Je Uznávanie Panny Márie ako Prostrednice v rozpore s citátom z 1 Tim 2, 5-6?
Katolícka cirkev uznávaním Panny Márie ako Prostrednice milostí nijako nepopiera pravdivosť citátu z Prvého listu Timotejovi: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase“ (1 Tim, 2, 5-6).
Aby sme to lepšie pochopili, potrebujeme si najprv ujasniť otázku: Čoho je Ježiš pre nás prostredníkom? Sprostredkoval nám zmierenie s Bohom, tým že dal seba ako výkupné za nás. Panna Mária nás samozrejme nevykúpila. Aj ona potrebovala byť vykúpená.
Ježiš mohol prísť na túto zem priamo. Mohol sa zrazu objaviť ako dospelý človek. Ale on sa rozhodol prísť cez Pannu Máriu. Nemusel prísť na svet ako malé dieťa, ktoré je závislé na starostlivosti svojej matky.13 Ale on sa nechal uzavrieť do jej lona, si vzal z nej telo, aby sa prostredníctvom neho obetoval a ponúkol Otcovi ako výkupná cena za nás všetkých. Bol to On, ktorý nám sprostredkoval zmierenie s Otcom, ale do toho zahrnul aj Pannu Máriu. Použil si ju ako nástroj. Zapojil ju do svojho diela spásy nie preto, že by to ináč nešlo, ale dobrovoľne, z milosti. Bez Ježiša by Panna Mária neurobil nič, nikoho by nevykúpila a nespasila. A napokon ona „nekoná nič bez toho, aby to nebolo na slávu Božiu“.14
„Vieme, že keď Ježiš prišiel na zem, jeho matka Mária ho prijala, aby ho vzápätí poskytla druhým.“15Hovorila: „Pozrite, toto je môj Ježiš, ktorý je pre vás“. Mária mohla a môže o Ježišovi plným právom povedať: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás“ (1 Kor 11, 24), ako cituje sv. Pavol slová premenenia pri Eucharistii, lebo skutočne dala Ježišovi svoje telo.16 Mária odovzdávala ľuďom Ježiša a v ňom všetko, čo Boh dal pre túto zem. „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení“ (Kol 2, 9-10), ako píše sv. Pavol v liste Kolosanom.
A keď už počas pozemského života ju Boh urobil takým dôležitým nástrojom spásy, o čo viac je ním teraz, keď už nie je obmedzená žiadnymi pozemskými ohraničeniami. Ona nám dáva nie seba, ale Ježiša a v ňom tie milosti, ktoré získal pre nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Keď anjel Rafael mohol sprostredkovať Tobimu milosť uzdravenia očí a Tobiášovej manželku Sáru milosť oslobodenia od zloducha Asmodeja (Tob 3, 16-17) a nijako tým neumenšil Božiu veľkosť ani Ježišovo prostredníctvo, prečo by bolo nesprávne pripisovať sprostredkovanie Božích milostí Matke Božieho Syna?!
Sv. Peter v liste prvým kresťanom napísal: „Keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 4, 11). Rozdeľovanie Božích milostí je služba. Ak by sme tvrdili, že Panna Mária nemôže sprostredkovať Božie dary, milosti, pomoc a ochranu museli by sme zo Svätého Písma vymazať aj anjelov, ktorých Boh v celých dejinách spásy posielal, aby ľuďom sprostredkovali Božie plány, pomoc, silu, milosti a podobne. Museli by sme zo Svätého Písma vymazať postavy prorokov a Mojžiša, ktorí odovzdávali Božie posolstvá, s ktorými Boh priamo hovoril.
Ježiš raz položil svojim poslucháčom otázku: „Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm?“ (Mt 24, 45). Možno vo vás vyvoláva spomienky na Jozefa, ktorého bratia predali do Egypta. Jozef sa z milosti faraóna stal správcom všetkého jeho majetku. Iba on ho mohol rozdeľovať, iba on mohol darovaním obilia zachrániť úbožiakov od hladu a smrti. A tak z moci zverenej faraónom sa stal záchrancom, živiteľom i rozdávateľom jeho dobier pre Egypťanov i pre ľudí z okolitých národov.
Faraón mu povedal: „Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba!“ A faraón zopakoval Jozefovi: „Pozri, ustanovil som ťa nad celou egyptskou krajinou!“ Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku, dal ho obliecť do kmentového rúcha a na krk mu založil zlatú reťaz. Potom ho dal voziť na svojom druhom najlepšom voze a pred ním volali: „Skloňte sa!“ Takto ho ustanovil nad celou egyptskou krajinou. A faraón opäť hovoril Jozefovi: „Ja som faraón! Bez tvojho súhlasu nesmie nik v celej egyptskej krajine pohnúť ani rukou ani nohou.“ Faraón však zmenil aj Jozefovo meno na Sáfenat Panéach – Živiteľ zeme“ (Gn 41, 40-45).
A hoci Jozef bol nad celou Egyptskou krajinou i nad faraónovým domom a všetci záviseli od jeho rozkazov, hoci bol Živiteľ zeme, nijako sa tým neumenšila faraónova veľkosť. Jozef mu nebol rovný v postavení; medzi ním a faraónom zostal priepastný rozdiel, veď Jozef bol pôvodom otrok a faraón pochádzal z panovníckeho následníckeho rodu. Jozef bol rodený Žid a faraón Egypťan. Mohli by sme povedať, že faraón vládol a mal moc z prirodzenosti a Jozef z milosti. Jozef úplne závisel na faraónovi a on mu to všetko zveril dobrovoľne, nie preto, žeby musel.
Podobne je to aj s Pannou Máriou. Myšlienka, že Panna Mária rozdeľuje všetky milosti z Božej pokladnice, nijako neumenšuje Kristovu veľkosť ani nepreceňuje Máriinu dôstojnosť. Sv. Pavol hovorí o Bohu Otcovi: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32). A keď sa sám Boh rozhodol, aby jeho Syn neprišiel na túto zem priamo z neba, hoci mohol, ale aby prišiel skrze vieru a telo Panny Márie, právom sa domnievajú veriaci, že sa toto obdarovanie nevzťahuje iba na Ježišovo narodenie. Ale tak, ako Panna Mária je stále Bohorodičkou, tak stále ostáva aj darkyňou všetkého, čo prijala v Ježišovi. A tak je rozdávateľkou Božích milostí a Pomocnicou kresťanov nie z prirodzenosti ale z milosti, podobne ako Jozef v Egypte. Ona nepomáhala núdznym len v Káne Galilejskej, ale ešte viac pomáha teraz, keď je už v nebi, kde ju nezväzuje ani čas, ani priestor ani obmedzené ľudské možnosti!
A keď sa Ježiš – Boh, skrze ktorého povstalo všetko, nebál ako človek prijímať pomoc svojej matky, o čo menej sa máme báť prijímať jej pomoc my, krehkí ľudia, keď sám Ježiš povedal, že je matkou jeho učeníkov (Jn 19, 27), alebo ako píše sv. Ján, že je matkou tých, ktorí „majú Ježišovo svedectvo a zachovávajú Božie prikázania“ (porov. Zjv 12, 17).
Pozrime sa na túto tému ešte z pohľadu sv. Pavla. V liste Korinťanom píše: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). A ďalej: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27). Ale vieme, že údy v tele nie sú izolované, ale jeden od druhého závisia. „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26). A sám Boh nariadil, „aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 27). Preruší sa naše spojenie navzájom smrťou? Ak ostaneme spojení s Kristom, ktorý je naša hlava, tak sa naše duchovné puto nemôže pretrhnúť, lebo Kristus nepodlieha zákonu smrti a ani tí, čo mu patria. Tak potom aj po smrti platí, čo hovorí Božie slovo: „…aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 27). A Panna Mária i svätí plnia tento Boží príkaz a kto im to upiera koná proti Biblii i proti tomu, kto je jej Autorom.
Lenže sv. Pavol nám ukazuje ešte väčšiu hĺbku. Píše: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 31-32). A ak Boh zveril vlastného Syna Panne Márii, ak jej ho daroval, ako by jej s ním nedaroval všetko, čo má?! Plnosť svojich darov, chariziem a milostí. A navyše aj Boh ústami anjela povedal o svojej Neveste: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). A ak je Mária plná milosti, tieto milosti nielen že môže, ale musí dávať ďalej, tak, ako darovala Ježiša svetu a nenechala si ho pre seba. A to robí dodnes. Kto ju vyprázdnil z milostí, ktoré dostala od Boha?! Veď apoštol Pavol píše: „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). A teda ak si Boh povolal Pannu Máriu, aby dávala zo svojej plnosti milostí, aby darovala Ježiša svetu, ona to robí stále, lebo jej milosti trvajú a jej povolanie neskončilo.
Na základe toho sa niektorí právom domnievajú, že Panna Mária je nielen rozdávateľkou nejakých milosti, ale keďže v Ježišovi prijala plnosť Božích darov, tak je aj rozdávateľkou všetkých Božích milostí. Nie z vlastnej moci, nie zo seba samej, ale z vôle Boha rozdeľuje to, čo jej Najvyšší zveril. Bez neho by nemohla nič, ale so svätým Pavlom môže hovoriť: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). A tiež aj to, čo povedal Ježiš: „Lebo Bohu je všetko možné“ (Mk 10, 27). Alebo na inom mieste: „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9, 23). A my vieme, že Panna Mária je tá, ktorá „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45).
Keď jej anjel pri Zvestovaní povedal: „Moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1, 35), použil „výraz z Písma o oblaku, ktorý sa kedysi vznášal nad Archou zmluvy (Ex 40, 35). Panna Mária sa od chvíle Zvestovania stala novým „miestom“ osobnej Božej prítomnosti v Synovi Božom.“17 Tak, ako kedysi prichádzal Mojžiš k Bohu, ktorého slovo a manna boli ukryté v útrobách archy zatieňoval ju oblak Božej slávy, tak dnes máme prichádzať k Novozákonnej arche, ktorá je nositeľkou nebeskej manny – Chleba života a Slova života, k Panne Márii, zatônenej mocou Najvyššieho. Veď v knihe Zjavenia sa píše: „A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy“ (Zjv 12, 19). A hneď na to sa píše: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom…“ (Zjv 12, 1).
1 HOLZNER J., cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 18.
2 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 27.
3 Internet: www.
4 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 35.
5 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 119-120.
6 KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 9.
7 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 34.
8 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 36.
9 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 80.
10 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 36.
11 DomaŃski J., Myšlenky sv. Maximiliána M. Kolbeho o Panně Marii, Matice cyrilometodějská, Olomouc, s. 38.
12 PAVOL VI., Marialis cultus, cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 82.
13 Porov. GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 68.
14 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 74.
15 MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991, s. 15.
16 Porov. MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991, s. 42.
17 KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 20.