Bojové umenia nie sú iba šport

Východné bojové umenia nie sú iba šport. Karate, kung fu a aikido sú filozoficko-duchovné systémy, cudzie kresťanskej kultúre…

Moderné bojové umenia

Dominik Chmielewski začal trénovať východné bojové umenia v polovici 80. rokov minulého storočia. Mal vtedy 14-15 rokov. Keďže bol drobný, slabý chlapec, spočiatku hľadal spôsob sebaobrany na ulici. Ale už po prvých tréningoch zistil, že karate môže byť preň všetkým. Začal sa venovať aj ďalším bojovým umeniam: aikidu a jiu-jitsu. Trénoval u najlepších majstrov v Poľsku a nadviazal kontakt aj s majstrami z USA. Rýchlo získal prvý dan a rozhodol sa, že bojové umenia použije pri výchove mládeže.

Záujem o východné bojové umenia sa začal v Európe prejavovať v 70. rokoch minulého storočia ako dôsledok filmov s Bruce Leem, ktorý sa stal idolom mladej generácie. Ale narastajúca popularita bojových umení mala aj pragmatickejšiu príčinu: časté správy o agresívnych prepadoch a útokoch. „Dnes sú útočníci na ulici veľmi agresívni a brutálni, takže aj formy sebaobrany a bojové umenia nabrali agresívny charakter. Každodenný tréning spočíva v nácviku úkonov ako vypichovanie očí, lámanie rúk, údery do tepny, vykrúcanie krku, kopnutie do trieslovej oblasti, spôsobovanie veľmi bolestivých vykĺbenín. Čiže je to veľmi brutálny a bezohľadný boj,“ hovorí Chmielewski. Takýto boj si však vyžaduje určitú psychickú prípravu. Potrebný je „mentálny tréning, pri ktorom si predstavujem, ako vypichujem oči, lámem ruky, vytrhávam genitálie. Nácvik techník zastavenia útočníka spôsobí po niekoľkých rokoch aj zmenu v psychike karatistu“. Počas tréningu si cvičenec musí čo najrealistickejšie predstaviť, že sa nachádza na bojisku, obkľúčený nepriateľmi, ktorí ho chcú zabiť. Tento postoj môže so sebou priniesť negatívne zmeny v psychike ľudí, ktorí cvičia východné bojové umenia. Keďže si „zvykli“ na násilie, pozerajú sa na každého okoloidúceho ako na možného útočníka. Niektorí z nich sa už nedokážu ani pokojne rozprávať, pretože stále očakávajú útok.

Nielen šport

Východné bojové umenia nie sú iba šport. Karate, kung fu a aikido sú filozoficko-duchovné systémy, cudzie kresťanskej kultúre. V skutočnosti je to dynamická forma meditácie. Východní majstri nerozlišujú hmotu a energiu. Podľa nich všetko existuje vďaka prúdeniu energie medzi jin jang. V priebehu tisícročí obyvatelia Východu rozvinuli spôsoby meditácie, ktoré im mali pomôcť dosiahnuť stav osvietenia a nájsť bod rovnováhy, v ktorom už niet rozdielov ani protikladov a kde dobro a zlo tvoria dve strany jedného celku. „Zároveň človek začína získavať silu, ktorá riadi celý vesmír. Ide o schopnosti, ktoré my považujeme za paranormálne a okultné. Sú to tajomné sily, ktoré sa prejavujú schopnosťami ako chodenie po ostrí noža; ležanie na horúcich uhlíkoch alebo rozbitých fľašiach; údery ostrými nástrojmi, ktoré nezanechajú na tele nijaké stopy; nevydarené pokusy pretlačiť jedného človeka dvadsiatimi ľuďmi. Sú to veci, ktoré presahujú racionálne myslenie. Majstri dokážu využiť vnútornú energiu napríklad tak, že skočia na škatuľku zápaliek bez toho, aby ju zgniavili. Títo majstri dokážu na svojom tele zniesť akýkoľvek úder. Dokážu prelomiť predmety, ktoré sa zdanlivo zlomiť nedajú. Majú aj isté liečiteľské schopnosti.“ Ľudia, ktorí sa venujú bojovým umeniam, sa vedome alebo nevedomky stávajú vyznávačmi určitej spirituality.

Majster Morihei Uešiba, tvorca bojového umenia aikido, svoj vynález opisuje takto: „V aikide, ktorému sa venujem, je miesto pre každého z ôsmich miliónov bohov sveta a ja spolupracujem so všetkými. Nestačí postaviť svätyňu alebo relikviár. Ty sám buď obrazom Budhu. Všetci sa máme stať bohmi alebo víťaznými Budhami. Aikido je náboženstvo, ktoré nie je náboženstvom. Zdokonaľuje a dopĺňa všetky ostatné náboženstvá. V každej chvíli a čase máme kráčať po božskej ceste heiki.“

Skutočné pohanstvo

Východné bojové umenia sú často najpopulárnejšou reklamou panteistickej a monistickej spirituality. Ich cieľom je dosiahnuť dokonalú sebaistotu. „Tvoja skutočná sila závisí iba od teba,“ hovorieval majster karate Masutatsu Ueyama. Kresťanskí púštni otcovia zas hovorili, že diablovo víťazstvo má základ v našej pýche: čím viac sme presvedčení o svojej dokonalosti, tým viac sme upadli do otroctva.

Rituálne uctievanie mečov a portrétov majstrov, prítomné vo východných bojových umeniach, je bezpochyby prejavom modloslužby. A ešte horšie je zbožňovanie energie zhin. Ak sa človek na túto energiu otvorí, môže získať parapsychické, okultné schopnosti, typické pre démonické sily. Dominik Chmielewski opisuje, že v dôsledku praktizovania východnej meditácie, zenu a jogy, ktorým sa venoval desať rokov, ho prepadali nečakané ataky agresie a zlosti: „Veľa mojich kamarátov, s ktorými som trénoval, mi vravelo, že v každodennom živote som veľmi pokojný, veselý, úžasný mladý človek, kamarát a priateľ, ale pri boji majú pocit, akoby som sa zmenil na démona. Báli sa so mnou bojovať. Vraveli: ,Človeče, máš v očiach niečo, čo v nás vyvoláva strach. Ty ma pri boji zabiješ.‘ Ja som vo vnútri necítil nič, ale oni to vnímali veľmi výrazne. Bola to akási sila, ktorá určite nepochádzala od Boha, hoci som sa každý deň modlil, chodil som do kostola a prijímal som sviatosti.“

„Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu“ (Flp 3, 7)

Dominik Chmielewski bol katechétom a zároveň fanatickým prívržencom karate. Každú voľnú chvíľu trávil na tréningoch. V priebehu deviatich rokov získal 3. dan a stal sa najmladším technickým riaditeľom karate v Poľskom zväze bojových umení, ktorý sídlil v meste Bydgoszcz. Bol presvedčený, že pomocou bojových umení bude vychovávať mladých ľudí a učiť ich žiť. „Veľmi mi záležalo na výchove mládeže, na jej životnom usmernení.“

Avšak väčšina záujemcov o karate, ktorých Chmielewski vychovával, nemala najmenší záujem o sebazdokonaľovanie alebo výchovu. „Medzi týmito chlapcami nebolo veľa tých, čo by sa zaujímali o niečo viac než o techniku zabíjania. Prevažne sa chceli naučiť účinne sa brániť na ulici a čím brutálnejšia a bezohľadnejšie to dokázali, tým lepšie.“ V istej chvíli života Dominik pocítil, že cesta, ktorú si zvolil, vedie do prázdna. Bol horlivým katolíkom, a tak sa rozhodol navštívil Medžugorie, kde svoj život odovzdal Panne Márii. Vtedy výrazne pocítil, že má zanechať bojové umenia a že jeho povolaním je naozaj viesť mladých ľudí, ale nie formou bojových umení. Poslúchol Pannu Máriu a zriekol sa príjmu, plynúceho z funkcie inštruktora a riaditeľa v Poľskom zväze bojových umení. Vzdal sa túžby získať 4. dan, prestal trénovať a začal študovať v saleziánskom seminári. Zistil, že bojové umenia „sú nezlučiteľné s duchom lásky, pokoja a miernosti, ktorý vyžaruje od Ježiša a z evanjelia“.

V Dominikovi zomrel starý človek a našiel svoje povolanie. Dnes je kňazom. Pracuje v saleziánskom výchovnom zariadení. „Je to jediný ústav v Poľsku, kde nie sú mreže, strážnici, psi a rôzne kontrolné opatrenia, ktoré obmedzujú slobodu mladého človeka. Je to dom pre chlapcov, ktorí by bez nášho zásahu skončili v polepšovni.“

Okrem toho informuje ľudí o tom, že praktizovanie bojových umení môže vyústiť do diabolskej posadnutosti. Hovorí: „Človek, ktorý sa dlhé roky zaoberal kozmickou, neosobnou energiou, neskôr zisťuje, že táto energia sa mení na inteligentnú bytosť, ktorá bola vždy za touto energiou skrytá. Zisťuje, že táto inteligentná bytosť sa zmocnila jeho mysle natoľko, že má pocit, akoby ho ovládala akási cudzia bytosť, oveľa inteligentnejšia než on sám.“

Svätý Peter nás upozorňuje: „V ľude však boli aj falošní proroci; tak budú medzi vami falošní učitelia, ktorí budú vnášať zhubné rozkoly; budú zapierať Pána, ktorý ich vykúpil, a tým privedú na seba náhlu záhubu. Mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a pre nich budú potupovať cestu pravdy“ (2 Pt 2, 1 – 2). Nenechajme sa zviesť cudzími, bludnými náukami, ktoré odvádzajú od Boha.

Podľa nahrávky Viditeľné a neviditeľné spracoval Daniel Ruck

Prevzaté z :

http://www.milujtesa.org/nr/joga_okultizmus_a_magia/bojove_umenia_nie_su.html

Comments are closed