Je Uctievanie sôch a obrazov Panny Márie modlárstvom?
Výrok, ktorý vedie nohých kresťanov k takémuto presvedčeniu pochádza z knihy Exodus a znie: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!“ (Ex 20, 4). O čo tu ide? Naozaj Bohu vadí, aby sme zobrazili čokoľvek z toho, čo urobil? To by sme nemohli mať žiadne učebnice s nákresmi rastlín, hviezd či zvierat, nemohli by sme sa venovať maliarskemu ani sochárskemu umeniu, nemohli by sme robiť fotografie, filmy a rozprávky. Nemohli by sme si robiť žiadne ornamenty s motívmi čohokoľvek čo existuje vo vesmíre. Tento výrok by nebol iba proti náboženským sochám, ale proti akémukoľvek druhu zobrazovania. A napokon aj napísané slovo je obraz. To by sme nemohli písať o ničom, čo existuje. Nepripadá vám to absolútne nelogické a absurdné?
Ak sa však pozrieme bližšie na spomenutý výrok, zistíme, že tento zákaz má význam jedine kvôli veršu, ktorý hneď za ním nasleduje: „Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4). Omnoho zreteľnejšie je to vyjadrené v knihe Levitikus, kde sa píše: „Nerobte si modly, nestavajte si vyrezávané podoby a pomníky a nepostavte namaľované kamene vo svojej krajine, aby ste sa pred nimi klaňali, veď ja, Pán, som váš Boh!“ (Lv 26, 1). Teda Božím zámerom bolo, aby Izraeliti, podľa vzoru pohanov, nepovažovali sochy, obrazy a predmet za bohov alebo za božské nástroje, aby sa im neklaňali a nevzdávali im úctu, aká patrí jedine Jahvemu. Riziko modlárstva bolo v starozákonných časoch skutočné veľké.
Ale aj napriek tomu sám Boh prikázal, aby Izraeliti zhotovili niektoré obrazy a sochy:
„Aj dvoch cherubov, kovaných zo zlata, spravíš hore na oboch koncoch zľutovnice; jedného cheruba pripojíte na jednom konci, druhého na druhom konci. Na zľutovnici hore na oboch koncoch urobíš cherubov. Cherubi nech majú rozpäté krídla a nech svojimi krídlami zakrývajú zľutovnicu, kým ich tváre budú obrátené oproti sebe. Cherubi nech upierajú svoj zrak na zľutovnicu. Zľutovnicu polož na archu a do archy vlož zákon, ktorý ti dám. Tam sa budem zjavovať a zo zľutovnice, spomedzi oboch cherubov, čo sú na arche zákona, budem hovoriť všetko, čo ti nariadim pre Izraelitov“ (Ex 25, 18-22).
Čiže Boh prisľúbil, čo neskôr aj splnil, že bude hovoriť „práve z priestoru medzi oboma postavami, zhotovenými ľudskou rukou. Čiže to najsvätejšie, najposvätnejšie miesto má byť uprostred dvoch sôch! Navyše Archa zmluvy predstavuje ozajstný relikviár, veď obsahuje Mojžišovu palicu, tabule so zákonom a azda hlavne mannu, takže ju možno považovať za prvú monštranciu v našich dejinách. Máriu preto nazvali Archou zmluvy, lebo v živote nosila toho, ktorý je chlebom života. Ďalej v nasledujúcej kapitole knihy Exodus, Boh žiada, aby obrazy archanjelov boli vtkané do opony oddeľujúcej svätyňu od veľsvätyne. (…) Dnes jej úlohu spĺňa ikonostas vo východnej tradícii, ktorá je verná duchovnej štruktúre jeruzalemského chrámu. Vari si Boh protirečí?“22
No to nie je všetko. O niečo neskôr Boh povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý kto naň pozrie, ostane nažive. Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď. A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive“ (Num 21, 8, 9).
Had zavesený na kole bol vlastne predobrazom Ježiša Krista, visel na dreve, stal „sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: „Prekliaty je každý, kto visí na dreve,““(Gal 3, 13). To preto, lebo „on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil…“ (Iz 53, 4). Nemal „podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí…“ (Iz 53, 2-3). To je ten najväčší obraz Toho, ktorý je na nebi, a ktorý Boh dal ľuďom, aby naň hľadeli, ako píše sv. Pavol: „On je obraz neviditeľného Boha…“ (Kol 1, 15). Alebo sv. Ján napísal: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1, 1).
A tak Boh sám ukázal, že zákaz zobrazovať stvorené veci, bol iba dočasný, ale zákaz klaňať sa stvoreným veciam a dávať ich na úroveň Boha, je trvalý. Ale tu môžu niektorí namietať. Veď Boh predsa zakázal sochy aj uctievať (Ex 20, 4). Ale aj stupne a formy úcty sú rôzne. Veď sám Boh prikázal v Desatore: „Cti svojho otca a svoju matku“ (Dt 5, 16) a nikto to nepovažuje za modloslužbu. Každému patrí úcta podľa stavu a hodnosti. Bohu išlo pri zákaze klaňaniu sa ľudským výtvorom o to, aby sa sochám a obrazom nevzdávala taká úcta, aká patrí jedine jemu. Preto povedal: „Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4). Takže iba vtedy ide o modlárstvo, ak by sa niečomu na tomto svete vzdávala taká česť, úcta a zvelebenie, aká sa má vzdávať Pánu Bohu.
„Od vzniku kresťanstva sa synagógy čoraz väčšmi vyzdobujú, zákaz zobrazovania sa nedodržiava tak striktne. A skutočne, už nemá opodstatnenie. Rabínskemu židovstvu viac nehrozí pokušenie splynutia s okolitým svetom, ani pokušenie modlárstva. Tento problém je historicky prekonaný.“23 Skôr je potrebné konať, ako píše sv. Pavol: „Čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31). A ak preukazujeme úctu Panne Márii, svätým alebo ich obrazom, všetko má byť nasmerované na toho, koho sú obrazom, na Ježiša Krista, ako píše na inom mieste sv. Pavol: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom!“ (Kol 3, 23).