Na to, aby sa istý názor stal zákonom, musí získať podporu väčšinovej spoločnosti. Niekedy k tomu prispievajú extrémne idey. Ich zavedenie do politickej diskusie slúži na to, aby sa tie idey dostali do hlavného prúdu. To je princíp tzv. Overtonovho okna.
Spoločenskí vedci Joseph Overton a jeho komentátor Joshua Treviño tvrdili, že politické názory možno klasifikovať podľa nasledujúcej škály: zakázané, radikálne, prijateľné, rozumné, populárne a legálne. Politici, ktorí zastávajú verejné funkcie, musia vyjadrovať názory, ktoré sú verejne akceptovateľné. Ak budú hlásať tézy „zakázané“ alebo „radikálne“, v najlepšom prípade získajú na svoju stranu oddanú skupinku fanúšikov, ale vyvolajú rozhorčenie väčšiny. To je zjavne primálo na to, aby ich podporili masy, získali verejnú funkciu a mohli presadzovať zákony. Na druhej strane práve hlásanie extrémnych a radikálnych názorov niekedy prispieva k zmenám v hlavnom prúde spoločnosti. Osoba vnímaná ako radikál dlho nemôže byť zvolená do vysokej funkcie. Jej tlak sa však pričiní o posun Overtonovho okna. To, čo sa považuje za populárne a legálne, sa začne meniť.
Predpokladajme, že väčšina spoločnosti je za zavedenie dávky v nezamestnanosti od 120 do 200 eur. Zrazu jedna skupina začne intenzívne požadovať jej zvýšenie na 500 eur. Tieto myšlienky síce nebudú akceptované, tvrdenie sa však stane plnohodnotným názorom v rámci verejnej diskusie. Radikáli síce mnohých ľudí okamžite nepresvedčia, ale pod ich vplyvom si väčšina politikov a verejnosti aspoň trochu poopraví svoje názory. Hlavný „umiernený“ prúd spoločnosti sa napokon prikloní k podpore 200 – 300 eur. V reakcii na prieskumy verejnej mienky ju politici akceptujú a dávky sa primerane zvýšia.
Po určitom čase bude dokonca možná situácia, keď sa Overtonovo okno posunie natoľko, že dominantným zákonom sa stane pohľad spočiatku považovaný za zakázaný alebo radikálny. Na to je však nevyhnutné organizované, rázne a niekedy dlhodobé pôsobenie.
„Homo-manželstvá“
Z toho plynie jednoduchý záver: extrémne názory sa pričiňujú o zmenu toho, čo je považované za normu. V podobnom duchu môžeme uvažovať o spoločenských zmenách týkajúcich sa homosexuálneho hnutia. Od zákazu homosexuálnych kontaktov, ktorý bol v 20. storočí v mnohých krajinách bežný, sa dospelo k akceptácii homosexuálnych „manželstiev“.
Je to výsledok systematického vplyvu hnutia LGBT na médiá či vedu. Podľa Pew Forum v roku 2004 bolo 60 % Američanov proti homosexuálnym „manželstvám“, zatiaľ čo 31 % vyjadrovalo iný názor. V nasledujúcich rokoch sa tieto proporcie takmer úplne zmenili. Podľa štúdie z roku 2019 61 % Američanov je za homosexuálne „manželstvá“, a 31 % je proti.
Homosexuálne kontakty boli počas väčšiny histórie Spojených štátov zakázané. Vo viac ako tucte štátov tomu tak bolo až do roku 2003, keď Najvyšší súd USA zakázal aplikáciu zákonov proti sodomii v Texase a vo viacerých štátoch USA súčasne. V roku 2015 nasledoval ďalší krok – povinnosť uznať legalizáciu homo-manželstva v celých Spojených štátoch amerických. Takto aktívna menšina presadila svoju agendu v najsilnejšom a stále ešte relatívne kresťanskom národe.
