Manipulácia - Čarodejníctvo - Oslobodenie

Nicky Cruz sa obrátil na základe služby pastora Davida Wilkersona. Ich spoločný príbeh je popísaný v knihe Dýka a kríž. Ich príbeh s Pánom bol aj filmovo spracovaný.

Mal som 22 rokov, keď som dostal správu, že moja matka zomiera. Nebol som pripravený na zmiešané pocity, ktoré táto informácia vo mne vyvolá.
V tom čase som býval v New Yorku. Stále som bol relatívne nováčikom vo viere, a pracoval som ako vedúci Teen Challenge Ministries. Moja mama ležala na smrteľnej posteli v malom štukatúrovom dome, kde som aj ja vyrástol, v meste Las Piedras v Portoriku. Väčšina z mojich sedemnástich bratov a jedna sestra tam v čase, keď som sa to dozvedel, už boli.
Kiež by som v tom čase mohol povedať, že som ľúbil moju mamu, no nemohol som. Moje pocity voči nej oscilovali od nenávisti k ľahostajnosti. Väčšinu svojho detstva som sa pred ňou schovával, čoho výsledkom bolo, že som sa jej snažil vyhýbať. Teraz symbolizovala pre mňa všetko, čím som vo svojej minulosti opovrhoval.

Tak veľmi som chcel zabudnúť na tie časy, keď ma bila a preklínala. Už aj ako malý chlapec som cítil, že ma neznáša. Pamätám si, že raz, keď som stál pred ňou, nazvala ma pred svojimi kamarátkami „dieťaťom diabla“. Kvôli nej som sa cítil ako nula, čo zbytočne zaberá priestor na zemeguli, omylom, škaredým deckom, ktoré sa nemalo nikdy narodiť.
Dlhé roky som sa túžil priblížiť k matke, chytiť sa jej, cítiť na líci jej bozk. No satan jej tak zovrel srdce, že nevedela, ako má milovať, a ja som nevedel, ako ju mám milovať na oplátku. Zlo ovládlo jej ducha a nechcelo ju pustiť. Nedovolil jej byť tou matkou, ktorú som tak zúfalo chcel a potreboval.
A teraz zomierala. Mal som byť smutný? Mal som plakať? Mal som predstierať, že ju ľúbim, a bežať za ňou, ako by to urobil každý dobrý syn? Pravdu povediac, nevedel som. No hlboko v srdci som vedel, čo by urobil Ježiš. On by za svojou umierajúcou matkou šiel. Tak som si zarezervoval letenku do Portorika.
Zabudol som už, aké krásne je Portoriko. Keďže som vyrastal v takej temnote a hrôze, nikdy som sa nenaučil vážiť si malebné okolie nášho malého ostrova v Atlantickom oceáne. Las Piedras je dokonale zasadené v údolí s bujnou zeleňou, zarámované nevýslovnou krásou. Máte pocit, že by ste mohli vystrieť ruku a objať veľkolepé hory El Yunque, a druhou rukou plávať v modrých vodách oceánu. Zvykli sme toto miesto nazývať „Lejak“. Je to jedno z najskvostnejších miest na svete.
Vidieť rodičovský dom prvýkrát po siedmich rokoch bolo pre mňa šokom. Zdal sa byť taký malý a bezvýznamný, ako každý iný dom v tej ulici. No v srdci som vedel, že to nie je pravda. Tento dom bol v celej svojej hĺbke diabolský, plný hrozných spomienok a neopísateľnej bolesti. V každej štrbine sa skrývali démoni zneužívania a zanedbávania – démoni, ktorí tam stále prebývali, potulovali sa v noci po chodbách a strašili ako nočné mory. Cítil som ich v kostiach.