vybavujú v záplave slov a vo veľkom hluku. Aj Kristus nás učí, že nemáme rozmnožovať slová, keď sa modlíme, lebo tak robia pohania (porov. Mt 6, 7) v presvedčení, že množstvo zaručuje vypočutie… Boh chce, aby sme ho oslavovali v duchu a pravde…“3
Je Uctievanie Panny Márie a zvlášť ako Kráľovnej nebies modloslužobníctvom?
Uvedené citáty z proroka Jeremiáša o uctievaní si kráľovnej nebies hovoria s najväčšou pravdepodobnosťou o bohyni Aštarte, ktorú Kanaánčania, a podľa nich aj Izraeliti, uctievali spolu s Bálom, ktorého volali „kráľ nebies“ (Pozri poznámku vo Svätom Písme k veršu Jer 7, 18). V tom čase Panna Mária ešte nežila, takže s určitosťou nešlo o ňu.
Tým, že si Pannu Máriu uctievame ako kráľovnú, netvrdíme, že je rovná Bohu, ktorý je „jediný vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov“ (1 Tim 6, 15). Prečo ju teda voláme Kráľovnou nebies? Kráľovnou preto, lebo je matkou kráľovho Syna – Ježiša Krista, ktorému raz Otec odovzdá všetku moc. Anjel pri zvestovaní o ňom povedal: „…bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 33). Aj on sám o sebe vyhlásil pred Pilátom: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36).
Panna Mária je kráľovnou aj preto, lebo v Knihe Zjavenia sa píše, že Baránkovi služobníci „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5). A Panna Mária pri zvestovaní povedala: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38).
V podobenstve o mínach kráľ odmenil sluhu, ktorý získal ďalších desať mín a povedal mu: „Správne, dobrý sluha; pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami“ (Lk 19, 17). A ak bol Panne Márii zverený kráľ Ježiš Kristus a ona vytrvala vo vernosti po celý život, nezverí jej Boh svoje kráľovstvo, aby kraľovala spolu s jeho Synom a svojím Synom, ako to napísal sv. Pavol v Liste Timotejovi: „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“ (2 Tim 2, 12)?!
Ak čítame dvanástu kapitolu knihy Zjavenia, pozícia Panny Márie ako kráľovnej nebies je nám zrejmá: „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (Zjv 12, 1). Niečo podobné naznačoval už Žalm 45: „Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. (…) Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru. (…) Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi…“ (Ž 45, 7. 10. 14-15).
Boh dal Panne Márii moc nad svojím Synom a v nej dal moc aj nad všetkými Božími deťmi, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. Panna Mária je však Kráľovnou z milosti, čiže dostala to darom, nezaslúžene, na rozdiel od Boha, ktorý je Kráľom z prirodzenosti. Podobne ako kedysi faraón bol vladárom nad Egyptom z prirodzenosti a Jozef, Jakubov syn sa stal vladárom nad Egyptom z milosti, lebo nepochádzal z kráľovského rodu. Preto sa nikdy nevyrovnal ani nemohol vyrovnať faraónovi. Podobne to je aj s Pannou Máriou.
Potrebujeme si uvedomiť, že Ježišovo hlboké puto so svojou Matkou neprestalo, ale stále trvá. Ježiš je stále s Máriou a ona je stále so svojím Synom. Ona nemôže byť bez neho, je už tak pretvorená v Ježiša, že plným právom hovorí to, čo sv. Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). Mária je tak vnútorne spojená s Ježišom, „že by bolo možné oddeliť skôr svetlo od slnka, teplo od ohňa“4 Veď sv. apoštol Ján ju v Zjavení nazýva „Žena odetá slnkom“ (Zjv 12, 1). „Ježiš je celý v Márii a Mária je celá v Ježišovi.“5 „Bez Márie by sme nemali Ježiša Krista. Ježiš nejestvoval a nejestvuje bez matky.“6
Sv. Ľudovít Mária Grignon k tomu dodáva: „Ak budujeme hlbokú úctu k presvätej Panne, to len pre vybudovanie dokonalejšej úcty k Ježišovi… Keby úcta k svätej Panne vzďaľovala od Ježiša, museli by sme ju zavrhnúť ako mámenie diabla.“7 A preto sa pýta sám seba: „Bráni úcta k tvojej Matke v úcte k Tebe? Prisvojuje si ona úctu, ktorú jej vzdávame? Žije iba pre seba?“8 „Či by bolo možné, aby tá, ktorá našla milosť pred Bohom (Lk 1, 30) pre všetkých ľudí vôbec i pre každého osobitne, bola prekážkou duši, aby nenašla veľkú milosť spojenia sa s Ježišom Kristom?“9 A pokračuje: „Pane… daj mi nejaký podiel na citoch vďačnosti, vážnosti, úcty a lásky, ktoré máš ku svojej svätej Matke…“10K tomu sa veľmi hodí zvolanie sv. Maximiliána Kolbeho k Panne Márii: „Darca štvrtého prikázania ťa bude uctievať naveky, navždy…“11 Veď On sám povedal: „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka“ (Lk 16, 17).
Pápež Pavol VI. v exhortácii o mariánskej úcte napísal: „Posledným cieľom uctievania preblahoslavenej Panny Márie je chváliť Boha a podnecovať veriacich, aby sa ich život a ich mravy úplne zhodovali s Božou vôľou.“12
Vo vzťahu k Panne Márii by sme si mali osvojiť hlbokú úctu Alžbety, ktorá pramení v jej naplnení Duchom Svätým. Spomeňte si, s akou bázňou povedala: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Ó, kedy budú mať všetci kresťania túto, tak hlbokú úctu k Panne Márii, že sa budú pokladať za nehodných, aby im Panna Mária priniesla Ježiša?!
Pozrime sa na úctu k Panne Márii ešte z jedného hľadiska. Vieme, že naším cieľom je nasledovať Ježiša. On sám volal mnohých, keď im hovoril: „Poď za mnou! Nasleduj ma!“ A v tom nám aj zanechal príklad. On Boh, „stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7) a „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15). A čo urobil Ježiš? Nebál sa vložiť do lona Panny Márie a úplne sa jej zveriť. Nebál sa ako človek úplne od nej závisieť. Nebál sa milovať ju a ctiť si ju ako najlepšie vedel. Nebál sa volať ju Matkou. Nebál sa prosiť ju, vlastne akoby modliť sa k nej, keď ju prosil, aby preňho niečo urobila. Nebál sa byť jej poslušný… A prečo sa to bojíme my? Keď sa tým neumenšila Ježišova veľkosť, ani jeho vzťah s Otcom, čo je nebiblické na tom, keď ho chceme vo všetkom nasledovať?! Nie je skôr nebiblický zdržanlivý postoj k Panne Márii, ktorý bol Ježišovi úplne cudzí?!